V poradí 68. filmový festival v Cannes nabral už tempo. Každú chvíľu sa tu objaví nová zaujímavá osobnosť, hostí z celého sveta je neúrekom a keď k tomu pripočítame armádu policajtov, ktorí sa starajú o poriadok (po teroristickom útoku na Charlie Hebdo sa akosi zdvojnásobili) je dosť veľké umenie prebrodiť sa davmi.

Na úvod dominovali hviezdy Natalie Portman, Julianne Moore, Naomi Wats, ktorým už treba prirátať Emmu Stone, Salmu Hayek, Naomi Wats, Rachel Weisz, z hercov Mathewa McConaugheya, Colina Farella, Johna Turturra a mnohých ďalších. Veľká sála Lumière je vynovená, podľa mojej mienky si mohli dať väčšiu námahu a viac popustiť uzdu fantázie, ale žiari čistotou a belobou. Aj to je dečo... 

Prvý súťažný film Naša malá sestra Hirokatzu Kore - Eda, o spolupatričnosti rodiny a medziľudských vzťahoch všeobecne, ničím nevyniká nad priemer. Zatiaľ zaujali len dve snímky, a to film talianskeho tvorcu Mattea Garroneho Rozprávka rozprávok (Tale of Tales) hovorený po anglicky a maďarský film debutenta Lászlóa Nemesa Szaulov syn. V Taliansku známy autor rozprávok Giambattista Basile žil v XVII. storočí (1570 -1632), ktorý inšpiroval aj bratov Grimmovcov, aj  Charlesa Perraulta, poslúžil Garronemu, aby si vybral z jeho tvorby tri rozprávky. V prvej rozohral veľmi sugestívne priam chorobnú túžbu kráľovnej po dieťati, v ktorej sa zaskvela vynikajúca Salma Hayek, v druhej je hrdinom zhýralí kráľ, ktorý nenechá na pokoji žiadnu sukňu (Vincent Cassel) a v treťom je kráľ upútaný na zvláštne zviera, zabúdajúc na šťastie vlastnej dcéry. Pôsobivo snímané nádherné zámky, exotická príroda, čudné bytosti, čarodejnice a celková koncepcia diela sa vymyká z rámca zvyčajných rozprávok. Pranieruje sebectvo, chamtivosť, chorobne závislosti a v neposlednom rade donúti uvažovať nad starou pravdou, že nemôžeme žiť a konať beztrestne, nielen v rozprávke, ale aj v živote.

Maďarský debutant László Nemes sa s filmom Saulov syn sa nedostal do súťaže náhodou. Nevidela som doteraz takto poňatý príbeh z koncentráku – expresívne, surovo a hranica medzi realitou a fikciou je ťažko postrehnuteľná. Hrdina, člen Sonderkommanda (vybratí väzni asistujú pri odchode do plynu, vlastne sú tu upratovači krematória), sa musí  rozhodnúť, či je dôležitejšie pochovať syna, ktorého objaví medzi odsúdenými alebo sa aktívne zúčastní vzbury v lágri. Príbeh je vyrozprávaný modernou filmovou rečou, dokonca akčne. Na otázku prečo práve svedectvo Sonderkommanda režisér povedal: „Filmami z koncentračných táborov som bol vždy frustrovaný. Bola to konštrukcia príbehov o tých čo prežili, plná heroizmu a dávala skôr svedectvo, aspoň podľa mňa, o tajuplnej minulosti. Naopak svedectvo Sonderkommanda je konkrétne a reálne.“

„Začínam písať scenár vtedy, keď sa veci odohrajú v mojom živote. Aj scenár tohto filmu som písal počas choroby mojej matky,“ povedal  Nanni Moretti o svojom súťažnom filme Moja matka. Seba nahradil v príbehu režisérkou (Margherita Buy), on hrá brata a obaja trávia dni s umierajúcou matkou – s výčitkami svedomia, že nedokážu urobiť viac. Ona navyše plne zamestnaná nakrúcaním filmu s hollywoodským hercom, ktorý nevie hrať (John Turturro). Čakali sme viac, tentoraz je to snímka bez nádeje na cenu, ale jeden nikdy nevie. Takisto zahodil šancu Gus Van Sant s filmom More stromov (The Sea of Trees). Arthur Brennan (Mathew McConaughey) po tragédii, o ktorej sa neskôr dozvieme, sa rozhodne skoncovať so životom a vyberie si na to japonskú horu Aokigahara. Samozrejme, ničnie je také jednoznačnmé a jednoduché, vlastne nechcel zomrieť,  musel sa len vyrovnať s pocitom viny. Kým sa príbeh odohráva v  lese, určenom pre samovrahov, je svojim spôsobom aj z filozofického hľadiska zaujímavý, no režisér záverom všetko tajomné a krásne zotrel sentimentálnym, ba až hlúpym záverom.

Homár (The Lobster) gréckeho režiséra Yorgosa Lanthinosa vznikol v európskej koprodukcii, takisto hovorený po anglicky, rozoberá zo začiatku s humorom, ktorý sa postupne stráca, tému, že v podstate v každom človeku je hlboko zakorenené zviera, záleží len od okolností, či sa táto črta jeho povahy prejaví. To je podstata filmu, odohrávajúceho sa v sanatóriu, kde jeden druhého vraždia, robia si zle, aby sa nakoniec dvom akosi podarilo z tohto bláznenia vymaniť. No nič mimoriadne.

No a do tretice niečo pozitívne je ťažko povedať o očakávanom filme Carol Todda Haynesa v hlavnej úlohe s Cate Blanchett a Rooney Mara. Hrnuli sa naň akoby išlo o život a dočkali sa nepríjeného prekvapenia. Dej sa odohráva v Amerike 50. rokov, keď spoločnosť nebola ešte tak tolerantná k lesbickej láske, teda gayom vobec. Tá vzplanula medzi bohatou, krásnou ženou a mladou predavačkou jedného magazínu na Manhattane. Snímka nepriniesla nič nové, dokonca bola nudná, po hereckej stránke viac upozornila na seba Rooney Mara ako Cate Blanchett. Aj veľké herečky sem-tam stúpia vedľa.