Filmový festival inakosti sa tohto roku konal už po deviaty raz v osvedčenej koncepcii – teda v októbrovom termíne (21. – 25. 10. 2015) v bratislavských kinách Lumiere a Film Europe –, ale zároveň priniesol aj niekoľko noviniek. Spoločenský lesk mu dodala záštita prezidenta Slovenskej republiky Andreja Kisku (ktorá prišla v poslednej chvíli, ale predsa) i verejnej ochrankyne práv Jany Dubovcovej, ktorá sa jeho účastníkom prihovorila na slávnostnom otvorení festivalu. Finančne festival podporilo Ministerstvo kultúry SR i Ministerstvo zahraničnýchvecí a európskych záležitostí SR v rámci dotačného programu Podpora a ochrana ľudských práv a slobôd a k jeho zdarnému priebehu prispelo mnoho partnerských inštitúcií.

Rodina na prvom mieste?

Niekoľko rokov používaný (skvelý) trailer Róberta Švedu nahradil tohto roku nový z dielne PR manažéra festivalu Romana Samotného. Spojil v ňom tému rodiny, ktorú tohto roku festival zamýšľal akcentovať, s motívom dnes už neaktuálnych videokaziet (VHS) ako symbolu spomienok – protagonista, respektíve protagonistka (trailer mal dve verzie) v ňom pri prehŕňaní sa v starých véhaeskách spomínajú na priebeh svojho vzťahu vrátane „svadby“, teda uzavretia manželstva, ktoré, ako vieme, naša legislatíva párom rovnakého pohlavia zatiaľ neumožňuje.

Dobrý úmysel poukázať v spoločenskej situácii po šialenom februárovom referende „o rodine“ na reálnu existenciu rodín, ktorých základ tvorí dvojica ľudí rovnakého pohlavia, či na možnosť ich vytvorenia sa však minul účinkom – v uvádzaných filmoch sa vzťahy skôr komplikovali, rozpadali sa, nevychádzali... Jednou zo svetlých výnimiek bol televízny dokument Manželky z voľného cyklu RTVS Família. Pre jeho vznik je príznačné, že scenáristke Jane Janove a režisérovi Tomášovi Vitekovi sa na Slovensku nepodarilo nájsť dvojicu žien, ktoré by boli ochotné rozprávať pred kamerou o svojom živote. Keďže vhodný pár našli až v susednom Česku, zároveň tým nepriamo poukázali na rozdiel v (ne)riešení spolunažívania rovnakopohlavných párov v dvoch častiach bývalého Česko-Slovenska. „Manželkami“ sú v tomto prípade dve mladé ženy, Slovenska a Češka, ktoré v Česku uzavreli registrované partnerstvo, vytvorili tak rodinu a uvažujú o možnosti vychovávať dieťa. Idylický obraz ich spolunažívania narušila v reále informácia priamo od jednej z protagonistiek, že medzičasom (od vzniku filmu po jeho televíznu premiéru 2. októbra tohto roku uplynul, samozrejme, nejaký čas) sa dvojica rozvádza.

Teplé Česko-Slovensko

Spomínaná Família bola súčasťou programovej kolekcie Teplé Česko-Slovensko, ktorú spravidla býva problém naplniť, lebo filmov s LGBTI tematikou u nás nevzniká veľa, respektíve niekedy zostávajú trochu utajené. Keď sa už dramaturgovia festivalu rozhodli siahnuť (celkom legitímne) po televíznom formáte Manželiek, škoda, že obraz nedoplnili podobne vydareným dielom z cyklu Súrodenci, v ktorom podal režisér Róbert Šveda plastický portrét občianskeho aktivistu Dušana Martinčoka a jeho sestry – toto dielko by vhodne vyvážilo „ženský“ dokument a zároveň by prispelo k téme rodiny, lebo jeho protagonista, ktorý žije s priateľom, nachádza vcelku bezproblémovo porozumenie u sestry i u rodičov.

V skromnej kolekcii slovenských a českých filmov sa nachádzal aj krátky dokument Queer Fish Islanďanky Elísabet Elmy Líndal Gudrúnarsdóttir, ktorý vznikol na pražskej FAMU. Mladá tvorkyňa sa v ňom citlivo dotkla prípadu štrnásťročného Filipa, synovca známej českej moderátorky Ester Janečkovej, ktorý nedokázal uniesť homofóbne predsudky a narážky okolia a spáchal samovraždu. Samotný (medializovaný) prípad i film poukazuje na negatívne postoje katolíckej cirkvi a jej jednotlivých predstaviteľov, ktorí ani v 21. storočí nedokážu zaujať eticky prijateľný postoj k veriacim z radov LGBTI komunity.

V Adamovom rúchu

Vrcholom česko-slovenskej sekcie bola slávnostná premiéra krátkeho hraného filmu V Adamovom rúchu režiséra Martina Veliča. Mladý tvorca už vlani uviedol na festivale mimo hlavného programu svoj školský film Kóma, v ktorom preukázal sklon ku grotesknému videniu sveta a prelínaniu žánrov. V takomto duchu sa nesie aj jeho absolventský film, ktorým tohto roku ukončil štúdium réžie na Univerzite Tomáša Baťu v Zlíne. Ako sám prezradil, v snímke V Adamovom rúchu spracoval autobiografickú tému dramatického rozchodu s partnerom. „Od napísania scenára po nakrúcanie však ubehlo viac času, čiže už som vedel k téme pristúpiť s chladnou hlavou a istými momentmi aj odkázať, aby sme sa nebrali príliš vážne,“ uviedol Martin Velič. Jeho veľmi osobný film je akousi mozaikou, zloženou z epizód zo života partnerov (smerujúcich od veľkej lásky až po krízu, ktorá sa už nedá riešiť) a z akýchsi ireálno-fantazijných scén, v ktorých sami protagonisti už s odstupom analyzujú a komentujú svoj skrachovaný vzťah. To všetko dopĺňajú monológy vodcu Hunov Attilu (sic!), ktorý bilancuje svoj život – jeho úspechy a prehry sa stávajú akousi paralelou k vrcholom a pádom protagonistov príbehu. I keď si môžeme oprávnene klásť otázku o prepojení tohto motívu so samotným príbehom, vo výsledku ide o hravý, vizuálne nápaditý film, ponúkajúci úplne odlišnú poetiku, než na akú sme zvyknutí povedzme u absolventov VŠMU. V hlavných úlohách sa predstavili mladí herci David Hartl a Tomáš Magát.

Z európskych na naše filmové plátno

Festival inakosti tohto roku ponúkol mnoho vynikajúcich diel európskej kinematografie. Otváracím filmom (ktorý zároveň získal divácku cenu Ružový balónik) bola Nová priateľka renomovaného francúzskeho režiséra Françoisa Ozona. Známy a populárny herec Romain Duris tu vytvoril postavu ovdoveného muža, ktorý sa musí postarať o svoje malé dieťa a v snahe nahradiť mu matku sa vráti k svojej niekdajšej záľube, obliekaniu sa do ženských šiat. Jeho „podporovateľkou“ sa stane najlepšia kamarátka jeho nebohej manželky, ktorú spočiatku Davidova premena zarazí, ale neskôr si uvedomí, že vlastne získala „novú priateľku“, ktorej môže radiť pri úprave zovňajška či výbere oblečenia. Keďže David stále zostáva aj vzorným otcom, tento film korešpondoval s „rodinným“ zameraním festivalu.

K špičkám programu patril bezpochyby maďarský film Krajina búrok, debut režiséra Ádáma Császiho, o ktorom sme už vo Filmpresse písali v súvislosti s Letnou filmovou školou 2014. Pripomeňme len, že ide o príbeh mladého futbalistu, ktorý nadviaže na vidieku vzťah s jednoduchým mládencom, nevyhnutne smerujúci k tragickému koncu. Relatívnym happy endom sa, naopak, končí snímka Som tvoj belgického režiséra Davida Lamberta (pozri MFF Karlove Vary 2014) o nekonvenčnom stretnutí obézneho belgického pekára a šťúpleho argentínskeho prostitúta, ktorého navyše zaujímajú ženy. Rovnako v Karlových Varoch bol vlani uvedený švédsky film Niečo sa musí zlomiť (r. Ester Martin Bergsmark) o mladom transsexuálovi a jeho vzťahu s „mužným“ rovesníkom, ktorý nedokáže uniesť ťarchu tejto príťažlivosti.

Európskych tvorcov zastupovala ešte litovská režisérka Alanté Kavaité s impresionistickým i melancholickým filmom Sangailino leto. Krehký príbeh o vzťahu medzi mladučkým dievčaťom, ktoré trávi leto s rodičmi na vidieku, a jej rovesníčkou, s ktorou sa náhodne zoznámi, je predovšetkým príbehom jej dozrievania v citovej oblasti, ktoré metaforicky zastupuje túžba po lietaní, sprevádzaná však strachom z lietania. Keďže napokon sa dievča odváži sadnúť si do kokpitu, dá sa tušiť, že zvládlo aj svoje emocionálne tápanie. Z úplne inej poetiky vychádzala švédska režisérka Bitter Andersson, ktorej bláznivý príbeh dievčenskej rockovej skupiny Dyke Hard, nezávislé prekvapenie tohtoročného Berlinale, vychádza z poetiky brakových filmov osemdesiatych rokov. V bizarnom rozprávaní nechýba zrada, ženský kyborg z budúcnosti, motorkársky gang, chlipný väzenský dozorca a ďalšie postavy, z ktorých ani jedna nie je heterosexuálna.

Z exotickejších luhov a hájov

Nasty Baby (r. Sebastián Silva) je film nakrútený v americko-čilskej koprodukcii a odohráva sa v kozmopolitnej komunite žijúcej v newyorskom Brooklyne. V centre príbehu sú beloch Freddy a černoch Mo, ktorí spolu žijú ako pár a príležitostne sú postavení pred úlohu dopomôcť k otehotneniu svojej priateľke Polly, ktorá túži po dieťati. Film sa spočiatku tvári ako šteklivá komédia, kdesi pod povrchom – filmu i prostredia, v ktorom sa odohráva – však tlie intolerancia a sklony k násiliu. Prekvapujúci zlom v deji – smrť neznášanlivého černošského suseda, ku ktorej prispeli aj protagonisti filmu – otvára množstvo etických otázok s veľmi nejednoznačným vyznením, keď zločin zostáva nepotrestaný.

Klasickú tému coming-outu ponúkol čilský režisér Claudio Marcone v snímke Bod na stupnici sivej, kde svoje prebudenie náklonnosti k rovnakému pohlaviu rieši mladý rozvádzajúci sa architekt (a otec malého dieťaťa) Bruno. Ten nadviaže spočiatku pracovný, potom priateľský a aj milenecký vzťah s historikom, ktorý neskrýva svoju homosexuálnu orientáciu – Bruno sa však nedokáže celkom odstrihnúť od svojej minulosti a nemá ešte odvahu stať sa tým, kým by naozaj chcel byť. Keďže nepoznáme situáciu v Čile, ťažko súdiť, v našom kontexte však pôsobil tento film z roku 2015 dosť anachronicky – témou i výrazovými prostriedkami. Filmový príbeh z exotického Thajska Ako vyhrať v dáme (r. Josh Kim) bol sympatický tým, že sexuálna orientácia protagonistu tu bola prezentovaná ako samozrejmosť, akceptovaná všetkými členmi jeho rodiny vrátane mladšieho brata, ktorý je nositeľom zápletky.

Plné priehrštie osobností

V programe si našli miesto aj filmy, ktoré sa uvádzajú alebo budú uvádzať v bežnej distribúcii. Z portfólia spoločnosti Film Europe to bola komédia z thatcherovského Anglicka Pride, nakrútená podľa skutočných udalostí, životopisná dráma Violette, inšpirovaná životom francúzskej poetky Violette Leduc, nešťastne zamilovanej do spisovateľky Simone de Beauvoir, a prekvapujúco rozmarná komédia Ostrov lásky od srbskej režisérky Jasmily Žbanić, ktorá je okrem iného o tenkých hraniciach sexuálnej identity a orientácie. Asociácia slovenských filmových klubov prispela popri dráme Petra Stricklanda Motýle aj dvoma predpremiérami – kontroverznou snímkou Gaspara Noého Love, ktorá je súčasťou tohtoročného Projektu 100, a biografickou snímkou Ejzenštejn v Guanajuate od Petra Greenawaya, ktorá sa v typicky greenawayovskom kľúči zaoberá pobytom Sergeja Ejzenštejna v Mexiku v čase príprav filmu Que viva México!.

Popri režisérovi Sergejovi Ejzenštejnovi v hranom filme mohli diváci spoznať aj život a tvorbu (viac život ako tvorbu) nemeckého režiséra Rainera Wernera Fassbindera (1945 – 1982) v dokumente Fassbinder dánskeho režiséra a filmového historika Christiana Braada Thomsena, ktorý sa s nemeckým tvorcom roky poznal. V siedmich kapitolách filmu sa dozvedáme o životných okolnostiach, ktoré ho formovali, o metódach jeho divadelnej i filmovej práce, najmä práce s (ne)hercami, a akoby mimochodom aj o jeho komplikovaných intímnych vzťahoch a hektickom i kontroverznom životnom štýle, ktorý vyústil do predčasnej smrti.

Pomyselným umeleckým vrcholom programu tohtoročného FFI bola trojica snímok významného britského režiséra Dereka Jarmana (1942 – 1994), ktorý patril k priekopníkom queer cinema i k všeobecne uznávaným tvorcom formujúcim tvár britskej kinematografie. Diváci mali možnosť vidieť jeho životopisnú drámu o známom renesančnom maliarovi Caravaggio z roku 1986 (uvádzanú kedysi i v našej klubovej distribúcii), homoerotickú poému Rozhovor anjelov (1985, premiéra 1987), v ktorej výtvarne vycibrené obrazy vyjadrujúce radosti a útrapy lásky sprevádza hudba trojice skladateľov (pod spoločným pseudonymom Coil) a Shakespearove ľúbostné sonety, z ktorých väčšina, ako je dnes známe, bola venovaná neznámemu mladíkovi, v podaní Judi Dench, a Jarmanov posledný hraný film Wittgenstein (1993), opäť vysoko štylizovaný životopisný príbeh, venovaný rakúskemu filozofovi Ludwigovi Wittgensteinovi. Vidieť trojicu Jarmanových filmov v zreštaurovanej podobe bolo bezpochyby silným zážitkom, i keď nie stráviteľným pre každého (najmä nepripraveného) diváka.

Program tohtoročného FFI bol koncipovaný tak, že mohol uspokojiť každého – od zástupcov LGBTI komunity cez milovníkov divácky vďačných filmov až po náročnejších divákov a záujemcov o dejiny kinematografie. A tak to má byť.