V nedeľu 8. februára mal na berlínskom festivale v prehliadke Forum premiéru slovensko-český film Koza režiséra Ivana Ostrochovského a v pondelok sa predstavil bežnému platiacemu publiku. Do konca festivalu má ešte tri verejné predstavenia, no už teraz možno povedať, že zaujal a uspel.
Diváci ho v do posledného meista zaplnených sálach odmeňujú viacnásobným spontánnym potleskom a pri diskusiách s tvorcami prejavujú živý záujem nielen o film, ale aj o rómskeho profesionálneho boxera Petra Baláža, zvaného Koza. Ten imponuje prostotou a skromnosťou. Pôvodný zámer nakrútiť o ňom dokument, sa postupne zmenil na hranú dokudrámu v ktorej Zvonko Lakčevič stvárnil vykupovača železného šrotu, ktorý privolí, že bude Kozovi robiť manažéra pri jeho pokuse zarobiť návratom do ringu potrebné peniaze. Na starom aute brázdia Európu, pričom nie je jasné, kto je don Quijote a kto Sancho Panza: bývalý olympijský boxer, ktorý dnes nevydrží ani prvé kolo a drsný dobrák, čo by mu možno aj pomohol, keby vedel ako.
Kozov zdanlivo jednoduchý charakter Ostrochovský so spoluscenáristom Marekom Leščákom a kameramanom Martinom Kollárom pretavili do zvláštnej, naoko pokojnej až ospanlivej atmosféry bez dramatických momentov a vybičovaných emócií. Nie je to však rezignácia ani pasivita, oddanosť osudu, ale neustály a za žiadnych okolností sa nemeniaci optimizmus: robím to, čo viem a raz hádam bude lepšie. Peter „Koza“ Baláž sa ako člen filmovej delegácie stal v Berlíne miláčikom publika, v čom (a nielen v čom) do istej miery kráča v stopách Nazifa Mujica z dokudrámy Danisa Tanovića Epizóda zo života zberača železa, ktorá v Berlíne zažiarila predvlani.
Čiľania si neberú servítky
Do hlavnej festivalovej prehliadky medzitým zasiahli dvaja čilskí filmári. Patricio Guzmán si vyslúžil búrlivý potlesk i vysoké hodnotenia filmovou esejou El botón de nácar (Perleťový gombík), v ktorej filozofovanie o role vody vo vesmíre spája s paralelou medzi vyvražďovaním pôvodného indiánskeho obyvateľstva bielymi dobyvateľmi a likvidáciou ľavicových Allendeho sympatizantov čilskou armádou po Pinochetovom prevrate.
Ešte nekompromisnejší je Pablo Larrain (Post Mortem, No) vo svojej dráme s ironickým titulom El Club. V zapadákove na čilskom pobreží žije skupinka mužov s jednou ženou. Trénujú chrta a chodia s ním na psie preteky. Sú to kňazi, ktorých katolícka cirkev pre sexuálne, prevažne pedofilné škandály zbavila práva slúžiť omše a „upratala“ aby neboli na očiach verejnosti. Veci sa skomplikujú, keď sa zjaví hlučný zavalitý bradatý a zdanlivo večne opitý tulák Sandokan – obeť sexuálneho násilia jedného z tu „penzionovaných“ duchovných. Bezcitná cynická manipulácia s verejnosťou, tajenie a skrývanie pravdy, túžba po moci a večný oportunizmus, slúženie tomu kto vládne – to sú vlastnosti, ktoré Larrain pripisuje a vyčíta katolíckej cirkvi. Tá podľa neho dávno zlyhala, nedokáže v súčasnom svete fungovať bez šírenia zla a deštruovania spoločnosti. Film na Berlinale vyvolal nielen mohutné ovázie, ale aj nadšené výkriky Bravo!
Pre Šuvadovú a Mezenskú
Pokriky Bravo! síce zneli aj po skončení súťažnej novinky Terrence Malicka Knight of Cups (Rytier kalichov), ale v ironickom zmysle. Po celosvetovom úspechu symbolickej snímky Strom života sa Mallick myslením i filmovou rečou nadobro vzdialil bežnému nezasvätenému publiku. V roku 2012 nezaujal v Benátkach filmom To the Wonder a teraz si v Berlíne vyslúžil posmešky dvojhodinovým dielom inšpirovaným tarotovými kartami, s hviezdnym obsadením, kde Christian Bale hrá hollywoodskeho scenáristu Ricka, usilujúceho sa pochopiť zmysel života a naplniť ho. Celý film je vyrozprávaný v nenadväzujúcich snových záberoch, výjavoch so psychedelickou hudbou, zdeformovaným obrazom i zvukom. Nezaobíde sa to bez gýčových obrazov polárnej žiary, nahých ženských tiel, zdeformovaných bezdomovcov a namáčania sa do oceánu i do bazénov v drahých značkových šatách. Asistujú pri tom Cate Blanchett, Natalie Portman, Antonio Banderas, Imogen Poots, Armin Mueller Stahl a ďalší. Film ako stvorený pre Silviu Šuvadovú a Helenu Mezenskú.
Gandalf hrá Sherlocka Holmesa
Do normálu nás vrátila súťažná novinka Billa Condona Mr. Holmes. Adaptácia románu Mitcha Cullina o geniálnom detektívovi, ktorý sa po druhej svetovej vojne ako 93-ročný všemožne a márne usiluje zvrátiť svoj fyzický i mentálny úpadok, vyrovnať sa s tým, že romány a filmy z neho spravili legendu a z posledných zvyškov síl prehodnotiť starý prípad. Ian McKellen je v titulnej role skvelý. Ako sám priznal, zámerne pracoval s prvkami, ktoré si osvojil pri vytváraní postavy čarodejníka Gandalfa z Hobita a Pána prsteňov. Sekunduje mu Laura Linney ako jeho gazdiná a najmä malý Milo Parker v úlohe jej všetečného syna, ktorý si nájde cestu k srdcu odmeraného detektíva.
Z dažďa pod odkvap
Do súťažného zápolenia sa zapojili aj nemecká dráma Als wir träumten (Ako sme snívali) Andreasa Dresena, ktorý na Berlinale 2002 uspel s komediálnou drámou Láska na grile. Tentoraz drsným spôsobom rozpráva o partii z lipského predmestia, ktorú po páde berlínskeho múra zomleli praktiky „reálneho kapitalizmu“ s výpalníkmi, drogami a prostitúciou. Žiadne sentimentálne nežné Pelíšky, ale drsná pravda o živote, ktorý vo Východnom Nemecku nikdy nebol ľahký a pád železnej opony ho spravil ešte komplikovanejším.
Životnú realitu v postkomunistickej krajine pomenúva aj poľský súťažný film Body scenáristky a režisérky Malgorzaty Szumowskej. Ovdovený policajný vyšetrovateľ nezvláda starostlivosť o dospievajúcu dcéru – anorektičku Olgu. Žiaľ, smútok a neschopnosť prehlušuje prácou i alkoholom. Osamelo žijúca psychologička Anna, ktorá sa nikdy nespamätala po smrti syna, sa Olge snaží pomôcť v liečebni. Verí, že ako silné médium má dar komunikovať s nebožtíkmi . Stretnutie týchto troch ľudí pravdepodobne zmení život každému z nich. Subtílna dráma s prvkami komédie smrdí človečinou, pýši sa citlivou réžiou a sugestívnymi hereckými výkonmi, takže napriek tragickej téme, neveselým osudom a pochmúrnym prostrediam rozdáva publiku radosť i optimizmus.