Veľa kriku pre nič. Tri kontroly do kina, aj fľaše s vodou tentoraz zlikvidovali, Croisette lemovali policajti, lebo sa chystala demonštrácia proti uvedeniu alžírsko-francúzsko koprodukčnému filmu Hors la loi (Mimo zákon) Rachida Bouchareba (na obrázku).

Vraj sa 1500 manifestujúcich alžírskych repatriantov dostalo až po radnicu, a tam ich polícia zastavila. Celkom sme nerozumeli prečo sa protestuje, veď Alžírsko je slobodné od roku 1962. Potom som sa dočítala, že proti alžírskemu režimu, lebo desať percent populácie Azúrového pobrežia tvoria práve repatrianti z Alžírska. Očakávala som, že pred večerným slávnostným uvedením filmu bude poriadne horúco. No nič sa nedialo – demonštranti sa stratili.

Zlé jazyky hovoria, že sa to celé úmyselne nafúklo. Je to celkom možné, lebo film nikto nevidel a už sa búrili. A veru zbytočne. Snímka je konvenčne nakrútený príbeh, film akých je neúrekom, a ničím neprovokuje. Príbeh je časovo ohraničený od roku 1926 do samostatnosti Alžírska. V podstate rekonštrukcia boja za samostatnosť Alžírska demonštrovaná na príbehu troch bratov – Messaouda, ktorý bojoval v Indočíne, Abdelkadera, angažovaného v hnutí za samostatnosť a Saida, ktorý má na Pigalle klub pre boxerov a ich matky. Nič mimoriadne a rozhodne nenabádajúce na protest. Snahou tvorcov bola len rekonštrukcia cesty k samostatnosti.

Väčší rozruch spôsobila snímka ukrajinského režiséra Sergeja Loznicu My Joy (Moje šťastie), ku ktorému si napísal aj scenár. Moje šťastie nás zdeptalo a úplne odrovnalo. Film je neuveriteľne pôsobivo nakrútený, navyše s dokumentárnou presnosťou odhaľuje súčasnú ruskú dedinu. Loznica, ktorý žije v Nemecku, doteraz nakrútil mnoho pozoruhodných dokumentov. Keby sme v našej krajine mali také problémy a náš režisér by sa ich odvážil tak surovo obnažiť, určite by ho fyzicky zlikvidovali. Je to však teraz v Rusku móda sypať si popol na hlavu. Snímka hovorí o ľuďoch bez akéhokoľvek náznaku ľudskosti. Niet ani jednej pozitívnej postavy, možno jedna, ale aj tá sa zvrhne. Hlavným hrdinom je šofér tirákov, ktorý odbočí z hlavnej cesty, a to nemal robiť. Ocitne sa v súčasnej dedine, kde si aj líšky dávajú dobrú noc, medzi zvermi s ľudskou tvárou. Vrahovia, skorumpovaní colníci, prostitútky, ľudia s brutálnymi inštinktmi ovládajú dedinu, kde o humanizme a ľudskosti azda ani nepočuli. To sú hrdinovia Môjho šťastia. Videla som už nejeden film o zlosynoch, ale vždy sa nájde aspoň jeden normálny človek, ale v tomto filme nikto. A je to poňaté realisticky, snímané krásne a geniálne sú vybraté jednotlivé kreatúry, buď so zvlčilosťou alebo tuposťou v očiach. Aby nevznikol omyl, ani náhodou nie metafora, ale realita. A na to treba mať odvahu. Loznica ju má - a k tomu ešte aj talent. (Na obrázku Olga Suvalovová).

Americký film Fair Game (Férová hra) v réžii Douga Limana, je všetko len nie hra férová. Otec dvoch detí Joe Wilson je diplomatom v Nigérii, jeho manželka Valerie Plame Wilsonová, zdanlivo domáca, je v skutočnosti veľmi aktívna agentka CIA. Príbeh je pravdivý, toto sa skutočne stalo a bol z toho veľký škandál. Keď sa to prevalilo, CIA dalo ruky preč a Valerie hrozilo aj stroskotanie manželstva. Je to však silná žena a rozhodla sa bojovať, tak za svoju česť, ako aj manželstvo. Oboje sa podarilo. Manželov si zahrali Sean Penn a Naomi Watts (na obrázku so skutočnou Valerie). Snímka je však len jeden z mnohých remeselne dobre nakrútených, ale priemerných filmov.

To isté možno konštatovať aj o filme anglického režiséra Kena Loacha Route Irish (Írska cesta) o dvoch od detstva nerozlučných priateľoch, z ktorých jeden zahynie v Iraku a druhý dobrovoľne volí smrť. Pokus o príbeh o veľkom priateľstve bol zdĺhavý a miestami až nudný.

S ľahkosťou, charakteristickou pre Talianov, je vyrozprávaná dráma muža, ktorému zomrie žena pri pôrode tretieho dieťaťa režiséra Danielle Luchettiho La nostra vita (Náš život.) Claudio nemá starosti len s výchovou detí, ale aj problémy v práci a navyše je po uši zadlžený. Rodinná súdržnosť nadovšetko – to je ústredná myšlienka tohto milého nenáročného diela.

Ak by som mala rýchlo vysloviť meno thajského režiséra Apichatpong Weerasethakula (na obrázku), isto by som sa zapotila. Jeho film Uncle Boonmee who can recall his past lives (Strýko Booonmee vie vyvolať svoje minulé životy) ma svojim spôsobom pobavil. Pravdepodobne ho zaujali thajské legendy a mýty, ktorým Európan nijako neporozumie. To, že sa z jedného hrdinu stane chlpatá opica so svietiacimi očami, dávno zosnulí sa vrátia na rodinnú diskusiu, iní čarujú, som ešte ako- tak akceptovala, ale pri kopulácii princeznej s rybou som ostala v nemom úžase a zistila, že na tento film som asi ešte nedorástla.