O našom filme v súťažnej sekcii Cinéfondation, ktorej predsedom poroty je Atom Egoyan, sme ešte nepísali preto, lebo súťaž štartuje len dnes (19. mája). Slovenská snímka Mátyása Priklera Ďakujem, dobre sa uchádza o cenu medzi trinástimi filmami. A navyše sa dostane na program až v piatok ako posledná. Ešteže nie je trinásteho. Nebuďme poverčiví a dúfajme, že nám práve tá trinástka prinesie šťastie. Keby však aj film neocenili, veľký úspech je už i len to, že sa dostal do úzkeho výberu. Byť zaradený v tejto sekcii znamená pre slovenskú kinematografiu možno viac, ako si vôbec dokážeme domyslieť. Tak držme palce...

Čo sa týka hlavnej súťaže, doteraz bol len jeden alebo dva dobré filmy, ale nijaká veľká sláva. Až kým neprišiel na program film Mexičana Alejandra Gonzálesa Iňarritua Biutiful (Krásny). Tušila som, že pri jeho uvedení „vyštartujú“ aj usporiadatelia. Na tomto festivale dokonale ovládajú, ako treba vybičovať atmosféru. Začne sa to zložitým vstupom na premietanie. Až keď hystéria vrcholí, láskavo vpustia rozzúrených novinárov do sály, ktorá zďaleka nie je obsadená. Toto sa tu zo železnou pravidelnosťou opakuje pri každom väčšom režisérovi bez ohľadu na to, či nakrútil dobrý alebo zlý film.

Našťastie, Iňarritu opäť nesklamal. Už film Amores Perros bol senzáciou, čo sa pri snímke Babel len zopakovalo. Názov súťažného filmu je síce Krásny, ale krásna je možno len ťažko skúšaná duša jedného nešťastníka. Uxbal, ktorého vynikajúco hrá Javier Bardem (želám mu cenu za herecký výkon), syn mexických vysťahovalcov, žije v súčasnej Barcelone. Tento človek, ktorý má súcit možno s každým, je neustále prenasledovaný výčitkami svedomia, azda sa aj zle oženil, jeho obchody krachujú, zapletie sa do rôznych nekalých činností, vrátane drog, navyše ochorie na rakovinu a dni má spočítané. Stará sa o svoje dve deti, žena sa dá na prostitúciu, prečo, to vie len ona a navyše ho podvádza s bratom. Uxbal, hľadajúc spoľahlivé zabezpečenie pre deti, sa čím ďalej tým viac zapletá do neriešiteľných situácií a možno odchod zo sveta je pre neho vykúpením. Je skutočne obdivuhodné, čo všetko dokázal Iňarritu vtesnať do jedného filmu a osudu jednej rodiny: vykorenenosť, prisťahovalectvo, prostitúciu, nešťastné náhody končiace hromadným úmrtím, obchod s drogami, rozbité rodinné vzťahy, manželskú neveru, biedu a bezvýchodiskovosť. Tento film, vyrozprávaný plynulo a v krásnom oblúku úvodného a záverečného šepotu, je sublimát problémov súčasného sveta. Iňarritov širokospektrálny pohľad na svet je podaný modernou filmovou rečou, so zmyslom pre temporytmus, filmovú skratku a precízne vypointovanie jednotlivých scén. Film trvá 2 hodiny a 18 minút, ale v tomto prípade dĺžka neprekáža.

Konverzačka pod názvom Copie Conforme (voľne by sa dala preložiť Správny odpis), hodiaca sa skôr do televízie alebo divadla, vznikla v réžii iránskeho režiséra Abbása Kiarostamiho (na obrázku). Je to prvý projekt, ktorý nakrútil v zahraničí a hlavné úlohy zveril Juliette Binoche a Williamovi Shimellovi. Čakali sme osviežujúcu love story odohrávajúcu sa v Toskánsku, medzi anglickým spisovateľom a francúzskou galeristkou, bola to však len úporná snaha navrátiť už vyprchanú náklonnosť. Píše sa, že je to tajomné dielo, ktoré možno vykladať rôzne. Nikto nevie, čo je pravda, fantázie sa medze nekladú. Môj výklad je, že sú to manželia, ktorí hrajú podivnú hru, aby našli cestu k sebe. A zdá sa, že by to museli chcieť obaja. Ona si to želá, partner menej. A keď je to inak, je mi to jedno.

„Žijeme v epoche, keď je poézia mŕtva. Niekto to ľutuje, iní zase deklarujú: Nechajme ju skapať. Aj dnes sú však ľudia, ktorí poéziu píšu a tiež tí, čo ju čítajú. Pýtam sa: Písať ju, keď je na úpadku ? A to je otázka, ktorú som chcel položiť“, povedal režisér kórejského filmu Poetry (Poézia) Lee Chang-dong. Excentrická staršia dáma má rada kvety, rada sa oblieka a začne chodiť na hodiny poézie. Dalo by sa povedať, že poézia jej nakoniec otvorí oči, aby videla svet takým aký je, ale najmä vnuka, ktorý jej robí nemalé starosti. Nemám dojem, že by to bol však film o obrane poézie, skôr o tom, že niektorí ľudia nechcú akceptovať realitu, zahmlievajú ju, fantazírujú, aby keď precitnú, ostali v šoku. Zdĺhavé, solídne kino nemá, podľa mojej mienky, veľké šance. Des hommes et des Dieux (Ľudia a bohovia) z dielne francúzskeho režiséra Xaviera Beauvoisa voľne nadväzuje na skutočnú tragédiu francúzskych mníchov v Alžírsku. Mnísi, žijúci v dokonalej zhode s miestnym obyvateľstvom, doplatia životom na nevraživosť medzi vládou a islamskými teroristami. Kultivované kino má veľkú šancu získať cenu ekumenickej poroty.

(Už dávno nepršalo! Takto kráčala delegácia k filmu Poézia do kina.)