Festival sa skončil, mesto sa upokojilo a v Cannes sa začala letná sezóna. Trochu z toho leta počasie doprialo aj festivalovým hosťom. Festivalový palác osirel a neviem prečo asi nám bude chýbať sto razy za deň položená otázka: Invitation (Pozvanie). Odpoveď: Nemám. Nemyslite si, že o vstupenky alebo pozvánky žobrali študenti, výrastkovia, ale vyobliekané dámy a páni v smokingoch. Zrejme mnohí sú úspešní, lebo by sa to roky nepraktizovalo. Záujem bol  doslova o všetko. Je to špecialita Cannes, nikde inde na svete sa s tým nestretnete.

Záverečný ceremoniál odovzdávania cien víťazom sa už tradične neobišiel bez chýb. Roky sa nedarí vyhnúť trápnostiam, čo nie je chyba moderátora večera, ale rôznym emocionálnym výbuchom niektorých ocenených, čomu by sa hádam dalo vyhnúť stanovením limitu ďakovnej reči. Niektorí nedokážu prestať a okrem starej mami a celej rodiny pospomínajú priateľov, možno aj milenky. Nie je to tragédia, len zbytočné naťahovanie slávnostného večera. Možno o rok, na 70-ročné jubileum, niečo vymyslia. Tentoraz však najviac prekvapili ceny. Až na snímky Dolana, Arnoldovej a ceny za herecký výkon pre filipínsku herečku Jaclyn Jose, je takmer všetko sporné.

Zlatá palma pre film Ja, Daniel Blake
Ocenenie snímky I, Daniel Blake popredného britského režiséra Kena Loacha bolo prekvapením. Tým nechcem znehodnotiť kvalitu filmu ani samotného tvorcu, ale mohol ju dostať napríklad aj Jeff Nichols za film Loving, Julieta Pedra Almodóvara, pôvabný a vtipný Paterson Jima Jarmuscha, ale najviac hádam snímka Toni Erdmann režiserky Maren Ade. Našťastie, porota FIPRESCI jej udelila svoju cenu. Totiž všetko to boli rovnocenné filmy, čo do spracovania a filmovej reči. Pri tejto príležitosti sa žiada dodať, že kolekcia 21 snímok, až na dva-tri úlety, bola vyrovnaná. Toľko pozoruhodných diel, tematicky, žánrovo i režijne, sa málokedy nájde pohromade, ale veľký film by ste márne hľadali. Snímka, ktorá posúva filmovú reč o stupienok vyššie, udáva trend sa nenašla. Experimentátorsky sa najďalej dostal zázrak z Kanady 27- ročný Xavier Dolan. Vytŕčal z radu tak veľmi, že ho ctená porota na čele s austrálskym režisérom George Millerom, obísť nemohla.
Prečo sa teda stal víťazom film Ja, Daniel Blake? Ani nie tak z veľkej úcty k významnému tvorcovi, ale rozhodla téma – nezamestnanosť, bieda, utrpenie. Porota sa vo svojich rozhodnutiach pohybovala v rámci sociálnych tém a rodinných problémov. Daniel Blake je chorý na srdce, byrokratická mašinéria však nechce uznať, že má už nárok na dôchodok, veď tak chorý ešte nie je, má si hľadať prácu. Hľadá on a hľadá aj slobodná matka dvoch malých detí. Pomáhajú si navzájom, dovtedy kým papierovanie nedoženie Daniela k infarktu. A tento smutný príbeh je podaný adekvátne na renomé Kena Loacha i keď ani v jeho bohatej filmografii nebude medzi prvými.

Rodinne vzťahy a korupcia
Keď už tak by si bol Zlatú palmu viac zaslúžil Xavier Dolan za film Len koniec sveta (Juste la fin du monde), dostal však len Veľkú cenu. Stačilo vymeniť poradie s Loachom. Tiež neočaril tak ako filmom Mami, ale podujal sa na neľahkú úlohu vdýchnuť filmový život divadelnej hre, plnej siahodlhých  dialógov. Podarilo sa vďaka jeho zázračnému filmovému videniu, nevšednej obrazovej kompozícii, experimentovaniu s farbami, filmovému strihu, hudbe, hereckým výkonom, ktoré udržal na hranici únosnosti a celkovej atmosfére v rodine, kde sa po rokoch vracia najmladší syn, aby im oznámil, že čoskoro zomrie. Snímka by si zaslúžila hlbšie načrieť do pozadia rodinných krívd, lebo príbeh je mnohovrstevný a viacvýznamový. Neskôr sa zrejme k nemu ešte vrátime.

Úplne z iného konca sa ponára do rodinných problémov rumunský tvorca Cristian Mungiu v snímke Maturita (Bacalaureat), ktorému ex aequo s filmom Personal Shopper Oliviera Assayasa prisúdili Cenu za réžiu. V centre jeho pozornosti je lekár, ktorý je už dávno za zenitom, chce zmeniť svoj život, ale predovšetkým sa pletie do života svojej jedinej dcéry. Chybu, že sa vrátil domov zo zahraničia, chce týmto napraviť, pritom neakceptuje rozhodnutie dcéry, zníži sa ku korupcii a jeho život sa ocitne v troskách. Mungiu je takisto spoľahlivý tvorca, nikdy nevyjde z jeho dielne nepodarený film, ale takisto sa neposunul dopredu vo svojej tvorbe. Je to solídne odvedená práca, čo sa už nedá povedať o francúzskom filme Oliviera Assayasa Osobná garderobierka (Personal Shopper). (Prekladá sa aj Osobná asistentka, garderobierka je presnejšie.) Garderobierka alebo osobná asistentka (Kristen Stewart) je médium, hľadá kontakt so svojim zosnulým bratom – dvojčaťom a potom s kdekým. Okrem toho zháňa šaty a šperky pre svoju šéfku – modelku, ktorá skončí neslávne. Zavraždia ju a dievča má zas čo robiť. Zmätočné, zlé, otravné. Čudovala som sa, ako sa to do súťaže vôbec dostalo, ale Cena za réžiu by mi nebola napadla ani v zlom sne.

Cena poroty pre Andreu Arnold za American Honey
Angličanka Andrea Arnold sa vybrala do Ameriky, aby realizovala príbeh o mladých ľuďoch, vymykajúcich sa z normálu a praktizujúcich prácu pre Európana neznámu i nepochopiteľnú. Príbeh filmu American Honey však nie je vymyslený, ale výsostne aktuálny a pravdivý. Mladi ľudia sa už 12 rokov živia predajom abonentiek na rôzne časopisy a údajne z toho vyžijú. Práca je to úmorná, lebo azda všetci oslovení váhajú, možno aj pochybujú, či sa k objednaným novinám, časopisom dostanú. Zaujímavá road movie predostrie divákovi ich zvyky, vzťahy, morálku i dozrievanie. Štúdia o mládeži pohybujúcej sa takmer na pokraji spoločnosti má však svoju striktne dodržiavanú morálku a neprekročí hranice, ktoré by ich priviedli na kraj priepasti. Hlavná hrdinka z disfunkčnej rodiny utečie, aby skúsila svoje šťastie. Zaskočí ju vášnivá láska, rozchod a vytriezvenie. Jej cesta k sebe samej je tŕnistá, ale veľmi užitočná možno pre jej ďalší život. Snímka bola niečo nové, svojim spôsobom novátorské a blížila sa k moderným trendom vo svetovej kinematografii.

Dva razy Asghar Farhadi a Mendozova Rosa
Kto by si nepamätal celosvetovo známu snímku Rozchod Nadera a Simin od iránskeho tvorcu Asghara Farhadiho. Svojim spôsobom príjemne prekvapil, snímka Klient (Forushande) síce nedosahuje kvality spomínaného filmu, ale má v jeho filmografii stúpajúcu tendenciu. Opäť je do psychologická sonda do rodinných vzťahov hlavných hrdinov, ktorí musia opustiť svoj domov (zle postavená stavba začne byť nebezpečná) a nájdu si nový byt. Obaja sú aj herci - ochotníci, najradšej trávia čas v divadle. Jedného dňa však mladá žena ostane doma a niekto ju prepadne. Manžel pátra po vinníkovi a zistí, že celé to bol omyl, muž zahýbal žene s prostitútkou, ktorá pred nimi tam bývala, nechcel nikomu ublížiť len sa zľakol. Pochopiteľne to chce zatajiť, lebo rodina a manželka mu je napriek nevere všetkým. Muž je však neústupčivý, ženie veci do krajností až spôsobí smrť neverníkovi, čo naruší aj jeho rodinný život. Ženie ho zbytočná pomsta, ktorá sa proti nemu obráti. Shahab Hosseini dostal za úlohu rozzúreného manžela Cenu za najlepší herecký výkon a režisér Cenu za scenár. Opäť musím konštatovať, že dve ceny boli zbytočné a neadekvátne.

Predaj drog, korupcia v radoch polície, skôr gangstrov ako mužov zákona, a v tejto spoločnosti plnej nespravodlivosti a bezvýchodiskovostim sa musí  pasovať so životom majiteľka malého obchodu, Rosa. Nečudo, že si sama, keď obchod krachuje, začne vypomáhať predajom drog. Rosa nie je svätica, ale bojovníčka za lepší život svojich detí. Deti nie sú nespravodlivé, lebo keď ju zatknú urobia všetko, aby ju z väzenia dostali. Filipínska snímka Brilante Medozu Ma´Rosa je veľmi krutý obraz o spoločnosti a najpozoruhodnejšie vo filme je herecký výkon Jaclyn Jose, ktorá si právom odniesla Cenu za ženský herecký výkon. V tomto prípade nikto neprotestoval.

Naj, naj z Cannes
Najväčšie hviezdy festivalu boli Julia Roberts a Goerge Clooney. Nemali konkurenciu. Najlepšími filmami boli nemecký film Toni Erdmann režisérky Mared Ade a Len koniec sveta Xaviera Dolana. Najvtipnejšou a najzábavnejšou snímkou bola Ona (Elle) Paula Verhovena s brilantným hereckým výkonom Isabelle Huppert. Tiež by si bola zaslúžila cenu za hereckú kreáciu. Najhorším filmom bola Posledná tvár (The Last Face) Seana Penna. Najviac sa bučalo. Z nepriaznivého ohlasu bol dosť znechutený. Mal však konkurenta v snímke Neónový démon (The Neon Demon) Nicholasa Windinga Refna. V morbídnosti, okorenenej nekrofíliou, nemal konkurenciu. Najväčším konkurentom Raúla bude Simon. Totiž , keď zhasnú svetlo na novinárskych  premietaniach, už roky vždy niekto zareve - Raúl. Tentoraz mu niekto kontroval menom Simon. Neviem, kto je Raúl ani Simon – roky  je to zábava a súčasť začatia projekcie. Najviac sa šetrilo v paláci na eskalátoroch. Vypli raz jeden, raz druhý, posledné dva dni všetky. Rozbehli sa len v posledný deň. Okrem dobrých filmov bolo najúžasnejšie počasie. Už neviem po koľký raz citujem  exriaditeľa festivalu Gila Jacoba, že festival bez hviezd a bez slnka nestojí za nič. Boli aj hviezdy, aj slnko.