V Cannes triumfovali Julia Roberts a George Clooney

Canneslogo resize

Na otázku koho ste stretli na 69. medzinárodnom filmovom festivale v Cannes je odpoveď jednoduchá: Všetci, čo vo filmovom svete niečo znamenali tu boli a budú. Slávnostné otvorenie už máme za sebou a tentoraz mimosúťažný film Woodyho Allena mal väčší úspech ako vlaňajší Iracionálny muž. Woody sa opäť dostal do formy a v jeho filmografii bude patriť snímka Café Society k tomu lepšiemu. Ironická love story o mladom Bobbym Dorfmanovi (Jesse Eisenberg), ktorý sa v 30. rokoch minulého storočia vydá do Hollywoodu za strýkom – agentom hviezd a nešťastne sa zamiluje do sekretárky šéfa Vonnie (Kristen Steward), ktorá je už zadaná, je zasa vadarený  produkt starého a obľúbeného Woodyho.

Veľká trojka – Jodie, Julia a George
No nie drobný veľký Allen a mladučká manželka Soon – Yi mali najväčší úspech, ale Julia Roberts a George Clooney. Julia resizeNezatienila ich ani Jessica Chastain, Kristen Steward, Susan Sarandon Julianne Moore, ani Donald Sutherland, Mads Mikkelsen, Paolo Sorrentino a mnohí ďalší. Mimosúťažný thriller Money Monster režisérky a herečky Jodie Foster, v ktorej tieto dve hviezdy hrajú, zatiaľ nemá konkurenciu. Tlačová beseda s Jodie, Juliou a Georgom bola mimoriadne veselá a bezprostredná. Všetci traja sú to osobnosti prvej veľkosti, vyšplhali sa vďaka svojmu talentu na Olymp a už tam aj zostanú, Nepotrebujú si už nič dokazovať, správali sa normálne, bez hviezdnych manier (možno aj preto sa dostali tak vysoko). Posúďte sami. Na otázku, či by sa  Júlia tak, ako Clooney a Foster nepustila do réžie, povedala: „Je to pre mňa veľký kompliment, ale poznám svoje intelektuálne limity a tiež svoju trpezlivosť. Teda preferujem radšej slúžiť režisérom.“ K tomu hádam netreba komentár. George sa zasa pustil do Donalda Trumpa, nie JuliaaGeorge resizeironickým znevažovaním, ale svojim slušne povedaným názorom.“Donald Trump nemôže byť prezident, lebo ho stvorila televízia, ktorá mu kládla nie vždy najvhodnejšie otázky čo sa týka imigrácie. Keď si  však vypočujete jeho skutočný program vládnutia už by ho nevolil možno nikto.“ Jodie Foster bola po prvý raz v Cannes v roku 1976 s filmom Martina Scorseseho Taxi Driver, keď mala sotva 16 rokov. Mala však radosť, že môže uviesť svoj film  v spoločnosti takých režisérov ako Pedro Almodóvar a Jim Jarmusch. Aj Goerge aj, Julia si prácu s ňou pochvaľovali. Jodie je nielen výborná herečka a režisérka, ale aj mimoriadne inteligentný a múdry človek. O filme, ktorý je vlastne o korupocii dodala „Pre mňa je najdôležitejší casting, rada pracujem so skúsenými hercami, ale mám rada aj mladých, lebo prinášajú nový pohľad.“  
 
Rumunská realita Cristiho Puiu
Skoro trojhodinový súťažný rumunský film Sieranevada resizeSieranevada režiséra Cristiho Puiu vraj preto premietli na úvod súťaže, lebo novinári sú ešte odpočinutí a nebudú frfľať. Príbeh sa odohráva tri dni po teroristickom útoku na Charlie Hebdo a štyridsať dní po smrti otca lekára Larryho, ktorý príde jednu sobotu na spomienkovú oslavu svojho nebohého otca. Zíde sa celá rodina. Larry je tak konfrontovaný s rôznymi názormi, aby zrazu sám pochopil v čom a s kým žije. Tvorcovi išlo na mikrosvete jednej rodiny pertraktovať všetky problémy súčasnej rumunskej spoločnosti. Musím však priznať, že nie je to márny film, lebo patrí k dielam, ktoré vám až po čase dochádzajú. Viac sa páči po istom časovom odstupe, ako bezprostredne po  projekcii.

 

Restervertical“Príbeh osciluje medzi fikciou a realitou, pravou a lžou, tragédiou a komédiou,“ hovorí Alain Guiraudie režisér francúzskeho filmu Rester Vertical. Hrdina filmu, režisér Leo, sa na svojej ceste stretne s pastierkou Marie, zamiluje sa do nej a majú spolu dieťa. Mladá žena však stratí v neho dôveru, odíde, ale dieťa mu nechá, no on sa rozhodne sa oň starať. Nič mimoriadne. Tentoraz nezažiaril ani Angličan Ken Loach so sociálnou drámou I, Daniel Blake. Je to skúsený tvorca, remeslo ovláda dokonale, len príbeh je trochu predvídateľný. O chudobe, nezamestnanosti mal už aj lepšie filmy.

Nadšenie alebo úplné odmietnutie
To platí do slova a do písmena o mimoriadne preferovanom francúzskom filme Ma Loute. Bruno Dumont situoval príbeh do roku 1910 na sever Francúzska a uvádza sa ako baroková policajná komédia. No komédia to nie je, skôr fraška. Prečo LaMalute resizetaké nadšenie a taký odpor? Buržoázia je vykreslená ako incestná a dementná a chudoba zasa ako kanibali. Všetky postavy sú vlastne figúrky a jediný pokus o zblíženie skončí takmer tragicky. Najpozoruhodnejšie je herecké obsadenie – Juliette Binoche, Valeria Bruni Tedeschi, hviezda Comedie Français Fabrice Luchini (všade sa o ňom píše, na pultoch kníhkupectiev ponúkajú jeho životopis ) a mnohí iní. Luchini si navyše počas tlačovej besedy  k filmu vybavoval účty s režisérom, že to chcel hrať inak a mať iný kostým. Nikoho to nezaujímalo, ale divadelná hviezda sa nedala umlčať. Sama som zvedavá, čo na toto dielo povie ctená porota.

 

Nemecký humor nie je práve svetoznámy a predsa prekvapili filmom Toni Erdmann Michael resizerežisérky Maren Ade. Svojrázny otec (výborný Peter Simonischek) navštívi svoju dcéru (tiež výbornú Sandru Huller), aby zistil ako žije. Nie je nadšený a snaží sa ju svojsky usmerniť. Obráti jej život hore nohami, takmer zničí kariéru, ale dosiahne svoje. Mladá žena zistí, čo sú skutočné hodnoty v živote a jej vzťah s otcom je od tej chvíle úprimný a láskyplný. Smiech cez slzy – tak by sa dalo charakterizovať toto svieže a múdre dielo, v ktorom sa všetci nájdeme.

 

Adele na kórejský spôsob – tak by sa dal charakterizovať kórejský film Mademoiselle režiséra Park Chan-wooka. Režisér je po prvý raz v súťaži a čo sa Mademoiselle resizetýka výpravy, réžie, hereckých výkonov filmu nieto vytknúť. Príbeh je situovaný do roku 1930 počas japonskej okupácie krajiny. Mladá Kórejčanka je zamestnaná ako slúžka u bohatej Japonky. Situácia je spletitá, ženy nie sú spokojné so svojim životom, a to ich zblíži až do takej miery, že prejdúc všetky úskalia (je ich neúrekom) spoločne ujdú z krajiny a zanechajú mužov, ktorých nenávidia. Ani lesbické scény nie sú nechutné, sú síce plné erotiky, ale vkusnej a výtvarnej vynachádzavo snímanej.

Amerika, ako ju nepoznáme
Toho roku nás neviem prečo trestajú filmami, ktoré trvajú  skoro tri hodiny. Nebol kratší ani americký súťažný príspevok American Honey (2,42 min.) Režisérka Andrea Arnold v tejto road movie zverila hlavnú úlohu Shia American resizeLabeoufovi a pôvabnej ešte neznámej Sashe Lane. Mladé dievča Star utečie z disfunkčnej rodiny a pridá sa k čudnej skupine predavačov, ktorí ponúkajú noviny (aké a pre koho to nikto nevie) a inkasujú peniaze. Najúspešnejší je Jake, kvôli ktorému sa vlastne Star pridá k skupine. Iskra medzi nimi okamžite preskočí, ale perspektíva je v nedohľadne. Deti, ktorých by ste sa skôr zľakli, sú úspešné a na počudovanie panuje u nich nejaká zvláštna morálka. Okrádajú síce ľudí, no istú hranicu neprekročia. Precestujú poriadny kus Ameriky, majú svoje malé radosti a starosti a nechýba ani láska a veľká príťažlivosť, najmä medzi Jakom a Star. Je to v podstate snímka o odvrátenej strane Ameriky, ale predovšetkým o dozrievaní mladého človeka. Dobrá pol hodina by sa žiadala ubrať a bol by to výborný a moderne poňatý film.

Táto webová lokalita používa súbory cookie pre lepšie používateľské prostredie. Ochrana osobných údajov tým nie je dotknutá.