Čo sa týka hviezdnych mien a výrazných filmov s nádejou stať sa hitom, bol možno tohtoročný 74. medzinárodný filmový festival v Benátkach o čosi slabší ako lanský, ale lepší ako väčšina z tých, čo som za 26 rokov zažil. V súťaži sa nenašiel jediný film, pozretie ktorého by som považoval za stratu času. Každý ponúkal niečo nové, zaujímavé – či už po stránke formy, obsahu, príbehu, myšlienok, hereckých výkonov alebo zladenia toho všetkého, čiže štýlu.

Víťazný The Shape of Water (Tvar vody) Benicia del Toro je svojím spôsobom výnimka. Poklona Hollywoodu – horor, vedecká fantastika, retro, romanca, muzikál – a to všetko v štýle Amélie z Montmartru, so skvelou Sally Hawkins. Vyhral, lebo bol najlepší. Všetky ostatné súťažné diela, i tie ocenené, boli striktne nehollywoodske, autorské, s umeleckými ambíciami.

Napodiv neuspeli klasici, známi a uznávaní filmári, ktorí v Benátkach zažili svoje hviezdne chvíle. Nepresadili sa Darren Aronofsky (mother!), Abdellatif Kechiche (Mektoub, My Love: Canto Uno), Hirokazu Kore-eda (Tretia vražda), Paolo Virzì (Leisure Seeker), Paul Schrader (First Reformed), Frederick Wiseman (Ex Libris), George Clooney (Suburbicon), ani Ai Weiwei (Human Flow). Naopak, festival vyzdvihol menej známych, aj začínajúcich. Napríklad 38-ročný francúzsky herec Xavier Legrand získal za rodinnú drámu Jusqu'à la garde (Starostlivosť) nielen cenu Leone del futuro – Cena Luigiho de Laurentiisa za najlepší filmový debut, ale aj Strieborného leva za najlepšiu réžiu. Medzi ocenenými ďalej figurujú Izraelčan Samuel Maoz (Strieborný lev Grand Prix poroty za Foxtrot), Libanončan Ziad Doueri s The Insult (Urážka), britský dramatik a režisér Martin McDonagh (Cena za najlepší scenár pre Tri billboardy za Ebbingom v Missouri), 35-ročný Andrea Pallaoro (Hannah - FOTO), bratia Manettiovci s ironickým gangsterským muzikálom z Neapola Ammore e malavita (Láska a zločin) či Susana Nicciarelli s životopisnou drámou Nico, odmenenou hlavnou cenou súťažnej prehliadky Horizonty.

Tematicky tohto roku v súťaži nedominovali vojny, veľké drámy, utečenecká kríza a iné „veľké“ témy,  ale malé ľudské príbehy, veľmi často nie mladých a dynamických, ale zrelých, dospelých – rodičov a starých rodičov. Bol to vlastne festival filmov rodičoch a deťoch. Mnohé naznačil už úvodný film festivalu Downsizing (Zmenšovanie - FOTO) Alexandra Payneho, v ktorom 47-ročný Matt Damon hrá fyzioterapeuta Paul Safraneka, rozhodnutého zapojiť sa do programu zmenšovania ľudí ako spôsobu riešenia nielen existenčných, ale aj ekologických problémov. Napodiv nejde o film dobrodružný, sci-fi, thriller, komédiu, ale o existenciálnu metaforu s environmentálnymi motívmi. Ľudská povaha, trápenie, starosti a utrpenie sú rovnaké pre veľkých i malých – a Zemi už nepomôže ani zmenšovanie ľudí, biosféra je zničená.

Úvodnou snímkou prehliadky Horizonty bola životopisná dráma talianskej režisérky Susanny Nicchiarelli Nico, 1988. Dánska herečka Trine Dyrholmová strhujúcim spôsobom stvárnila pesničkárku Nico, múzu Andyho Warhola a niekdajšiu členku The Velvet Underground, ktorá krátko pred smrťou na sklonku 80. rokov absolvovala európske turné. Štyridsiatnička závislá od heroínu, vyžitá a zlomená výčitkami plynúcimi z neschopnosti starať sa o syna, ale jedinečná hudobníčka, skvelá textárka a strhujúca interpretka, sa z ikony popkultúry mení na živú, hoci vlastne zomierajúcu ženu. Mimochodom, porotu Horizontov viedol taliansky ražisér Gianni Amelio.

Pri príležitosti odovzdávania Čestných Zlatých levov Jane Fondove a Robertovi Redfordovi premietli ich nový film Our souls at night (Naše duše v noci - FOTO) o dvojici ovdovených susedov, ktorí potrebu zahnať samotu dokážu premeniť na lásku. Stotriminútovú adaptáciu románu Kenta Harufa pre Netflix režíroval filmár indického pôvodu Ritesh Batra, ktorý študoval filmové remeslo aj na Redfordovom inštitúte The Sundance Writers and Director's Lab. Producentom filmu je Robert Redford.

Keď britský filmár Stephen Frears preberal cenu Jaeger le Coultre Glory to the Filmmaker, uviedol v premiére svoju novinku Victoria a Abdul s Judi Dench v role osemdesiatročnej britskej kráľovnej a bollywoodskou hviezdou Alim Fazalom ako indickým moslimom Abdulom. Z delegáta, nesúceho panovníčke dar, sa stal jej sluhom, poradcom, učiteľom a milovaným priateľom, čo vyvolalo patričný škandál. Po Victoriinej smrti kráľovská rodina odstránila všetky možné stopy a dôkazy. Príbeh sa dostal na verejnosť až po viac ako sto rokoch.

Starí manželia s tieňom blížiaceho sa konca Hellen Mirrenová s Donaldom Sutherlandom sa v komediálnej dráme Leisure Seeker (FOTO) režiséra Paola Virzího (Šialene šťastná) vlastnými silami potajomky vydávajú v starom obytnom aute z Detroitu na floridský Key West a cestou súčasnými Spojenými štátmi spomínajú, bilancujú, vadia sa, poskytujú si prvú pomoc, bojujú proti lupičom… a lúčia sa so životom. Mirrenová so Sutherlandom boli zábavní aj na tlačovej konferencii, ktorú poňali ako pokračovanie manželskej hádky, sršiacej sarkazmom.

Veľavravným faktom je, že najlepšou herečkou festivalu sa stala sedemdesiatnička Charlotte Ramplingová za rolu ženy, ktorej manžel nastúpil do väzenia. A ju, hoci na slobode, odvrhla rodina, deti, spoločnosť. Hannah je herecký koncert, veľkolepá dramatická charakterová štúdia a zároveň i smutný príbeh plný emócií. Cenu za najlepší mužský herecký výkon si doniesol 55-ročný libanonský Palestínčan Kamel el Basha za justičnú a spoločenskú drámu The Insult (Urážka) o dvojici rozvadených tvrdohlavcov, ktorí svojím sporom v Libanone takmer rozpútali občiansku vojnu.

V za scenár ocenenej dráme scenáristu a režiséra Martina McDonagha Tri billboardy za Ebbingsom v Missouri  (FOTO) šesťdesiatročná Frances McDormandová stvárňuje matku, zlomenú vraždou dcéry v malom americkom meste, kde sa jej protivníkmi stávajú uvážlivý šerif Willoughby (Woody Harrelson) a nahlúply policajt Dixon (Sam Rockwell). V súťaži sa vyskytli hneď dvaja otcovia, zložito sa vysporiadavajúci so smrťou synov – vojakov: Maozov izraelský Foxtrot a Schraderova americká Prvá reformovaná s Ethanom Hawkom v role kňaza, ktorý prišiel o syna v Iraku a následkom toho o manželstvo i o vieru.

Starobe a zomieraniu sa venoval francúzsky súťažný film Roberta Guédiguiana La villa o rodine, ktorá sa po rokoch schádza okolo smrteľne chorého otca vo vile nad Stredozemným morom. V novinke Sandome no sacudžin (Tretia vražda) japonský režisér Hirokazu Kore-eda (Naša malá sestra, Po búrke) skladá poklonu Kurosawovmu Rašomónovi: mladý advokát zisťuje, že jeho klient, šesťdesiatnik prepustený po 30 rokoch z väzenia, zobral na seba vinu za ďalšiu vraždu a manipuluje proces tak, aby dostal trest smrti. A napokon i záverečný film celého festivalu Outrage: Coda v réžii Takešiho Kitana a s ním samým v hlavnej role rozpráva o zostarnutom bossovi yakuzy Otomovi, ktorého zasiahne nečakaná vojna mafiánskych rodov.

Benátsky festival dokázal, že v dnešnom globalizovanom svete národnosť ani štátna príslušnosť tvorcovov, štábu, ba ani dejisko či krajina vzniku filmu vôbec nič nedokazujú. V Spojených štátoch sa odohrávali britské snímky Tri billboardy za Ebbingsom v Missouri a Lean on Pete Andrewa Haigha, ocenený za výkon najlepšieho mladého herca Charlieho Plummera. Aj Leisure Seeker (Hľadač voľnosti) Paola Virzího sa odohráva v USA, ale je taliansky, podobne ako Hannah, ktorá je  vo francúzštine a odohráva sa v Paríži. Taliansky je tiež životopis Nico (FOTO) režisérky Susanny Nicchiarelli, hoci v hlavnej role účinkuje Dánka Trina Dyrholmová a väčšina filmu je v angličtine.

Taliansky režisér Giuseppe Piccioni viedol porotu súťaže rekonštruovaných filmov Venezia Classici, zloženú z 26 poslucháčov talianskych filmových škôl. Víťazom sa stal ruský Mosfilm za citlivú rekonštrukciu a remasteráciu vojnovej drámy Elema Klimova z roku 1985 Choď a pozeraj sa (FOTO). V kategórii nových dokumentárnych snímok o filmoch zvíťazil poľský pár Elwira Niewiera a Piotr Rosolowski s celovečerným dokumentom Princ a dybbuk o slávnom hollywoodskom filmovom producentovi Michaelovi Waszynskom, ktorý sa v skutočnosti volal Moše Waks a bol synom židovského kováča z Ukrajiny. John Landis osobne uviedol Thriller Michaela Jacksona, remasterovaný do vysokého rozlíšenia 4K so strereoskopickým obrazom 3D a mnohokanálovým zvukom Atmos. Rozhovoril sa o okolnostiach vzniku 15-minútovej snímky. Inicioval ho Jackson, keď nadšený Landisovým Americkým vlkolakom v Londýne mu jednej noci zatelefonoval: „Sprav zo mňa monštrum!“ Film vznikal preto, aby bol kráľ popu šťastný a jeho nadšenie pri nakrúcaní dodnes zostalo Landisovou najštedrejšou odmenou. Medzinárodnú premiéru mal v Benátkach v rámci prehliadky Venezia Classici aj novorekonštruovaný československý film Černý Petr, hraný debut Miloša Formana z roku 1963. A s ním ako prekvapenie na Lido prišla predstaviteľka hlavnej dievčenskej roly Pavla Martinková-Novotná, dnes dáma na prahu sedemdesiatky.

Ďalšou veľkou premiérou bolo prvé verejné uvedenie zrekonštruovaného a do digitálneho formátu s rozlíšením 4K remasterovaného klasického sci-fi Stevena Spielberga Blízke stretnutia tretieho druhu. Stalo sa tak pri príležitosti 40. výročia uvedenia filmu do kín. Vo vynovenej podobe sa vracia k pôvodnej verzii, hoci aj tú mierne upravuje, a tak sa vlastne stal ďalšou z mnohých verzií, na veľkú radosť skalných fanúšikov.

Formana sme potom mohli vidieť aj v celovečernom dokumente Chrisa Smitha Jim & Andy (FOTO). Po rokoch štúdiá uvoľnili nahrávky zo zákulisia nakrúcania Formanovho Muža na Mesiaci v roku 1999. Dokazujú, ako sa Carrey doslova prevtelil nielen do Kaufmana, ale aj do fiktívneho charakteru arogantného hlúpeho komika Cliftona a neopúšťal tieto charaktery ani v zákulisí. Na stretnutí so živým súčasným Jimom Carreym sme potom mohli len hádať, či sa dnes tiež v rámci akejsi bláznivej komediálnej hry štylizuje do zlého arogantného filozofa, keď s vážnou tvárou a bez mihnutia oka sype bonmoty ako „Nie sme nič, len zrnká prachu vo vetre,“ alebo „Každý môj film má silné posolstvo, aj Maska, Blbý a blbší či Ace Ventura,“ alebo dokonca „Nezačal som nakrúcať filmy, aby som sa stal súčasťou Hollywoodu, ale aby som Hollywood zmenil!“

Podobne nás však prekvapil britský herec sir Michael Caine, hlavná postava a rozprávač dokumentu Davida Battyho My Generation. Vôbec netají svoje ľavičiarske presvedčenie („Prvý raz v histórii robotnícka trieda povstala, vraví Sme tu, toto je naša spoločnosť a my sa jej nevzdáme!“) ale aj nadšenie pre odchod Británie z Európskej únie: „Občania musia mať zodpovednosť za svoju krajinu vo vlastných rukách. O luxemburskom premiérovi som nikdy v živote nepočul a teraz má ten človek viesť nielen Britániu, ale aj Francúzsko, Nemecko, Taliansko… celú Európu?!“

Hoci benátsky festival vo svojom 74. ročníku oslávil 85. jubileum (ako súčasť benátskeho Biennale ho pôvodne organizovali raz za dva roky, po vojne a v 60. rokoch sa nekonal vôbec), patrí k tým naprogresívnejším. Pred rokmi ako prvý z veľkých špičkových festivalov zriadil samostatnú súťaž pre 3D filmy, bez predsudkov zaraďuje do programu aj televízne seriály a internetové projekty (Olive Kitteridge, Mladý pápež, v tomto roku 6 častí série Wormwood alebo Naše duše v noci, oba od Netflixu). Vlani spestril program priamo v Casine o prezentáciu možností technológie digitálnej virtuálnej reality (VR) ukážkami z talianskeho VR projektu o živote Ježiša Krista. Tohto roku ponúkol 23 súťažných VR projektov v samostatnej súťaži. Bohužiaľ, pretože ostrov Lido nemá dosť vhodných priestorov, upravili pre festivalové účely niekdajšie ruiny na neďalekom spustnutom ostrovčeku Lazaretto Vecchio. Teraz tam síce premávala kyvadlová lodná doprava, no i tak prehliadka zostala odtrhnutá od festivalu, s neveľkou návštevnosťou a ešte menšou publicitou. Úpravami prešli aj priestory okolo samotného Casina, pribudla mramorová dlažba, schodištia, fontány a efektné svietiace lavice. Do filmových záhrad Giardini di Cinema sa vrátili pínie, trávniky i kvetinová výzdoba. Festival i napriek prísnym bezpečnostným opatreniam a množstvu všakovakých uniformovaných ozbrojencov pôsobil sviatočne, slávnostne, prívetivo.

Nová bola tohto roku aj festivalová zvučka, premietaná pred každým predstavením a varírujúca ikonické scény z kultových filmov. Kým prvé dni sa pri nej v kinosálach ozýval nespokojný piskot divákov, za desať festivalových dní sa postupne zmenil na nadšený potlesk. Presne tak, ako si 74. medzinárodný filmový festival v Benátkach postupne získal sympatie a srdcia divákov.