Hľadanie partnerov, filmov a divákov

FF Inakosti logo resizeV dňoch 22.26. októbra sa v Bratislave už po ôsmy raz konal Filmový festival inakosti, tentoraz ako súčasť Dúhového roku. Cieľom podujatia, ktorého hlavným organizátorom je Iniciatíva Inakosť, je „prezentovaním kvalitných diel svetovej a domácej kinematografie kultivovane zabávať filmových fanúšikov hetero- i neheterosexuálnych, ,zbrojiťʻ proti homofóbii a xenofóbii, podnecovať spoločenskú diskusiu a riešenie problémov stále prehliadanej LGBTI minority na Slovensku“. Tohto roku sa početne bohatým a kvalitatívne vyrovnaným programom podarilo naplniť tento cieľ priam vrchovato. Hlavným dejiskom festivalu boli dve premietacie sály kina Lumière, štyri predstavenia snímok, ktoré boli alebo stále sú súčasťou bežnej filmovej distribúcie, uviedlo na večerných predstaveniach kino Film Europe.

Podľa skutočných udalostí

Kruh 1 - foto Contrast Film resizeOtváracím filmom festivalu bol švajčiarsky Kruh režiséra Stefana Haupta, ktorý získal na tohtoročnom Berlinale Cenu divákov sekcie Panoráma a cenu Teddy za najlepší dokument. V skutočnosti ide o kombinovaný film, ktorý by sme skôr než ako dokument s hranými prvkami označili ako hraný film s dokumentárnymi komentármi. Dej vychádza zo skutočných udalostí a začína sa v Zürichu v roku 1956, keď tu úspešne vychádzal časopis Der Kreis (Kruh), určený pre gejskú komunitu. Jeho odberateľom sa stáva aj mladý učiteľ Ernst, a keďže ľudia združení okolo časopisu organizujú aj podujatia pre gejov, na jednom Imrich Matyas resizez nich sa Ernst zoznámi so spevákom-transvestitom Röbim. Vzniká medzi nimi ľúbostný vzťah, ale príbeh ani zďaleka nie je čistou love story. Naopak, všíma si také aspekty, ako je problém homosexuality v učiteľskom povolaní, strach z coming-outu, obavy z nepochopenia zo strany rodiny, problém mužskej prostitúcie. Nie som priaznivcom prepájania hraného filmu a dokumentu, ale prechody sú v tomto prípade robené veľmi citlivo a komentáre autentických postáv Ernsta a Röbiho, dnes pánov v pokročilom veku, dávajú rozprávaniu nový rozmer a svojím humorom vyvažujú niektoré tragické aspekty rozprávania. Čerešničkou na torte je záverečná informácia, že Ernst a Röbi sa po niekoľkých desaťročiach spolužitia stali prvým párom vo Švajčiarsku, ktorý uzavrel registrované partnerstvo. Mimochodom, voľba tohto filmu nebola náhodná. Odberateľom časopisu Der Kreis bol totiž aj Imrich Matyáš (1896 – 1974), prvý slovenský gejský aktivista, ktorého denníky a život sú dnes predmetom historického výskumu. Výstava o jeho živote a činnosti, ktorú pripravila Jana Jablonická-Zezulová, bola sprievodným podujatím festivalu.

 

Zo skutočných udalostí vychádza aj brazílsky film Dosiahnuť na Dosiahnut na mesiac resizemesiac (pôvodný titul Vzácne kvety) režiséra Bruna Barreta. Jeho protagonistkou je americká poetka Elizabeth Bishop (1911 – 1979), ktorá sa ako životom sklamaná štyridsiatnička rozhodla odcestovať z New Yorku do Brazílie na návštevu svojej spolužiačky Mary. Tá žije na vidieku v modernom dome, ktorý navrhla jej partnerka, architektka Lota de Macedo Soares. Plánovaný dvojtýždňový pobyt sa „predĺži“ na pätnásť rokov; poetka totiž napriek počiatočnej vzájomnej nevraživosti nadviaže s Lotou ľúbostný vzťah, čo ťažko znáša jej pôvodná partnerka. Film sleduje ich turbulentný vzťah (ženy žijú v podivnom trojuholníku, plnom lásky, hnevu a vášne), do ktorého zasahuje aj Lotina politická angažovanosť, Elizabethin sklon k požívaniu alkoholu, jej odchod na Newyorskú univerzitu, kde prijme dočasné učiteľské miesto. Komplikovaný vzťah sa skončil v roku 1967, keď sa Lota predávkovala tabletkami na spanie. Obe ženy vstúpili do histórie: Elizabeth Bishop získala mnoho literárnych ocenení vrátane Pulitzerovej ceny a Lota de Macedo Suares vyprojektovala inovatívny Flamengo Park v Riu de Janeiro, ktorý je dnes súčasťou svetového kultúrneho dedičstva.

 

Test resizePríbeh amerického filmu Test (r. Chris Mason Johnson) je síce fiktívny, ale autentická je situácia, v ktorej sa odohráva. Sme v San Franciscu, mekke amerických gejov, v roku 1985, keď má nová choroba AIDS už svoje prvé obete, ale zároveň sa objavil spôsob testovania na prítomnosť vírusu HIV. Zdá sa, že sa končí neviazaný, promiskuitný život, prípadne užívanie si s prostitútmi. Mladí muži čoraz častejšie stoja pred zrkadlom a skúmajú si pokožku, či sa na nej neobjavia zlovestné lézie, signalizujúce nástup choroby. Pred voľbou stojí aj mladý tanečník Frankie, ktorý napokon nadviaže vzťah s kolegom Toddom, o niečo starším a skúsenejším v profesii aj v živote. Výrečný je záverečný obraz filmu, keď obaja mladí muži v posteli konštatujú, že obaja majú negatívny výsledok testu – a je len a len na nich, čo bude ďalej. Autori filmu sa úspešne vyhli možným klišé, ktoré hrozia pri situovaní filmu do prostredia tanečníkov, tradične vnímaného ako „teplé“ – aj vďaka tomu, že nejde o klasický balet, ale o akési moderné, alternatívne tanečné umenie v divadle vybudovanom pravdepodobne z akejsi industriálnej budovy na okraji mesta.

Večná téma coming-outu

Dnes chcem ist domov sam resizeTéma objavovania vlastnej sexuálnej identity, či sa už odohrá v ranom, alebo zrelšom veku, je častou témou filmov s LGBTI tematikou. A často súvisí s prvou zamilovanosťou. Je zrejme dosť ťažké spracovať túto tému tak, aby nepôsobila schematicky a priniesla niečo nové. Dobre na to išiel napríklad brazílsky režisér Daniel Ribeiro vo filme Dnes chcem ísť domov sám, ktorým si vyslúžil nielen cenu Teddy za hraný film na tohtoročnom Berlinale, ale aj divácku cenu Ružový balónik práve na aktuálnom Filmovom festivale inakosti. Vo filme nechýbajú známe prísady – mladý stredoškolák, príťažlivý nový spolužiak, oddaná kamarátka so sklonom k žiarlivosti. Ozvláštňujúca je charakteristika hlavného hrdinu – Leonardo je totiž nevidiaci. Režisér využíva tento prvok funkčne – Leonardo sa Chlapci resizenapríklad nevie nabažiť vône mikiny, ktorú si uňho Gab zabudne, a keď sa chlapci konečne navzájom „nájdu“, Leo prvý raz ohmatá prstami Gabovu tvár. A v záverečnom obraze jazdy na jednom bicykli, keď kormidluje Leo, sa Gab stáva jeho „očami“

 

Z podobnej schémy (tak predsa len?) vychádza aj holandský film Chlapci (r. Mischa Kamp), pri ktorom je špecifikom zasadenie do prostredia mladých športovcov. Opäť je tu mladučký protagonista, jeho kolega z tímu štafetového behu a rodiaci sa vzťah, ktorému sa Sieg spočiatku bráni, akoby nemal vyjasnené veci sám so sebou... Nechýba tu ani motív generačného konfliktu (vo filme Dnes chcem ísť domov sám ho reprezentovala Leova túžba po študijnom pobyte v zahraničí a pochopiteľný nesúhlas jeho rodičov, resp. Leova snaha zbaviť sa ustavičnej rodičovskej kontroly), len jeho nositeľom je Siegov starší brat. Napriek všetkým peripetiám a konfliktom sa aj tento príbeh mladučkej lásky končí, pochopiteľne, happy endom.

Ženáči to majú ťažké

plavajuce veziaky resizePodobné paralely by sme našli medzi dvoma ďalšími filmami z programu FFI, ktorých protagonisti sú zhruba o desať rokov starší než tínedžeri v predošlých filmoch. Prvým bol poľský film režiséra Tomasza Wasilewského Plávajúce vežiaky, o ktorom sme písali už vlani pri jeho uvedení na MFF Karlove Vary, druhým nemecká snímka Voľný pád v réžii Stephana Lacanta. Protagonistom prvého je mladý športovec, ktorý žije už nejaký čas so svojou priateľkou, ale napriek tomu podľahne čaru mladého študenta filmovej školy, ktorý ho síce nenápadne, ale vytrvalo zvádza. V nemeckom filme ide dokonca o ženatého Volny pad 2 resizepríslušníka špeciálnej policajnej jednotky, ktorý práve čaká s manželkou prvé dieťa: toho zvedie – rýchlo a jednoznačne – kolega, bývalý spolužiak z policajnej akadémie. Pochopiteľne, v oboch prípadoch nasleduje kríza v pôvodnom heterosexuálnom vzťahu, ale obaja protagonisti jednoznačne cítia, ktorá stránka ich sexuálnej identity je silnejšia. Situácia, v ktorej sa ocitajú, nemá bezbolestné riešenie. Kým tragický – a nezmeniteľný – záver Plávajúcich vežiakov prichádza zvonka (agresia zo strany vyznávačov extrémizmu), pod „voľný pád“ druhého protagonistu sa podpisuje jeho nerozhodnosť, resp. úsilie dostáť záväzkom voči manželke a práve narodenému dieťaťu. Plávajúce vežiaky boli jednoznačne umeleckým vrcholom FFI, ktorý popri silnom príbehu „ohuruje“ aj skvele volenými výrazovými prostriedkami, ale silou výpovede za nimi Voľný pád nezaostával.

 

Chlapci z Vychodu 2 - foto Films Distribution resizePokiaľ ide o umelecké kvality, v tesnom závese za spomenutým poľským filmom sa ocitla francúzska dráma Chlapci z Východu režiséra Robina Campilla. Príbeh vyrozprávaný v štyroch kapitolách sa začína ako dokumentárny film: kamera pozoruje a skúma okolie parížskej železničnej stanice Gare du Nord. Z mäteže ľudí sa postupne vylúpne skupina „chlapcov z Východu“, ktorí sa tu bezcieľne potulujú, a starší muž, päťdesiatnik, ktorý si medzi nimi vyhliadne – ako platený sexuálny objekt – mladučkého Marka. Stretnutie dohovorené na druhý deň sa pre Daniela – tak sa muž volá – zmení na nočnú moru: namiesto Marka sa v jeho byte ocitne neplnoletý chlapec, ktorý postupne vpustí dnu svojich kumpánov. Tí sa tu správajú ako doma, najprv vcelku „slušne“ (situácia pripomína Hanekeho Funny Games), ale skončí sa to tým, že bezmocnému Danielovi „vybielia“ byt. Rezignovaný muž proti tomu z pochopiteľných dôvodov nerobí nič – ani v danej chvíli, ani na druhý deň, ale práve vtedy ho čaká prekvapenie: tentoraz príde Marek naozaj sám, aby dodržal pôvodnú dohodu. Medzi osamelým mužom a mladým chlapcom, ktorý sa v skutočnosti volá Ruslan a zažil vojnové hrôzy v Čečensku, vzniká nejednoznačný vzťah – spočiatku čisto „obchodný“ vzťah medzi klientom a poskytovateľom sexuálnych služieb sa mení na vzťah takmer partnerský a napokon možno až otcovsko-synovský – práve táto nejednoznačnosť a otvorený koniec patria k pozitívam Campillovho filmu. A navyše – postavy nie sú čierno-biele, a hoci ani jednu z nich nemožno označiť za kladnú, aj u toho najväčšieho gaunera (v tomto prípade dospelého šéfa gangu mladistvých kriminálnikov) nájdeme štipku ľudskosti.

Veselé americké lesby

Vhodne spravanie resize„Dámska“ sekcia festivalu ponúkla okrem iného dva filmy v odľahčenom tóne. Americká režisérka iránskeho pôvodu Desiree Akhavan nakrútila ako svoj debut podľa vlastného scenára Vhodné správanie, príbeh bisexuálnej Brooklynčanky (sama si ju aj zahrala), ktorá sa po rozchode s priateľkou pretĺka životom, ako vie. Má problémy s vlastnou rodinou (prísne iránske tradície jej nedovoľujú zveriť sa svojim najbližším), s nadväzovaním vzťahov, so zamestnaním (prijme kuriózne miesto, na ktorom má učiť päťročné deti, ako sa robí film). K najhumornejším aspektom filmu patrí postava Shirininho kamaráta Kena, ktorý jej vždy povie: „Prepáč, som zhulený,“ a pravidelne „stráca“ svojho malého syna.

 

Kto sa boji Vaginy Wolfovej resizeAsi najkontroverznejším filmom festivalu – aspoň podľa názvu, ktorý sa nejeden divák pri pokladnici ostýchal vysloviť – bola komédia Kto sa bojí Vagíny Wolfovej režisérky Anny Margarity Albelo. Jeho protagonistkou je niekdajšia filmárka Anna, ktorej sa v živote nedarí: má štyridsať rokov, filmy už dávno nenakrúca, ba nemá ani vlastný domov – býva u kamarátky v upravenej garáži. Jej jedinou aktivitou je podivné predstavenie, v ktorom vystupuje v obrovskej ružovej „vaginálnej“ maske. Keď nedopatrením prešvihne termín na podanie žiadosti o grant na film, rozhodne sa nakrútiť ho tak či tak. V improvizovaných podmienkach s narýchlo poskladaným štábom začne nakrúcať lesbickú verziu slávnej divadelnej hry Kto sa bojí Virginie Woolfovej. Anna sa zamiluje do mladej protagonistky, ktorá však jej city neopätuje, naopak, dá sa dokopy s inou herečkou, ktorú Anna neznáša. Po vystupňovaní konfliktu dôjde dokonca k tomu, že nakrúcanie filmu sa nedokončí. Príbeh ponúka v komediálnej rovine veľmi dobre odpozorované postrehy zo života – nebola by to však komédia, keby neponúkla happy end: Anna napokon skombinuje natočený materiál s animáciou, čím vytvorí úplne iný film, než pôvodne zamýšľala. Jej „opus magnum“ prijme do programu nezávislý festival, a hoci sa premieta v takmer prázdnej sále iba pred členmi štábu, Anna napokon nájde svoje šťastie v podobe mladej kameramanky, ktorá ju obdivuje...

Dokumenty aktuálnejšie než kedykoľvek predtým

Medzi muzmi resizeV situácii, keď LGBTI komunitu na Slovensku ohrozujú utkvelé predstavy zástancov „tradičnej rodiny“, keď sa jej príslušníci stretávajú s prehliadaním a netoleranciou, je dôležité pripomínať minulosť i situáciu v iných končinách sveta. Mimoriadne zaujímavý a výpovedný bol dokument Medzi mužmi: Gejovia v NDR režisérskej dvojice Ringo Rösner – Markus Stein. Mladí tvorcovia oslovili šesť starších gejov, ktorí farbisto Druha strana duhy resizespomínajú na svoj život v časoch socialistickej NDR, keď bola homosexualita tabuizovanou témou. Osobné spomienky a dobové fotografie dopĺňajú ukážky zo známeho filmu režiséra Heinera Carowa Coming out, nakrúteného ešte v roku 1989 (premiéru mal v deň, keď padol Berlínsky múr). Zaujímavým kontrastom k nemu bol dokument Druhá strana dúhy (r. Thomas Bartels), ktorý sa odohráva o niekoľko desaťročí neskôr a ktorého štyria protagonisti majú už celkom iné problémy vrátane toho, či podporovať „tradičný“, medzičasom skomercionalizovaný pochod gejskej hrdosti, alebo jeho alternatívnu verziu – aj to je obraz slobody, v ktorej dnes žijú gejovia a lesby v zjednotenom Nemecku.
 

Z amerického prostredia čerpal dokument Miluj slobodne alebo umri (r. Macky Alston), portrét Gena Robinsona, prvého otvoreného geja vymenovaného za biskupa v anglikánskej cirkvi. Rôzne ústrky, Miluj slobodne resizektoré musel Robinson znášať, svedčia o tom, že zadubenci žijú všade – na našom malom Slovensku rovnako ako v Spojených štátoch –, ale boli ničím v porovnaní s tým, čo sa deje v dokumente Marty Cunningham. Vo filme Valentine Road analyzuje skutočný prípad, ktorý sa stal v roku 2008, keď v kalifornskom mestečku Oxnard zastrelil 14-ročný Brandon McInerney svojho spolužiaka, 15-ročného Larryho Kinga. Príčinou bolo, že Larry ho požiadal, aby sa pri príležitosti známeho februárového sviatku stal jeho Valentínom. Hoci Larry bol z biologického hľadiska chlapec, sám seba zjavne identifikoval ako dievča – vrátane oblečenia a používania mejkapu. Obaja chlapci pochádzali zo sociálne narušených prostredí – ale McInerney bol ten, kto prišiel do školy so zbraňou a s úmyslom zabiť Larryho, čo napokon aj urobil. Ešte absurdnejšie než samotný zločin bolo však to, čo nasledovalo – kým príslušné orgány uplatnili zákonné ustanovenie, podľa ktorého možno v takýchto prípadoch súdiť mladistvého ako dospelého, pri súdnom pojednávaní došlo k nepochopiteľným zvratom. Obhajoba sa vcelku úspešne (!) snažila Marty 3 resizeprezentovať mladého vraha ako obeť sexuálneho obťažovania zo strany Larryho, ako niekoho, čie práva boli porušené. Členovia poroty neboli schopní dohodnúť sa, dokonca niektorí z nich sa zúčastňovali na procese s náramkami s nápisom Osloboďte Brendana okolo zápästia. (Obhajkyňa, ktorá sa stala Brendanovou obdivovateľkou, si dokonca dala vytetovať na ruku nápis Zachráňte Brendana.) Hoci u McInerneyho bola zjavná inklinácia k fašizmu a obdiv Adolfa Hitlera, hoci bolo zjavné, že zločin vopred naplánoval, vznikla snaha prekvalifikovať vraždu na zabitie... Tvorkyňa dokumentu prináša strhujúci, dynamický obraz diania súvisiaceho s touto vraždou, ktorú nakoniec až nový súd posúdil ako „zločin z nenávisti“ – odsúdil McInerneyho na 21 rokov väzenia bez možnosti skoršieho prepustenia. Záverečný obraz filmu ukazuje o niekoľko rokov staršieho, usmiateho Brandana, ktorý si vo väzenú urobil maturitu... Pravdepodobne najpôsobivejší dokument, aký som kedy videl.

Len vlažné Česko-Slovensko

Už tradične sa neveľmi darí naplniť sekciu Hviezda menom Sonja - foto Sergeart resizeTeplé Česko-Slovensko. Českú tvorbu zastupoval dokument Slováka žijúceho v Prahe Petra Sergea Butka Hvězda jménem Sonja. Život jeho bezpochyby zaujímavého, i keď kontroverzného protagonistu, muža, ktorý sa v 90. rokoch minulého storočia preslávil ako hviezda travesty šou Sonja Butterfly a zažil pád na úplné dno, aby sa z neho mohol zasa odraziť, by si zaslúžil viac než opisné rozprávanie bez štipky invencie. Azda jediným zaujímavým – mimoumeleckým – momentom filmu bol fakt, že Luboš – tak sa Svatenie resizehviezda v skutočnosti volá – bol oveľa zaujímavejší a sebavedomejší v ženskom preoblečení než v civile. Profesionálne parametre, naopak, nechýbali magisterskému filmu Petra Gábora (Akadémia umení Banská Bystrica), „tragikomickému dokumentu o láske“ Svätenie. Autor v ňom v rôznych situáciách sleduje partnerskú dvojicu mladých mužov, z ktorých jeden by rád študoval teológiu, kým druhý má k náboženstvu a najmä k cirkvi značne skeptický vzťah. Napriek tomu dokážu spolu existovať a byť si navzájom oporou.

 

Pravda, kde nič nie je, ani čert neberie, a tak chatrnosť tejto sekcie nepripisujeme na vrub organizátorov. Naopak, patrí im vďaka a obdiv za to, že pritiahli na festival celkovo 26 filmových titulov (17 hraných a 9 dokumentárnych), ktoré odohrali počas piatich dní na 38 predstaveniach. A nebolo tu filmu, ktorý by si nenašiel svojich divákov.

Vyhľadaj

2percenta

220x220stavoing

Táto webová lokalita používa súbory cookie pre lepšie používateľské prostredie. Ochrana osobných údajov tým nie je dotknutá.