Na úvod 46. medzinárodného filmového festivalu  v Karlových Varoch (1.-10.7.2011) výdatne lialo a bola zima. V hoteloch  sa temperovalo a už sme ani nedúfali, že sa vráti leto.  Potom prišli horúčavy s výdatnými lejakmi.  Podobné rapsodické pocity sa odohrávali aj v kinosálach. Tí, čo nesledovali len súťaž mali rozhodne viac možností na spestrenie repertoáru.

Víťazný film z tohoročného Cannes Strom života (Terence Malick)  takisto rozdelil obecenstvo na dva tábory – jedni ho nenávidia, druhí obdivujú. Koža, ktorú nosím Pedra Almodóvara takisto mnohých potešila, niektorých sklamala, slávny Kórejčan Kim Ki-duk  vo filme Arirang doslova obnažil svoju dušu i telo, Rozchod Nadera a Simin Asghara Farhadiho dojal všetkých, Habemus papam Nanniho Moretti  o pápežovi, ktorý dá prednosť svetským radostiam, pobavil i potešil, a takto  by mohli by sme pokračovať. Skutočne sa bolo na čo pozerať. Tým, ktorým ostala na „potešenie“ súťaž vždy až tak nadšením neplesali. Slovací sa však sťažovať nemôžu, bolo by to nespravodlivé. K celkovému dojmu však prispel aj fakt, že na 46. MFF v Karlových Varoch, popri osobnostiach svetového filmu,  prišlo pomenej hereckých osobností, čo mne neprekáža. Najväčšou hviezdou bola britská herečka Judi Dench, John Malkovich, tentoraz v úlohe módneho návrhára, si svoje modely  (vyzerali ako z vetešníctva)  mal radšej schovať do pivnice, John Turturro sa zasa tváril akoby mal problém rozprávať. A to bolo z hviezdneho neba všetko. Žiaľ, nechtiac sa zabudlo na poľského herca Jerzyho Stuhra, ukázal sa len na uvedení Habemus papam, v ktorom si zahral parádnu rolu hovorcu pápeža. Mohli s ním usporiadať tlačovú besedu. Škoda. Možno nabudúce.

Štyri ceny pre Cigána Martina Šulíka

Slovensko bolo tentoraz mimoriadne bohato zastúpené. V hlavnej súťaži uvideli Cigána Martina Šulíka, v súťaži Na východ od Západu Viditeľný svet Petra Krištufka, v hlavnej porote zasadol režisér Vlado Balko, v porote Dokumentárnych filmov nás zastupovala Andrea Slováková, v sekcii Deväť európskych režisérov očami Variety nás reprezentoval film slovenskej scenáristky a režisérky Zuzany Liovej. Okrem toho premietli na festivale filmy Nesvadbov, Ilja, Nickyho rodina a Občiansky preukaz.

Slovenský film Martina Šulíka Cigán dostal dve štatutárne a dve neštatutárne ceny – viac sa už  nedá. Cigán si odniesol Osobitnú cenu  poroty, ktorá je druhou najvýznamnejšou po Krištáľovom glóbuse. (Na Slovensku sa jej hovorí „zvláštna, neviem prečo, ale to je už otázka pre jazykovedcov). Porote, ktorej predsedal maďarský režisér István Szabó, to nestačilo a udelila ešte Osobitné uznanie Jánovi Mižigárovi za stvárnenie hlavnej postavy. Z neštatutárnych porôt získal Cigán Cenu Dona Quijota (Medzinárodná federácia filmových klubov FICC) a tiež cenu Europa Cinemas Label, ktorá ju dáva  najlepšiemu európskemu filmu z hlavnej súťaže a súťaže Na východ od Západu. Slovensko už dávno nežalo taký úspech na medzinárodnom fóre. Zaslúžene. Film sa kultivovanou filmovou rečou, precíznou prácou s nehercami dotýka jedného z najpálčivejších problémov celej Európy – rómskeho problému. Šulík si aj za prvolezectvo, aj za seriózny prístup k téme zaslúžil túto pozornosť. Skôr odmenu za to, že jeho režijný rukopis je vyhranený, stále je to Šulík a nie plagiátor módnych trendov, veľmi starostlivo pristupuje k problematike a dokáže dať príbehu aj adekvátnu a veľmi pôsobivú vizuálnu podobu.

V súťaži Na východ od Západu bol našim želiezkom v ohni  debut spisovateľa, scenáristu a režiséra Petra Krištúfka Viditeľný svet. Príbeh leteckého dispečera Olivera, ktorý si prisvojí šťastie rodiny od naproti, je psychologickou štúdiou chorého človeka poznačeného traumou z detstva z rozvodu rodičov. Cením si najmä herecký výkon českého herca Ivana Trojana, nápad zasadiť príbeh do panelákovej džungle, ale vytkla by som  mu nedostatok citu pre skrátenie niektorých epizód.

Mimoriadny úspech mal aj film Mateja Mináča a producenta Patrika Pašša Nickyho rodina.  Až  70 490 divákov (vyberali zo 199 filmov)  dali svoju cenu Nickyho rodine. Cena nespochybniteľná a o to cennejšia, že  tí čo hlasovali boli prevažne mladí ľudia. A počúvame, že mladí nemajú záujem o minulosť. Vyše 70 tisíc mladých hlasov svedčí o opaku.

Ani mladej slovenskej režisérke Zuzane Liovej s filmom Dom sa neviedlo na festivale zle, veď sa dostala do nesúťažnej programovej sekcie  Desať európskych režisérov očami Variety. Výber desiatky sa orientoval na výrazné prvé alebo druhé celovečerné hrané diela európskych režisérov, ktoré už boli prezentované na iných festivaloch.

Truimfoval Madmonyho Reštaurátor

Filmy hlavnej súťaže boli väčšinou bezvýchodiskové, depresia a smútok zatienili myseľ a konanie hrdinov a veru veľa pozitívneho sa ani pri veľkej snahe odčítať nedalo. Možno preto tak vyčnieval z radu izraelský film Reštaurátor Josepha Madmonyho (Krištáľový glóbus). Krásny ľudský príbeh o vzťahu otca a syna, vyžadujúci zo strany hrdinov veľa ústupkov a porozumenia, ukázal, že aj neriešiteľné sa riešiť dá. Ak je vôľa. Ozdobou snímky je herecký výkon Sassona Gabaia. Aj Neviditeľná nemeckého režiséra Christiana Schwochowa, s brilantným hereckým výkonom Stine Fischer Christensen (Cena za najlepší ženský herecký výkon), je o sile vôle a prekonávaní prekážok. Cez ružový sad sa nikto ešte k výšinám nedostal hovorí v podtexte tento sugestívny snímok. Držiteľom Ceny za najlepší mužský herecký výkon sa stal  známy americký herec David Morse za úlohu vo filme Spoluautor režiséra Martina Donovana. Tvorivú krízu si úspešný dramatik Robert (Martin Donovan) ide liečiť k matke, kde sa náhodou stretne so starým priateľom alkoholikom Gusom (David Morse). Situácia je vypätá, konfrontujú sa postoje, hrá sa kto z koho. Gusov osud je síce tragický, ale nechtiac urobí ešte jedno dobro, vytrhne svojho priateľa z letargie,  a ten si uvedomí, že jeho starosti sú okrajové oproti tomu, čo jeho náprotivok prežíva. Podľa mojej mienky snímka nevyčnievala nad ostatné, ale herecký výkon Davida Morseho bol neprehliadnuteľný. Takisto bol neprehliadnuteľný humor z Francúzska v snímke Prázdniny pri mori Pascala Rabatého (Cena za réžiu) inšpirovaný viac-menej  nikým menším ako Jacquesom Tatim. To nemohlo zle dopadnúť. Dráma Izba 304 dánskej režisérky Birgitte Staermose (Osobitné uznanie za hudbu pre Jocelyn Pook) sa odohráva v hoteli a lavínu udalosti spustí jediný výstrel. Kto koho a prečo zastrelil ? To je kardinálna otázka. Konštatovanie, že všetko so všetkým súvisí je staré, záleží len na tom, ako dôvtipne spracuje. V Izbe 304 to nedopadlo najhoršie.

Snímky, ktoré zaujali

Celovečerný debut Romeo 11 (Osobitné uznanie Ekumenickej poroty) kanadského režiséra Ivana Grbovicu  konfrontuje rozdielnosť dvoch kultúr a odlišných pocitov na príbehu handicapovaného chlapca z libanonskej rodiny žijúcej v Montreale, ktorý sa cez chatovanie vydáva za niekoho iného. Tvorca nezaťahuje zbytočne diváka do problému imigrácie ani  s tým spojených asimilačných prekážok. Poľský Potomok kniežat Andrzeja Barańského je sublimát depresívneho pohľadu na svet, demonštrovaný na nezodpovednom mladíkovi, ktorý kam vstúpi tam tráva nerastie. Filmové kvality mu však uprieť nemožno. Nepotešil, nahneval, ale zaujal. Beduin ruského režiséra Igora Vološina, s neopakovateľným hereckým výkonom Olgy Simonovej, o žene, ktorá sa chytá aj slamky, aby zachránila svoje na smrť choré dieťa. Pragmatická a realistická Rita nakoniec uverí, že dieťa môže vylieči ťavie mlieko. No nevylieči, ale ona medzi beduínmi nájde samú seba. Mnohým tento počudovania hodný prerod prekážal, mne nie. Snímka by si bola zaslúžila väčšiu pozornosť, ale téma náhradného materstva, kupčenie s ľuďmi i mafiánske praktiky, sú tak alarmujúce a tak súťasné, že o divákov nemusí mať obavu. Možno  filmu ublížil fakt, že Vološin chcel príliš veľa povedať, azda menej by bolo viac. 

Gentlemani ešte nevymreli

Festival sa chýlil ku koncu, hostia pomaly odchádzali. To, samozrejme, podnietilo dohady, kto vlastne dostane ceny. Zvyčajne ich získajú tí, čo ostávajú na festivale. Americký herec David Morse už bol za morom, keď mu oznámili, že dostal cenu za herecký výkon. Nelenil, sadol do lietadla a vrátil sa. To isté urobil víťaz festivalu režisér izraelského filmu Joseph Madmony, ktorý vraj práve pripravoval večeru deťom, keď mu volali. A do tretice sa tak zachoval aj Martin Šulík, ktorý sa dokonca vrátil aj s hercami. Ten síce meral najkratšiu cestu, ale prišiel v plnej paráde. Klobúk dole pred všetkými, najmä však pred Davidom Morsem. Priletieť z Ameriky na jeden deň si zaslúži úctu. Aj film sa mi hneď viac páčil a zo sympatie k hercovi si ho ešte raz pozriem. Pekná lekcia pre tých, ktorí nevedia, čo je slušnosť. Stále si totiž myslím, že sa vyplatí.