Keď koncom roka nastanú na severe „nočné dni“, najlepším receptom ako prekonať deficit svetla, je ponoriť sa do prítmia filmových kinosál. Tallinn - XIV. festival Čierne noci ponúkol svojim cineastom luxusnú selekciu toho najlepšieho, čo pretieklo svetovými festivalmi. Zostaviť si filmové menu na každý deň preto nie je namáhavé. V zložitejšej situácii však bola pri pohľade na zoznam uchádzačov o festivalové ceny porota. O víťazovi nakoniec rozhodla nasledovne:

Moje šťastie

ukrajinského režiséra Sergeja Loznicu si odnieslo cenu EurÁzia za najlepši film. Úspešný debut v hranom filme, je pre renomovaného dokumentaristu pokračovaním v mapovaní chaotického sveta nástupu kapitalizmu v bezútešných podmienkach post-sovietskeho vidieka. Dynamika zmien, rozoznateľná v mestách, sa v širokom priestore zvyšku krajiny spomaľuje a vykazuje znaky prízračnej reality, ovládanej silami regresu. Kontrolujú ju kriminalizované živly, zvyšky štátneho policajného aparátu, príležitostní zlodeji a vrahovia. Jadro príbehu tvorí cesta vodiča nákladného auta, ktorý zablúdi v temnej zemi nikoho, odkradnú ho a skaličia a on sa mení na vraždiace monštrum, riadené zvyškami pudov. Loznica nadväzuje na poetiku postsovietských filmov zo začiatku 90. rokov, víziu apokalyptického pekla, z ktorého niet úniku. Spolu s filmom Alexeja Balabanova Náklad 200, je Moje šťastie návratom k témam záhuby, ktoré sa neustále vracajú v obmieňajúcich sa podobách. Aktuálna apelatívnosť tejto reflexie sa plne vpisuje do tradícií literárneho a následne filmového kontextu rozjímania o formách, prejavoch a rozsahu sociálneho zla. Možno niekedy dôjde i na osviežujúcu analýzu a hľadanie odpovedí na jednoduchú otázku, prečo je to tak?

Denníky z Pollu
Cenu za najlepšiu réžiu si odniesol nemecký režisér Chris Krauze. Príbeh filmu situuje do roku 1914, keď Estónsku vládne nemecká šľachta, s plnou podporou ruského cára. Do rodinného sídla v Polle sa vracia Oda, dcéra lekára, experimentujúceho s ľudskými telami, poväčšine popravených revolucionárov. Rodina je umelecky založená, v dome sa konajú koncerty a zanietenou muzikantkou je aj jej matka. Oda žije na prvý pohľad život dcérky z dobrej rodiny, hoci jej vnútorný svet je radikálne odlišný, zachytený v jej denníkoch. Neďaleko domu nájde zraneného anarchistu a rozhodne sa mu pomôcť. Keď vyzdravie, chce s ním utiecť. Dráma sa dovršuje tragicky a predznamenáva búrlivé obdobie zložitých spoločensko-politických zmien. Dokonalosť skĺbenia obrazových i psychologických akcentov filmu a zároveň jeho cieľavedomá schopnosť budovať na pozadí idylického vidieckeho prostredia celé spektrum príznakov rozkladu starého sveta , si právom zaslúžila pozornosť poroty.

V lepšom svete

Za najlepší mužský herecký výkon ocenila porota švédskeho herca Mikaela Persbrandta. Vo filme dánskej režisérky Susanne Bier vytvoril postavu otca, ktorý čelí zložitým problémom v rodine. Jeho náročná práca lekára v rozvojovej africkej zemi a dlhá neprítomnosť, spôsobili rozpad rodiny. Jeho manželka vychováva ich dvoch synov. Starší Christian čelí v škole šikane, z ktorej sa vymaní po príchode nového spolužiaka Eliasa. Je v odpore radikálnejší a zdá sa, že to na útočníkov zaberá. Ďalší vývoj však ukáže, že Elias dokáže viesť veci do krajnosti. Vyrastá bez matky, ktorá zomrela na rakovinu a otec si s jeho vzdorom nedokáže poradiť. Najzaujímavejší je na filme paradox záchrancu ľudských bezmenných životov, pre ktoré obetoval vlastnú rodinu a len dodatočne, aj keď rovnako oddane, rieši problémy svojho syna.

Princezná
Najlepší ženský herecký výkon podala fínska herečka Katja Kukkola v debute Arto Halonena v roli pacientky psychiatrickej liečebne v 50. rokoch. Od množstva podobných príbehov sa film odlišuje hravosťou, s ktorou pacientka hrá svoju úlohu skutočnej princeznej a tvrdohlavo ju presadzuje napriek všetkým zásahom lekárov. Je to film o osobnej integrite, vystavenej skúške tlakom a radikálnym liečebným metódam. Pomáha všetkým, ako pacientom, tak jej ošetrujúcemu lekárovi Ten si na svoju princeznú po rokoch spomína so slzami v očiach.

Za zmienku stojí i ruský film Tiché duše (Ovsianky) Alexeja Fedorčenka. Dostal síce len cenu za najlepšiu kameru, ale v porovnaní s Loznicovým filmom hľadá iné cesty k vidieckej ruskej realite. Všadeprítomnosť anonymného zla tu strieda mystická cesta dvojice hlavných hrdinov. Jednému z nich, Mironovi umiera jeho milovaná žena Táňa. Rozhodne sa ju pochovať podľa tradičných rituálov Merijcov, fiktívneho etnika, obývajúceho stredo-západné Rusko. Ženu vezú autom na pobrežie rieky, kde ju spália a jej popol vysypú do vody. Do popisu cesty s mŕtvolou vkladá režisér retrospektívne klipy z manželského života dvojice. Výstavba filmového príbehu sa úspešne vyhýba etnografii a sleduje prelínanie sa sveta prírody, prítomnenej dvojicou malých vtáčikov (ovsianky - slovensky strnádky - pozn. red.), ktoré mŕtva milovala - a ľudí, ich mĺkvu jednotu, vychádzajúcu z merijskej kultúry, prežívajúcej po desaťročia sovietizácie viac v tušenej, než priznanej forme. Táto alternatíva k post-sovietskej “černuche” prítomnej dnes vo všetkých vizuálnych modeloch a stupňoch krutosti, je oveľa životaschopnejšou variantou ďalšieho vývinu ruského filmu, navyše otvárajúcou regionálne rozdiely osobitých kultúr jednotlivých ruských etník. Je pravdou, že tento film je na tejto ceste nováčikom, čo je viditeľné najmä v porovnaní s tureckým filmom Kozmos režiséra Rehu Erdema, alebo Medom Semiha Kaplanoglu.

Zostavenie súťaže z filmov, ktoré už prebehli najväčšími festivalmi, vrátane Overenej kópie Abbása Kiarostamiho, 127 hodín Dannyho Boyla, či Základné zabíjanie Jerzy Skolimowského, je síce sporné, ale hľadanie premiérových filmov pre malé festivaly zase hrozí nudou. Pre návštevníka festivalu sú preto dôležité domáce filmy.

Filmová Via Baltica
Najlepším filmom pobaltskej súťaže boli Východné vetry (Eastern Drifts) litovského režiséra Šaruna Bartasa, ktorý v ňom vytvoril i hlavnú postavu post-sovietskeho človeka, ktorý si zo slobody vybral slobodu podnikania v drogách a príležitostných zločinoch. Má však víziu a sen, morské pobrežie a doživotnú rentu. Pohybuje sa medzi Parížom, Vilniusom a Moskvou, kde naňho čaká dievča, luxusná prostitútka. Uverila, že práve on je ten, kto ju vytrhne z polokriminálneho života a odvezie do krásy a bezpečia. Podarí sa mu pri jednej z diskusií o peniazoch postreliť moskovského mafiána a od tej doby je na úteku i so svojou družkou. Tá sa po nejakej dobe trhne, nájdu si ju jej starí pasáci a skončí v rieke. Podobný osud čaká aj na jej druha. Zastrelí ho dlžník, ktorý práve zviedol jeho francúzsku priateľku.

Estónsko vyslalo do súťaže svoj tohtoročný tromf, film Pokušenie svätého Tóna režiséra Veiko Ounpua, surrealistickú féériu o hľadaní dobra, v ktorej sa nakoniec hlavná postava mlčanlivého manažera vzďaľuje od reality i od svojich morálnych cieľov. Druhým oceneným filmom z Estónska bola Snehová kráľovna Marka Raata.Jeho ústrednou postavou je žena v stredných rokoch. Ochorie na rakovinu a akýsil liečiteľ jej poradí, aby svoje telo držala v zime, metastázy sa tým vraj zastavia. Presťahuje do domu na brehu jazera, vypne kúrenie a žije v ľadovom kráľovstve. Tento nezvyčajný život s ľadovou terapiou zaujme mladého, štrnásťročného chlapca. Zamiluje sa do nej a navštevuje ju v dome, obklopenom ľadovými kvádrami. Zo zamrznutej hladiny jazera ich vyrezávajú robotníci. Ich vzťah končí spoločným zamrznutím, pre chlapca, ako je evidentné zo záveru filmu, bez smrteľných následkov. Zaujímavá vizuálna stránka príbehu však nedokázala preklenúť jeho tematickú a ideovú bezradnosť. Chlapec naviyše vyzeral na dobrých osemnásť. Rozohrať zložité pradivo vzťahov a ich odtienkov tak, aby divák naozaj uveril, že sa dieťa môže zamilovať do zrelej ženy, je výzva i pre majstra a v tomto prípade zanechal celý príbeh pocit, že snaha zaujať estetickými atrakciami a artistne zabalenou pikantériou bolo tak asi všetko, čo film dokázal ponúknuť

Na otázku, do akej miery zodpovedajú filmy z Pobaltia realite , by sme hľadali odpovede len s ťažkosťami. Malé kinematografie iba sporadicky dokážu upútať pozornosť na veľkých a významných filmových fórach, a preto smerujú k excentricite a napodobovaniu trendov, ktoré sú práve “in”. Ktoré to práve sú, nie je vždy jasné, a tak sú filmové kolekcie často podivhodnou zbierkou kombinácie obnosených štýlov i príbehov.

Ako to už v poslednom čase býva pravidlom, reputáciu ako-tak zachraňoval dokumentárny film. Lotyšský Verzia Vera Ilony Bruver, je polohraným rozprávaním o živote slávnej sochárky, prvej dámy sovietského monumentálenho umenia Very Muchiny (1889-1953), autorky sochy Robotník a kolchozníčka. Pochádzala z bohatej lotyšskej rodiny, študovala v Paríži a skočnila prosebnými listami Stalinovi, aby patričné komisie už konečne povolili po rokoch aspoň jednu z jej sôch.

Kultový dokumentárny film z perestrojkových 80.rokov Je ľahké byť mladým? lotyšského režiséra Jurisa Podnieksa, vvolal záujem odvážnym pojednaním o existenčnej kondícii sovietskej mládeže, zaťaženej afgánskou vojnou, dôsledkami Černobyľu a vôbec vzdorom a protestom proti čoraz zreteľnejšie sa rozpadávajúcemu impériu, ktoré však všetky mocenské páky držalo ešte pevne v rukách. V roku 2010 vzniká film Je ľahké...? režisérky Antry Cilinskej a konfrontuje vtedajšie osudy a ideály mladých po takmer 20 rokoch. Nie je to optimistický obraz najmä preto, že sloboda a radikálna zmena politického režimu vlastne nemala na ich osudy rozoznateľne pozitívny dopad. Odvíjali sa svojou vlastnou životnou logikou, zakladali rodiny a z rodičov sa stali starí rodičia, budovali nové domy i kariéry. Jediným rozdielom v konfrontácii s minulosťou je absencia tlaku politického režimu. Za úspešnosť, či krach vlastného života, každý zodpovedal sám.
Nedostatok hlbšej reflexie nad súčasnými životmi niekdajších hrdinov Podnieksovho filmu, ktorý na konci 80. rokov vzrušoval takmer celý komunistický svet svojou otvorenosťou a odvahou, je príznakom reálnej a širokej bezradnosti kriticky pomenovať cesty našich spoločností od komunizmu k demokracii a kapitalizmu.

Československé retro
Desiatka filmov zo 60. rokov (Slnko v sieti, Slávnosť v Botanickej záhrade, Kristove roky, Drak sa vracia, 322, Sedmikrásky, Lásky jednej plavovlásky, Až príde kocúr, Diamanty noci, Intímne osvetlenie) bola pre tunajšie publikum prvou ukážkou zlatého československého fondu. Na objavovanie filmových tradícií nikdy nie je neskoro. Ani po dvadsiatich rokoch od pádu komunizmu.

Ázijské cesty
Cenu za najlepší ázijský film udeľuje dnes už takmer na všetkých filmových festivaloch porota NETPAC. Stal sa ním indický film Život v Peepli režisérky Anushi Rizvi . Odohráva sa v malej dedinke po tom, čo sa miestny roľník dozvie, že vláda vytvorila špeciálny fond pre rodiny tých, ktorí z rôznych dôvodov spáchali samovraždu. Hrdina tohto satirického príbehu má dlhy a hrozí, že príde o svoj skromný majetok. O jeho rozhodnutí sa dozvedia médiá, upriamia sa naň kamery a medzi televíznymi kanálmi sa rozpúta súťaž o čo najatraktívnejšiu reportáž.

Hysterická aktivita okolo potenciálneho samovraha súvisí aj s miestnymi voľbami. Zainteresovaným politikom ide o veľa, a tak sa protichodný tlak na zadĺženého chudáka zväčšuje. Súperiace strany vo voľbách majú záujem na živote, ale aj smrti roľníka. Nakoniec v jednom z dedinských domov vypukne požiar. Z horiaceho domu vynášajú mŕtvolu a všetci sú v domnení, že ide o plánovanú samovraždu. Rodina napriek tomu nič nedostane a nedobrovoľného hrdinu vidíme v závere filmu, pracuje na akejsi stavbe v meste.
Kritický tón filmu síce zasahuje mnohé citlivé miesta indickej spoločnosti, nachádzajúcej sa kdesi medzi feudalizmom a demokraciou, riešiacej problémy s kastami a biednym vidiekom, ovládaným všemocnými majiteľmi pôdy a zároveň s bezhoľadným tlakom médií a ich sklonom vytvárať virtuálnu realitu, na hony vzdialenú skutočnosti. Napriek kompaktne vyrozprávanému príbehu je to zmes filmových inšpirácií ako z východu, tak západu. Originalita a pôvodnosť príbehov je ostatne problém mnohých indických filmov, ktoré si touto “syntézou” rozširujú divácke teritóriá.

Podobne je na tom i hongkongský film, masívne čerpajúci zo západného registru príbehov. Sen o domove režiséra Ho-Cheung Panga včleňuje do čínskeho prostredia postavu mladej ženy, žijúcej dva životy, každodennosť poloautomatizovanej telefonistky, ponúkajúcej finančné produkty banky a vražedkyne, zabíjajúcej náhodne a krvavo. Príbeh Dr. Jekylla a Mr. Hyda je modelom, z ktorého vyviera napätie frustrovanej ženy. Vyrastala v byte s pohľadom na more, postupne zastavanom výškovými budovami. Nový si nemôže dovoliť, stará sa o chorého otca a jej ťažko zarobené peniaze pohlcujú účty za lieky. Ventiluje sa vraždami.

V čínskom filme Chongqing Blues známeho režiséra Wanga Siao-šueja (Pekinský bicykel) sa strácajú akékoľvek kultúrne špecifiká čínskej reality. Príbeh otca, ktorý sa po čase vracia domov a zistí, že jeho syna zastrelila polícia pri vražde v supermarkete a zadržiavaní rukojemníčky. Pátra, čo sa vlastne stalo. Snaha o všeobecne rozumiteľný príbeh, vedie k vzniku nezaujímavého čohokoľvek pre kohokoľvek. Čiastočne sa táto snaha objavuje i v jeho predošlom filme Veríme v lásku.

Výsostne hongkongskú filmovú štylistiku si vyskúšal i majster čínskych blockbusterov a významná postava režisérov piatej generácie, ktorá sa zaslúžila v 80.rokoch o zrod nového čínskeho filmu, Zhang Yimou. Žena, pištoľ a obchod s rezancami je komédiou o tom, ako sa svojho muža, majiteľa obchodu, snaží zbaviť jeho týraná žena. Nie je sama, na jeho sejf, plný peňazí si robí zálusk aj imperiálny policajt a o svoje sa hlásia aj jeho zamestnanci. Situačná komédia je obalená do fascinujúcej vizuálnej ekvilibristiky skutočného majstra obrazu.

Festivalové publikum malo príležitosť vidieť i thajský film, ocenený ma MFF v Cannes Zlatou palmou, Strýko Boonmee, ktorý dokáže vyvolávať svoje bývalé životy Anichatponga Weerasethakula. Filmová postmoderna v ázijskom vydaní prináša stále nové prekvapenia, krížením všetkého ,čo „šlo okolo“. Neuveriteľný kôš nápadov, vyťahovaných z registra európskeho i ázijského, sa už nesústreďuje len na určené publikum, mladých, alebo starých, milovníkov hororov, alebo budhistickej mystiky, je pre všetkých, ochotných prijať hru na rozprávkový realizmus, v ktorom chorý strýko s vývodom z pečene vyvoláva zo záhrobia svojich blízkych a vedie s nimi nostalgický rozhovor o ich ďalších, nepozemských životoch. Film zrejme čerpá svoju vizualitu z lacných thajských rozprávok, pribehoch o duchoch, ktoré masová kultúra updatovala do realistických príbehov.

Bližšie k skutočnosti má ďalší čínsky film Rozdelení mladého režiséra šiestej generácie Wanga Quan´ana ( Tuyino manželstvo) . Z Taiwanu sa vracia na návštevu svojej bývalej ženy penzionovaný dôstojník Kuomingtanskej armády. Odišiel s Čankajškovým vojskom a v Číne nechal svoju tehotnú ženu. Tá dnes žije s mužom, ktorý jej pomohol a mal s ňou ďalšie deti. Je to film, ktorý sa v mnohom podobá bolestnému účtovaniu s minulosťou aj vo Východnej Európe.

Festivalová konfrontácia filmov z Ázie, Európy a Ameriky je priestorom pre úvahy o vzájomných prienikoch a inšpiráciách. Zatiaľ je prvenstvo euro-atlantickej kultúry, množstvo “prenosov” ako príbehov, štylistík tak technológií do ázijských filmov, jednoznačné. Neznamená však, že tieto prieniky neprinášajú žiadnu “pridanú hodnotu”. Môžme o jej rozmeroch uvažovať na úrovni globálneho a univerzálneho priestoru, v ktorom nepretržitý mediálny tok vytvára ako nové významy, tak novú estetiku. Stále vo väčšej miere si podmaňuje svetové publikum, stačí si spomenúť na úspech filmov Zhanga Yimoua, alebo popularitu Milionára z chatrče. Po ruke sú aj ďalšie zaujímavé otázky, napríklad, do akej miery sa bude obrovským filmovým trhom prispôsobovať ako hollywoodska, tak európska tvorba , ktorá sa v Ázii bude snažiť uspieť, napríklad po zrušení kvót na západné filmy v Číne. Ideálnejší priestor pre hľadanie aspoň približných odpovedí na tieto a množstvo ďalších otázok , by sme bez festivalov našli asi ťažko.