Už po dvanásty raz sa konal Filmový festival inakosti, ktorého bratislavská časť prebehla od 17. do 21. októbra v kine Lumière Počas piatich dní festival uviedol na 31 predstaveniach 28 celovečerných snímok (z toho 3 dokumenty) a 7 krátkych filmov.

Oproti vlaňajšku sa vrátil k prehľadnému členeniu programu do jednotlivých sekcií: najpočetnejšiu tvoril Súčasný film, ale nechýbali ani Classics, Teplé Česko-Slovensko a Queer Ázia (ktorú pripravila Kristína Aschenbrennerová) – posledná z nich v Lumièri v nasledujúcich dňoch ešte „dobieha“ a súčasne sa začali Ozveny FFI, ktoré sa práve uskutočňujú, respektíve uskutočnia v Žiline, Nitre, Banskej Bystrici, Košiciach a Liptovskom Mikuláši (až do 25. novembra). Tie ponúknu mimobratislavským divákom nielen výber z tohtoročného „hlavného“ programu, ale aj úspešné filmy z minulých ročníkov a z bežnej distribúcie.

Mottom aktuálneho ročníka je „pestrosť a spolupatričnosť“. Ak je festival určený primárne (ale určite nielen) príslušníkom LGBT komunity, môžeme konštatovať, že každé z „písmeniek“, reprezentujúcich osoby gej, lesbické, bisexuálne a transrodové, si v pestrom programe mohlo nájsť – pravda, v rozličnej miere – to svoje. A spolupatričnosť je dôležitá, nielen medzi príslušníkmi menšín a väčšinovou spoločnosťou, ale aj medzi jednotlivými „písmenkami“ navzájom: ako zaznie v americkom dokumentárnom filme Smrť a život Marshe P. Johnson, o ktorom sa ešte zmienime podrobnejšie, keď americkí gejovia a lesby dosiahli uzákonenie manželstiev medzi osobami rovnakého pohlavia, vykašľali sa na špecifické potreby a záujmy transrodových ľudí. Tak veru spolupatričnosť nevyzerá. Mimochodom, súčasťou sprievodného programu FFI bola aj živá knižnica transrodových ľudí, ktorá nadväzovala na predpremiérové uvedenie belgicko-holandského filmu Dievča (r. Lukas Dhont), v ktorom prechádza tranzíciou šestnásťročná Lara, pôvodne Victor, ktorá túži stať sa profesionálnou baletkou. (Do distribúcie ho pripravuje Asociácia slovenských filmových klubov.)

Tohtoročný FFI sa môže pýšiť viacerými prvenstvami. Po prvýkrát sa na jeho slávnostnom otvorení reálne zúčastnil člen vlády, ktorý nad ním prevzal záštitu – tentoraz to bol minister spravodlivosti Gábor Gál, ktorý uviedol: „Aj umenie nám sprostredkúva rôzne osudy inak orientovaných ľudí a upozorňuje na existenciu menšín, ktoré si zaslúžia našu pozornosť, rešpekt a porozumenie. Schopnosť prijať rôznych ľudí s rovnakou mierou úcty a rešpektu pokladám za jeden zo základných princípov uplatňovania ľudských práv. Oceňujem organizátorov Filmového festivalu inakosti, ktorí v rámci tohto podujatia vytrvalo prinášajú viac porozumenia a empatie do našej spoločnosti. Len rešpektovanie a presadzovanie ľudských práv garantovaných každému človeku nám môže priniesť zdravo a ľudsky fungujúcu spoločnosť, v ktorej nemusíme mať strach prejaviť svoju pestrosť a rôznorodosť.“ Ako poznamenal vo svojom krátkom, nehrane empatickom príhovore, aj on sám je ako Maďar na Slovensku príslušníkom menšiny. Moderátor večera Martin Strižinec na to vtipne zareagoval, že na FFI sa môžu dokonca aj heterosexuáli bez problémov priznať, že sú heterosexuáli.

Deväťdesiate roky v kurze

Ako nám povedala riaditeľka festivalu Zita Hosszúová, pri výbere filmov natrafila na viacero titulov, ktoré sa vracajú do deväťdesiatych rokov minulého storočia. Do programu sa tak dostal pozoruhodný francúzsky film Anjel zľutovania (r. Christophe Honoré), ktorého dej sa odohráva na začiatku deväťdesiatych rokov, v čase, keď sa už dosť vie o AIDS, ale medicína je voči nemu ešte viac-menej bezmocná. Film však nie je o chorobe, ale o zložitom vzťahu medzi 22-ročným študentom Arthurom a starším spisovateľom Jacquom. Arthur má priateľku, ktorej sa prizná, že síce vždy miloval ženy, ale sexuálne ho priťahovali muži. Iba sexuálne – Jacques je prvý, do ktorého sa aj zamiloval. Jacques má malého syna s bývalou priateľkou – majú ho v striedavej starostlivosti – a navyše sa stará o svojho bývalého priateľa, ktorý zomiera na AIDS. Dvoch milencov rozdeľuje nielen vek, ale aj vzdialenosť: študent žije v Bretónsku, spisovateľ v Paríži. Situáciu však najväčšmi komplikuje to, čo spočiatku nevidíme – Jacques je HIV pozitívny a ochorenie si začína vyberať svoju daň. Happyend sa nekoná a ani konať nemôže; diváka však šokuje – významovo, nie vizuálne – Jacquovo riešenie, ktoré je riešením konečným... Civilne poňatý film zaujme milovníkov strieborného plátna aj tým, že v jeho výtvarnej koncepcii sú v exteriéroch a interiéroch umiestnené plagáty k dobovým filmom, ktoré si z toho obdobia mnohí ešte pamätáme.

Do deväťdesiatych rokov, ale v Spojených štátoch amerických, je situovaný aj film Prevýchova Cameron Postovej (Veľka cena na tohtoročnom festivale Sundance), ktorý nakrútila režisérka Desiree Akhavan podľa literárnej predlohy Emily M. Danforth. Jeho protagonistka, tínedžerka Cameron, síce chodí  chlapcom, ale je zamilovaná do svojej spolužiačky. Keď dvojicu prichytia, ako sa bozkáva na zadnom sedadle auta, rodičia pošlú Cameron do cirkevného zariadenia, kde majú prevýchovou zmeniť sexuálnu orientáciu podobne „postihnutých“ mladých ľudí. V chladnom, emocionálne prázdnom prostredí tejto ustanovizne sa však nič také nemôže podariť – pochopiteľne, vzhľadom na vedecké poznatky sa to nemôže podariť vôbec, čo sa bezpochyby vedelo už aj v roku 1993, keď sa dej odohráva. „Liečba“ homosexuality sa však často spája s fanatickou náboženskou vierou a inak to nie je ani v tomto ústave, ktorý vedú pochybné indivíduá bez akejkoľvek odbornosti. Pochopiteľne, ich nezmyselné konanie a prístup k „pacientom“ vyvoláva v chovancoch odpor, ktorého prirodzeným vyústením je útek troch mladých ľudí v ústrety slobode, kde budú môcť žiť svoj život tak, ako si predstavujú a chcú... ak opäť nenarazia na bariéru predsudkov, ktorá, žiaľ, funguje dodnes.

Trochu dokumentu neuškodí

S deväťdesiatymi rokmi súvisí aj už spomínaný dokument Smrť a život Marshe P. Johnson (r. David France). Marsha P. Johnson, ikona transrodovej komunity v New Yorku i v celých Spojených štátoch, zomrela 6. júla 1992 ako 46-ročná za nevyjasnených okolností – jej telo sa našlo utopené v rieke Hudson a jej smrť vyhlásila polícia za samovraždu, čo už vtedy vzbudilo nevôľu zasvätenej verejnosti. Zrejme k 25. výročiu jej tragickej smrti vznikol film, v ktorom sa aktivistka newyorskej organizácie Boj proti násiliu Victoria Cruz rozhodne pátrať, ako to skutočne bolo s Marshinou smrťou. Dozvedáme sa aj fakty z jej života, napríklad že Marsha bola aktivistkou už od čias udalostí v Stonewalle (1969), že sa aktivizovala v boji proti AIDS, ale tvorcovia si nezakrývajú oči ani pred menej dôstojnými okamihmi jej života. Vo výsledku film pripomína akúsi dokumentárnu verziu seriálu Odložený prípad – ukáže sa totiž, že v oficiálnej verzii jej smrti je mnoho nejasností: iný aktivista mal telefonát, v ktorom sa mu niekto vyhrážal, že ak neprestane so svojou činnosťou, „skončí ako Marsha“; existuje svedok, ktorý videl, ako Marshu prenasledujú dvaja muži a ona uniká práve k rieke Hudson. V policajnom spise sa však tieto informácie nenachádzajú, niekdajší vyšetrovateľ sa k prípadu odmietne vyjadriť... Nakoniec musí aj Victoria svoje pátranie vzdať, ale samotný film má aj výraznú aktualizačnú rovinu: ukazuje sa, že tak v minulosti, ako aj dnes polícia rada zametá prípady zavraždených transľudí pod koberec a že v tých prípadoch, ktoré sa dostanú pred súd, sudcovia udeľujú nižšie tresty. Aj v čase natáčania filmu vzbudí pozornosť verejnosti podobná vražda... Zdanlivo výlučný dokument dostáva v konečnom vyznení univerzálny rozmer, vypovedá nielen o nedodržiavaní ľudských práv, ale aj o stále pretrvávajúcich predsudkoch.

Japonský režisér Itako ponúkol vo filme Chlapci na predaj pohľad na mladých mužov medzi dvadsiatkou a tridsiatkou, ktorí sa ako prostitúti venujú prevažne alebo výlučne pánskej klientele. Niektorí vypovedajú na kameru úplne bez zábran, iní sa maskujú, ale dôležitá je úprimnosť ich výpovedí. Hovoria o svojej motivácii na túto činnosť, o svojich zákazníkoch a ich niekedy bizarných chúťkach, o tom, či ich rodiny vedia o ich „práci“... Nie je bez zaujímavosti, že ide väčšinou o heterosexuálne orientovaných chlapcov, ktorí berú túto záležitosť čisto profesionálne. Aby sa režisér vyhol syndrómu hovoriacich hláv, vizualizuje rozprávanie protagonistov jednoduchou animáciou čiernobielych obrázkov v štýle japonského anime, spracovanou tak, že ani tie najháklivejšie scény nepôsobia obscénne či vulgárne.

Posledným uvedeným dokumentom bol portrét známeho slovensko-amerického fotografa Roberta Vana, rodáka z Nových Zámkov, ktorý za mladi, aby sa vyhol vojenskej službe, emigroval najskôr do Talianska a neskôr do Spojených štátov, kde sa vypracoval z pozície kaderníka a vizážistu na uznávaného fotografa, ktorý bol okrem iného aj priekopníkom v oblasti mužského fotografického aktu. Režisér Adolf Zika vytvoril vo filme Robert Vano – Príbeh človeka plastický portrét žijúcej legendy, ktorá si aj vo veku sedemdesiat rokov zachováva šarm, optimistický pohľad na život, skvelú rozprávačskú schopnosť a zmysel pre humor – ako Vano dokázal účasťou na projekcii filmu i počas besedy po nej. Na tému inakosti výstižne poznamenal: „Ja sa necítim inaký. Vlastne každý z nás je inaký, má inaké odtlačky prstov, inaké myšlienky v hlave a je jedinečný vo vesmíre, ktorý patrí nám všetkým.“

Teplé Česko - Slovensko

Uvedenie filmu o Robertovi Vanovi bolo súčasťou sekcie Teplé Česko-Slovensko, kam patril aj celovečerný film 8 hláv šialenstva režisérky Marty Novákovej, biografický film o ruskej poetke Anne Barkovovej (1901 – 1976), ktorú stvárnila Aneta Langerová. V nelineárnom rozprávaní spoznávame v ôsmich kapitolách („hlavách“) život poetky, ktorá neustále prichádzala do konfliktu so sovietskou mocou a strávila 22 rokov života v gulagoch a vo vyhnanstve. Všimnime si v súvislosti s týmto filmom zvláštnu vec: hoci ide o česko-slovenskú koprodukciu, podporenú Audiovizuálnym fondom, film z roku 2017 nebol uvedený v slovenskej distribúcii. Odhliadnuc od jeho experimentálneho charakteru a od potenciálne malého počtu divákov, ktorých by zaujal – môžeme si dovoliť takýto luxus? Podporiť zo slovenských verejných zdrojov film, ku ktorému má potom slovenský divák cestu zarúbanú? Iste, dnes nemožno žiadneho distribútora prinútiť, aby zaradil film do svojho portfólia – ale situácia, ktorá nastala, určite nie je prijateľnou cestou.

Súčasťou česko-slovenskej sekcie bolo aj uvedenie troch študentských krátkych filmov (premietaných spolu so štyrmi zahraničnými v bloku Teplé kraťasy). Po roku sa na plátno FFI vrátil David Benedek svojím bakalárskym filmom Spolu o troch mladíkoch, ktorí spolu bývajú v prenajatom byte. Jeden z nich sa opakovane a neúspešne pokúša nájsť lásku cez mobilnú aplikáciu, ďalší sa sústreďuje len na prijímačky na výtvarnú školu, kým o niečo starší automechanik sa tvári, akoby sa ho gejský status ani veľmi netýkal. Musia všeličo zažiť  a všeličím si prejsť, aby si uvedomili, že dôležité je priateľstvo a súdržnosť medzi nimi. Krátky film Prosím v réžii Tibora Koškovského je semestrálnym cvičením prvého ročníka na tému Dobré ráno, ale zároveň aj mrazivo vtipným anekdotickým príbehom o mladíkovi, ktorý strávi noc v moteli so starším mužom, aby ráno náhodne zistil, že ide o ženáča, ktorý si iba odskočil od rodinného kozuba – a pomsta na seba nedá dlho čakať. Trojicu slovenských kraťasov uzavrela Diva, surrealistická queer fantázia o klasickej hudbe, barokovej ikonografii a škandalóznych Ovídiových veršoch v réžii Adama Csoku Kellera, ktorá bola už uvedená na festivaloch v Los Angeles, Šanghaji, Miláne a ďalších.

Súčasné filmy zo súčasnosti

Vráťme sa však k najrozsiahlejšej sekcii Súčasný film, kam patrila aj britská koprodukčná snímka Šťastný princ. Herec Rupert Everett, ktorý sa tentoraz ujal aj réžie, v nej stvárnil Oscara Wilda v poslednom období jeho života, keď sa mu po prepustení zo žalára v Readingu nedarí nájsť šťastie ani v rodinnom živote, ani vo vzťahu s jeho (problematickou) životnou láskou lordom Alfredom Douglasom, zvaným Bosie, a aj v dôsledku zdravotných problémov smeruje nevyhnutne k smrti. Pri klasicky vyrozprávanom príbehu z produkcie BBC sa nedá nespomenúť si na snímku Oscar Wilde režiséra Briana Gilberta z roku 1997, uvedenú aj v našej distribúcii – obe sú dôkazom, že život i dielo Oscara Wilda stále priťahujú, no Everettov film je temnejší, využívajúc aj citácie z Wildovej melancholickej rozprávky Šťastný princ.

Najsilnejšími zážitkami však boli súčasné filmy odohrávajúce sa v súčasnosti. Izraelsko-americkej snímke V tme (r. Michael Mayer) nechýbal ani politický kontext. Vzťah medzi izraelským právnikom Royom a palestínskym študentom Nimerom prechádza dvojakou skúškou: jednak je Nimer v Tel Avive, kde študuje, považovaný za nepriateľského cudzinca, jednak je tu Nimerova konzervatívna rodina, v ktorej dať najavo odlišnú sexuálnu orientáciu absolútne neprichádza do úvahy. Do hry vstupuje viacero okolností: Nimerov brat sa podieľa na tajnom ukrývaní zbraní ako potenciálny terorista a spolu s ním je v hľadáčiku izraelskej tajnej služby aj Nimer, ktorý však odmietne stať sa konfidentom; navyše sa jeho rodina dozvie o tom, že je gej. V dôsledku súhry okolností sa napokon obaja mladíci stávajú štvancami a film smeruje k (absurdnému) otvorenému koncu: kým Nimerovi sa pred izraelskou tajnou políciou podarí (zatiaľ) unikať, Roy sa ocitá vo väzbe za pomoc „nepriateľskému“ cudzincovi. Film majstrovsky pracuje s témou intolerancie, ktorá sa prejavuje v rovine politickej, nábožensko-národnostnej i osobnej.

V osobnej rovine sa odohráva aj príbeh brazílskeho filmu Neónový chlapec (r. Marcio Reolon, Filipe Matzembacher). Jeho mladučký samotársky protagonista Pedro neprežíva práve najľahšie obdobie: čaká na rozhodnutie súdu, trest za vážne zranenie, ktoré spôsobil spolužiakovi, čo sa ho pokúšal šikanovať; sestra, s ktorou býva a na ktorú je dosť naviazaný, sa sťahuje do zahraničia za prácou; a do tretice, niekto mu kazí kšefty na internetovom čete, kde si Pedro, používajúci nick Neonovy Chlapec, zarába eroticky ladeným tancom, súc pomaľovaný neónovými farbami – konkurent ho napodobňuje a preberá mu platiacich obdivovateľov. Pedro si s dotyčným dohodne stretnutie, aby si to s ním vybavil, a tak sa stretáva s tanečníkom Leom; namiesto nevraživosti a vybavovania si účtov však títo dvaja mladíci nadviažu ľúbostný vzťah. Všetko funguje až do chvíle, kým nevysvitne, že Leo zakrátko odíde na štipendium do Európy, no Pedrovi o tom zatiaľ nepovedal. Pedro však nezatrpkne a dôležitý krok v kariére Leovi praje, aj keď to prakticky znamená ich rozchod. No Pedro je ten, kto vyhráva – dokáže sa vymaniť zo svojej samoty a opäť sa zaradiť do života, čo je symbolicky vyjadrené tancom v skupine mladých ľudí, hoci tancovať „verejne“, mimo samoty svojej izby a webovej kamery, predtým odmietal.

To najlepšie nakoniec

Absolútnym vrcholom tohtoročného FFI bol pre mňa film Neskrotený, debut francúzskeho režiséra Camilla Vidala-Naqueta, ktorého protagonistom je 22-ročný Léo. Spoznávame ho takpovediac in medias res, nevieme prakticky nič o jeho minulosti ani o tom, ako sa ocitol v situácii, v ktorej sa nachádza. Léo je mladík bez domova, žije a prespáva na ulici a po parkoch a predáva svoje telo ako pouličný prostitút. Hoci je často neupravený a špinavý, vďaka svojej fyzickej príťažlivosti nemá o zákazníkov núdzu a je pripravený plniť aj ich najbizarnejšie erotické túžby. Na rozdiel od mnohých svojich kolegov sa Léo so zákazníkmi aj bozkáva. A na rozdiel od mnohých svojich kolegov je Léo naozaj gej – a túži po skutočnej láske. Lenže hľadá ju tam, kde ju nikdy nemôže nájsť – medzi zákazníkmi a kolegami. Keď raz spolu s iným prostitútom poslúži v erotickej trojke staršiemu mužovi, zamiluje sa práve do svojho kolegu Ahda, pre ktorého je však vzťah s mužmi výhradne záležitosťou biznisu a ktorý napokon volí pohodlné spolunažívanie s jediným klientom, ktorý sa oňho postará zo všetkých stránok. Takáto možnosť sa naskytne aj Léovi, keď sa ho po traumatizujúcom zážitku so sadisticky zameraným zákazníkom ujme postarší Kanaďan a poskytne mu všetko – od zabezpečenia lekárskeho ošetrenia až po lásku. Keď má však Léo v závere filmu odletieť so svojím partnerom do Kanady, napriek perspektíve bezstarostného, zabezpečeného života po boku milujúceho (ale nie milovaného) muža volí v poslednej chvíli útek, aby sa vrátil k svojmu predošlému, autentickému životu a azda aj k svojej nikdy neopätovanej láske. V poslednom zábere filmu sníma kamera Léa, ktorý leží v tráve schúlený v embryonálnej polohe, a zoomuje na jeho bezvýraznú tvár so zavretými očami... Léo je pre mňa jednou z najnádhernejších a najdojemnejších postáv, s akými som sa kedy vo filmoch stretol. Je jednoduchý i komplikovaný, raz drsný a násilnícky, inokedy bezbranný a zraniteľný – v doslovnom i prenesenom význame. V jednom momente máte chuť ho milovať, v druhom zasa prefackať, aby sa spamätal a nenivočil si vlastný život... Herec Félix Maritaud získal za stvárnenie tejto postavy cenu pre vychádzajúcu hviezdu na tohtoročnom festivale v Cannes.

Všetko je prvý raz

Ak sme na začiatku spomínali viacero prvenstiev tohtoročného FFI, patrí k nim aj účasť zahraničných hostí, ktorí uviedli svoje filmy. Z Kanady k nám zavítal Jason Karman, autor krátkeho filmu Levy si počkajú o šikanovaní v mládežníckom hokejovom tíme, a z Poľska režisérka Olga Chajdas spolu so svojou partnerkou Kasiou Adamik, strihačkou filmu Nina, ktorý tu spoločne uviedli. Ide o príbeh, v ktorom sa manželský pár, ktorému sa nedarí splodiť dieťa, dohodne s istou mladou ženou, že im dieťa vynosí, ale situácia sa im napokon vymkne z rúk – dve ženy spolu nadviažu ľúbostný vzťah. K zaujímavostiam tohto filmu patrí aj herecká účasť Táne Pauhofovej vo vedľajšej úlohe.

Prvý raz uviedol FFI naozaj „starý“ film, ktorým bol Zvláštny deň už nežijúceho režiséra Ettoreho Scolu. Film vznikol v roku 1977 a do našich kín sa dostal o sedem (!) rokov neskôr (tento časový odstup je pre dnešných mladých ľudí nepochopiteľný, ale tak to veru za socializmu /ne/fungovalo). Vtedy som ho – ak môžem byť trochu osobný – videl aj ja a odvtedy som ho uchovával v pamäti s nádejou, že sa s ním ešte niekedy stretnem. A hľa, vďaka FFI a Talianskemu kultúrnemu inštitútu uviedol festival rovno reštaurovanú digitalizovanú kópiu tohto majstrovského diela, ktoré ani za štyri desaťročia nestratilo nič na aktuálnosti. Zvláštny deň je hereckým koncertom dvoch hlavných predstaviteľov. Sophia Loren v ňom stvárnila Antoniettu, manželku a matku šiestich detí, ubitú starostlivosťou o domácnosť a trpiacu manželovou neverou, ktorá zostáva v jeden „zvláštny deň“ takmer sama vo vyľudnenom veľkom bytovom dome. Všetci totiž odišli vítať Adolfa Hitlera počas jeho návštevy Ríma v máji 1938, no ona, hoci je obdivovateľkou Führera i Duceho, musela zostať doma, aby sa postarala o domácnosť. Gabriele (Marcello Mastroianni) je rozhlasový hlásateľ, ktorý prišiel o prácu, lebo vyšla najavo jeho odlišná sexuálna orientácia, a navyše ho majú deportovať na ostrov, kde režim zhromažďuje „takých“ ľudí. Vďaka nehode s uleteným exotickým vtákom sa títo dvaja osamelí ľudia, ktorí by si bezpochyby mali čo povedať a ktorí by mohli navzájom obohatiť svoje životy, nakrátko zblížia. Lenže po Gabrieleho si prídu dvaja muži, ktorí ho odvádzajú preč, a dom sa opäť zapĺňa nadšenými prívržencami fašizmu (vrátane Antoniettinho muža), ktorí vo svojej sladkej nevedomosti ani netušia, koho a čo vlastne obdivujú...

Filmový festival inakosti bol tohto roku v naozaj dobrej kondícii, o čom svedčí hádam aj tento náš prehľad, v ktorom sa ani zďaleka nedalo spomenúť všetko zaujímavé, a najmä záujem divákov. Prvý raz v jeho histórii pripadla divácka cena Ružový balónik dvom filmom – izraelskému celovečernému filmu V tme a slovenskému krátkemu filmu Spolu. Organizátorom sa bezpochyby podarilo naplniť cieľ, ktorý si stanovili: „Chceli by sme prostredníctvom filmového umenia upozorniť na to, aká je pre spoločnosť dôležitá pestrosť. Len krajina, ktorá chráni rôznorodosť, vie dlhodobo napredovať a byť dôstojným domovom pre všetkých. Cieľom je aj poukázať, že LGBTI komunitu tvoria rôzni ľudia, každý a každá majú svoj jedinečný príbeh. Ak sa chceme naučiť spolu žiť, musíme byť schopní hľadať k sebe cestu, jeden druhému načúvať, vzájomne sa vnímať bez predsudkov, a najmä si pomáhať.“