Veľa prekvapení - v dobrom i zlom. Zlatá palma pre thajský film Apichatponga Weerasethakula s dlhým názvom Uncle Boonmee who can recall his past lives (Strýko Boonmee vie vyvolať svoje minulé životy) bolo jedno z najväčších. Film, ktorý sa charakterizuje, ako poetická meditácia o živote po smrti, je pre mňa skôr humorná meditácia, keď už ňou má byť. Priznám sa, že som niečo podobné čakala už vtedy, keď sa zverejnilo meno predsedu poroty. Je skoro pravidlom, že uhádnuť ceny sa dá skoro vždy podľa poetiky blízkej predsedovi jury. Výnimky len potvrdzujú pravidlo. Filmy Tima Burtona, predsedu tohtoročnej medzinárodnej poroty, si vždy rada pozriem, sú vždy trochu „uletené“, ale zaujímavé, sklamal len s Alicou v ríši zázrakov, kde Lewisa Carrola adaptoval po svojom až do tej miery, že ho obrátil naruby.

Cesta k smrti a späť, demonštrovaná napríklad premenou na opičieho človeka s červeno svietiacimi očami, družnými návštevami mŕtvych k živým, rôznymi preludmi, fantáziami i unikátnym sexom, je v kine skutočne nóvum. Najprekvapivejšou a zároveň najoriginálnejšou sex scénou sa zapísalo do análov festivalu milovanie peknej staršej ženy, či princeznej, s rybou v klokotajúcej vode. Nikto ma však nepresvedčí, že si 39-ročný Thajčan zaslúžil túto poctu, ale fakt, že sa s tým celá porota stotožnila sa nedá odvrhnúť. Vo svete je veľa násilia, ľudí v tomto období kvári ekonomická kríza, nezamestnanosť, jedna lokálna vojna strieda druhú, aj matička Zem dáva záplavami, tajfúnmi, vlnami cunami, sopečnými erupciami, o sebe vedieť viac ako inokedy. Je toho trochu priveľa a filmové plátno, pochopiteľne, na udalosti reaguje. Únik od reality do sveta fantázie – je jediné vysvetlenie prečo sa desať „rozhnevaných“ porotcov tak uplo na strýka Boonmee. Musím však dodať, že pre mňa film ostane len humornou rozprávkou a nie prelomovým filmom.

Ak si niektorí z adeptov tohtoročnej rôznorodej i nesúrodej súťaže Zlatú palmu zaslúžil boli to dva filmy. Prvý je Biutiful (Krásny) španielsky film mexického režiséra Alejandra Gonzálesa Iňarritua a francúzska snímka Des hommes et des dieux (Muži a bohovia) Xaviera Beauvoisa. Krásny je znepokojujúce kino. Poukazuje, možno až v príliš zhutnenej forme, na všetky problémy súčasného sveta, a to na príbehu ťažko chorého človeka, ktorého udalosti sáču z jedného extrému do druhého. Bezmocnosť človeka v labyrinte špiny, zúfalstva, nezodpovednosti, osamelosti a bezvýchodiskovosti, je šokujúca, ale zároveň varujúca. Hlavnú postavu v tejto dráme o protirečeniach sveta si zahral Javier Bardem. Zaslúžene si prevzal Cenu za mužskú interpretáciu, za účasti rodiny a svojej veľkej lásky Penélope Cruz, ktorej po verejnom vyznaní lásky na slávnostnom odovzdaní cien, zahrali slzičky v očiach. Ďalším prekvapením však bolo nečakané udelenie tejto ceny ex aequo Eliovi Germanovi za úlohu v talianskom filme La nostra vita ( Náš život) režiséra Danielle Luchettiho. Nič voči hereckému výkonu Elia Germana, zahral drámu ovdovelého otca rodiny s plným nasadením a presvedčivo, len film je priemerný. Porotu azda nadchlo zdôraznenie súdržnosti rodiny, ktorá celosvetovo zažíva krízu. Apelovanie na potrebu rodinného zázemia je nesporne nutné a v tomto prípade bolo aj úspešné.

Ešteže si po rozprávke Veľkú cenu odniesla dráma francúzskych katolíckych kňazov žijúcich dlhé roky v kláštore v Alžírsku nazvaná Des hommes et des dieux (Muži a bohovia) režiséra Xaviera Beauvoisa. Ak by tento film bol dostal Zlatú palmu spokojnosť by bola na všetkých stranách. Hľadám slová, ale iné ako kultivovanosť a elegancia mi nenapadajú, lebo snímka je ukážkou, ako sa dá aj o tragédii, končiacej vraždou, kultivovane, elegantne a dôstojne hovoriť. Príbeh je umeleckou rekonštrukciou skutočnej udalosti, keď miestnym obyvateľstvo uznávané osadenstvo jedného kláštora v časoch občianskej vojny v Alžírsku (1996), nezmyselne zajali a zavraždili islamskí fundamentalisti. Každý jeden z mníchov je odlišnou a farebnou osobnosťou a navyše zahranou hereckým ansámblom mimoriadne sugestívne. Zaslúžili by si spomenúť všetci, ale za všetkých vyzdvihnem len vynikajúceho Lamberta Wilsona. (Keď už ex aequo cena za herecký výkon tak Wilson.)

Ďalším prekvapením bola filmová podoba skôr divadelnej jednoaktovky iránskeho režiséra Abbasa Kiarostamiho Copie Conforme (Správny odpis). Kiarosatami po prvý raz nakrútil film v zahraničí (snímka bola v súťaži za Francúzsko) a hlavné úlohy si zahrali Juliette Binoche a William Shimell. Ako už je známe Juliette dostala Cenu za ženskú interpretáciu. Kiarostami jej predtým porozprával jeden tajomný príbeh a nakoniec povedal, že si to všetko vymyslel. Herečke sa jeho rozprávanie zapáčilo a asi tak sa zrodil nápad nakrútiť tento film, aby uzrela svetlo sveta duchaplná, ale nudná konverzačka. Snažili sa nám nahovoriť, že vždy je všetko inak, nič nie je pravda, môžeme si popustiť uzdu fantázie. Nepodarilo sa. Ide asi o dvoch dlhoročných manželov, ktorí si želajú oživiť rokmi vyprchané vzplanutie na tých istých miestach kde sa začalo. Starý oheň sa však nepodarí vznietiť – ten už vyhasol. Musel by sa založiť nový, lenže chce to len jeden, druhý nejaví záujem. Podľa mňa o nič viac nejde. Juliette Binoche by si za každú filmovú úlohu zaslúžila nejakú cenu, isteže aj za túto, ale nie v takom nudnom a dovolím si povedať nefilmovom filme.

Prekvapením bola aj Cena za réžiu pre Mathieu Amalrica za francúzsky film Tournée (Turnée), nevyvážený pokus o preklopenie zbabraného súkromia bývalého televízneho producenta (hrá ho režisér a scenárista Mathieu Amalric) s predstaveniami striptízovej show a životom jej vyzliekajúcich sa dám. Cena poroty a Cena za scenár však padli do správnych rúk. Čadský tvorca Mahmat-Saleh Haroun sa v snímke Un homme qui cri (Človek, ktorý kričí) sa s jednoduchými výrazovými prostriedkami, ale s citom pre obrazovú kompozíciu a dobré vedenie hercov, vyrovnáva s pocitom viny na pozadí občianskej vojny. Scenár k filmu Lee Chang-donga Poetry (Poézia) sa sústreďuje na staršiu exaltovanú ženu, ktorá vďaka návštevám kurzu poézie a nečakanej udalosti zistí, že život nie je taký krásny ako si myslela. Snímka vyniká aj zrelým hereckým výkonom Yun Junghee, ktorá bola jednou z favorietiek na hereckú cenu.

Z neocenených si by si bol ešte zaslúžil pozornosť film ukrajinského režiséra Sergeja Loznicu My Joy (Moja radosť), žiaľ, snímke porozumie len ten, kto Rusko skutočne pozná a Nikita Michalkov sa odpísal sám. Totiž Exodus – Unavení slnkom 2 je len prvou časťou dvojdielneho filmu. Dokonca aj keby sa bol premietal mimo súťaže, obecenstvo by bolo sklamané. Festival nie je televízia, aby sme sa o rok dozvedeli, ako to dopadne. Takeshi Kitano (Outrage -Pohana) to s krutosťou prehnal a na Mikea Leigha (Another Year –Iný rok) – favorita festivalu, sa jednoducho zabudlo. Francúzi mali veľkú radosť z trojitého víťazstva, z ktorého sa oprávnene môže tešiť len Xavier Bauvois. Festival, ktorý mal tohto roku 63 rokov bol menej inšpiratívny ako predošlý. Atmosféru trochu poznačilo aj rapsodické počasie, pod dáždnikmi sa nežiadalo na nič pozerať, a preto sa (až na posledné dni) venovala zvýšená pozornosť práve filmom. A práve ich úroveň bola neraz diskutabilná.

Text pod foto:

1. Víťaz festivalu Apichatpong Weerasethakul

2. Javier Bardem a Elio Germano

3. Xavier Beauvois si prevzal Veľkú cenu od Salmy Hayek

4. Juliette Binoche a Abbas Kiarostami

5. Mathieu Amalric a jeho striptízové tanečnice

6. Penélope Cruz v spoločnosti matky Javiera Bardema, naľavo Lambert Wilson