Už pred uvedením filmu slávneho dánskeho režiséra Larsa von Triera Antikrist na vlaňajšom medzinárodnom filmovom festivale v Cannes sa písalo, že jedni budú film milovať, druhí nenávidieť. Už vtedy mi napadlo, prečo nenávidieť ešte aj film. Zbytočne silné slovo. Stačí, keď sa snímka nepáči, nestotožníme sa s jej výpoveďou. Von Trierov pokus o horor síce vzbudil veľký rozruch, najmä odvážnymi erotickými scénami, ale aj zbytočnou krutosťou, čo nič nemenilo na fakte, že si hlavná predstaviteľka Charlotte Gainsbourghová odniesla Cenu za najlepší herecký výkon.

Porozumieť tomu , prečo a ako vznikol tento kontroverzný film, je nutné hádam povedať niečo o tvorcovi. Lars von Trier je nesporne jeden z najväčších režisérov súčasnosti, ktorý rád šokuje tak publikum, ako aj seba samého. Je to neurotik, ktorý sa, okrem iného, bojí lietať, cestuje zo zásady autom vo svojim už legendárnom prívese. Vlani na festivale, okrem iného povedal, že on nenakrúca filmy pre publikum, ale pre seba, čím si časť novinárskej obce okamžite popudil. Na tlačovej besede sa priznal, že keď pracoval na Antikristovi bol vo veľmi zlom psychickom stave a len nemecké lesy ( tam sa veľká časť nakrúcala) ho trochu upokojili a tiež dobrá nemecká strava. Všetky jeho výroky a extravagancie netreba však brať celkom vážne, čo je z toho pravda, vie len on sám. Jedno je však isté, že je to geniálny manipulátor a mimoriadne invenčný a talentovaný umelec. Slovo umelec sa pri tomto režisérovi dá použiť bez rozpakov. Patrí mu.

Doteraz nakrútil trinásť celovečerných filmov a každý z nich bol svojim spôsobom výnimočný. Mňa uchvátil v Cannes v roku 1996 Veľkou cenou ovenčeným filmom Prelomiť vlny, v ktorom s mimoriadnym citom rozohral ľúbostný príbeh naivnej Bess (Emily Watsonová) a mužného Jana (Stellan Skarsgard). Obaja herci sa okamžite presadili aj na medzinárodnej scéne. Von Trier však už rok predtým stal na čele manifestu hnutia Dogma 95, ktorý presadzoval minimalizmus. V tomto duchu nakrútil snímku Idioti, ktorá už šokovala realistickými erotickými scénami, ale aj humorom a nadhľadom. Tanečnica v tme (Zlatá palma 2000) je jeho majstrovské dielo, v ktorom sa zaskvela speváčka Björk. Tragická apoteóza krutého ľudského osudu nenechala nikoho chladným a málokedy zažilo Cannes toľko úprimných ovácií. Provokatívna výzva do diskusie o vine a nevine, pomste a hľadaní šťastia, realizovaná v divadelných kulisách, je hlavnou témou Dogville (2003), v ktorom si hlavnú postavu zahrala Nicole Kidmanová. Vysoká štylizácia, zaujímavý príbeh a pokus, čo všetko kino znesie, bolo atraktívne a svojim spôsobom novátorské. Menej už druhý diel voľnej trilógie Manderlay (2005). Nakrútil ešte dva filmy, po ktorých prišiel očakávaný Antikrist.

Vždy som s obdivom sledovala všetky jeho snímky, z ktorých mnohé boli „uletené“, ale aj tie úlety mali železnú logiku, každé prečo malo svoje preto, nútilo diváka nad tým, čo videl a počul, uvažovať. Mnohovrstevnosť príbehov, morálny a filozofický podtext, obrazové stvárnenie a príkladná práca tak s hercami, ako aj s nehercami robili Von Trierove filmy neopakovateľnými a budú vždy patriť do zlatého fondu svetovej kinematografie.

Lenže, pripisujem to tvorcovým depresiám, tentoraz poriadne uletel. A čo je hádam najhoršie, že bez tej zdanlivo rozháranej, ale predsa len vnútornej logiky. Snímka sa začína milostnou scénou (realistickou a šokujúcou) a kým si manželia užívajú ,dieťa vstane z postieľky a vypadne z okna. Rodičia sa so stratou synčeka nevedia vyrovnať a odchádzajú na osamelú chatu uprostred lesa. Tam dúfajú, že nájdu vnútorný mier. Ale kdeže. Namiesto toho sa týrajú, žena sa celkom zblázni, prenasleduje manžela na každom kroku, ničí ho, sadistických scén je neúrekom. Pološialená osoba manžela zmrzačí a násilie nemá konca. Aby to bolo ešte divokejšie, do toho besnenia autor zamotal ešte náboženstvo a satanizmus. Von Trier tvrdí, že to všetko sa môže stať, lebo experimentoval so šamanizmom a všetko je možné. Prečo však skrvavené zviera požiera seba, navyše prehovorí ľudským hlasom, to už ani s najväčšou fantáziou neviem dešifrovať. Nič múdrejšie som z tohto galimatiášu nevyčítala len asi toľko, že tí dvaja nemali chodiť nikam, hneď po tragédii poslúchnuť rady psychiatra, najlepšie na chvíľu sa izolovane dať zavrieť do sanatória. Úvahy, že je to film o temných silách, ktoré driemu v človeku, nie je dostatočne podložené. A prirovnávať Antikrista k Lynchovmu Twin Peaks, Kubrickovmu Žiareniu a Tarkovskému Stalkerovi, je nehorázne. Antikrist, je podľa mojej mienky, pokus vypudiť zo seba démonov, a to tak, ako režiséra prenasledovali. Keď v tomto horore niekto bude hľadať iné skryté významy a súvislosti, je to jeho právo. Bolo by však múdre nevnucovať ich nasilu nikomu.

Jedno však režisér nezabudol, a to precízne pracovať s hercami. Vydoloval z nich, čo sa len dalo. Charlotte Gainsbourghovej, ako sme už spomenuli, prinieslo Cenu za najlepší herecký výkon a rovnocennýmn partnerom jej bol Willem Dafoe. Mimoriadne pôsobivá je aj ponurá atmosféra, predovšetkým scenéria, geniálne snímaná Anthony Dod Mantlem a príbeh pozitívne utredil (čo sa dalo) aj precízny strih Andersa Refna. Po remeselnej stránke nemôžeme filmu nič vytknúť. Napriek tomu mu veľa chýba. Hlavne jasná a čitateľná myšlienka. Možno nabudúce. Dúfam, že Lars von Trier sa vráti k sebe samému, vyzdravie a budeme ho môcť znovu obdivovať.


Antikrist (Antichrist) Dánsko, Francúzsko, Poľsko, Švédsko, Taliansko, 2009
Scenár: Lars von Trier
Réžia: Lars von Trier
Kamera: Anthony Dod Mantle
Strih: Anders Refn
Produkcia: Zentropa Entertainments ApS, Zentropa International Köln, Slot Machine, Liberator Produktions
Hrajú: Charlotte Gainsbourg, Willem Dafoe