Po vlaňajšom riskantnom kroku s neistým výsledkom, keď sa medzinárodný filmový festival Art Film Fest vo svojom 24. ročníku presťahoval z Trenčianskych Teplíc a Trenčína do Košíc, sa tohto roku – v dňoch 16. až 24. júna – „dožil“ v metropole východu svojho jubilejného, 25. ročníka. A zdá sa, že sa aj na ešte stále novom pôsobisku celkom ujal.

Propagácia je dôležitá
Neprehliadnuteľné bolo už nové logo festivalu – výrazná červená šípka, ktorá akoby priam posielala divákov do kina (zároveň možno trojuholník považovať za štylizované písmeno A, prvé z názvu festivalu), obohatená o výrazné číslo 25 a o motív perforácie (je zaujímavé, že hoci sa dnes filmy distribuujú prakticky výlučne na digitálnych nosičoch, perforácia ako symbol niekdajšieho filmového pásu zostáva). Zároveň venovali organizátori veľkú pozornosť propagácii festivalu – od množstva plagátov a pútačov po celom meste cez umiestnenie informačného centra festivalu priamo pri hlavnom vchode do nákupného centra v strede mesta až po podujatia pod holým nebom, ktoré úspešne priťahovali pozornosť publika. Tak sa stalo, že napríklad Jiří Bartoška preberal Cenu prezidenta festivalu dvakrát – oficiálne na slávnostnom otvorení festivalu a na druhý deň na pódiu inštalovanom na Hlavnej ulici, ktorá je košickou promenádou a zároveň miestom, po ktorom musí ikskrát denne prejsť každý účastník festivalu pri presune medzi hracími priestormi. Apropo kiná: popri reprezentatívnej Kunsthalle, dvoch sálach Kulturparku a klasických kinách Úsmev (vďaka za klimatizáciu, ktorá tu pribudla po vlaňajšej „saune“) a Slovan sa tento rok štandardne premietalo už aj v alternatívnom kultúrnom priestore Tabačka (ktorý v dobrom i v tom horšom – úroveň toaliet – pripomína bratislavské KC Dunaj). Trochu kontroverzným spôsobom propagácie bola premávka kinovozňov v rýchlikoch Čingov a Spišan, zorganizovaná počas festivalu v spolupráci so Železničnou spoločnosťou Slovensko, kde sa uvádzali filmy z portfólia spoločnosti Film Europe. Hoci nešlo o tie najnáročnejšie snímky, predsa neverím, že možno v podmienkach idúceho vlaku vnímať kvalitu akéhokoľvek vážnejšieho filmu – a najmä si nemyslím, že práve tomuto by sme mali potenciálnych divákov učiť („... každý deň si môžete vybrať z dvoch spojov, v ktorých vám okrem dobrého filmu naservírujú aj vodu a popcorn pre ten pravý filmový zážitok“ – citované z Festivalového denníka; podčiarkol J. H.).

Art Film Fest ako LP platňa – strana A
Art Film Fest ako keby sa stále nevedel rozhodnúť, či je primárne artovým podujatím, alebo súčasťou pozlátkového sveta šoubiznisu. V „prospech“ toho druhého hovorilo slávnostné (?) otvorenie, ktoré, ako výstižne poznamenal jeden z účastníkov festivalu, pôsobilo dojmom, akoby patrilo k úplne inému podujatiu. Pravda, možno diskutovať o tom, či klasický červený koberec a oslnivá žiara reflektorov spolu s pompéznym ohlasovaním prichádzajúcich hostí za účasti prizerajúcich sa Košičanov Art Film Festu svedčia, alebo nie, no ešte viac otázok vyvolal samotný otvárací ceremoniál. Prečo jeho podstatnú časť zabral rozhovor moderátorky Very Wisterovej so skladateľkou a klaviristkou Ľubicou Čekovskou (ktorá by sama osebe ako hudobný hosť bola v poriadku), v ktorom si tieto dve dámy okrem iného (neveľmi podstatného a s festivalom absolútne nesúvisiaceho) navzájom lichotili, ktorá je krajšia a ktorá má nádhernejšie šaty a ktorá ktorú viac obdivuje? Bolo naozaj nutné usporiadať na pódiu infantilnú súťaž „uhádnite, z ktorého filmu je táto hudba“, nota bene ak išlo o hudby z amerických blokbasterov? Bol najvhodnejším kandidátom na odovzdanie druhej Ceny prezidenta festivalu herečke Márii Kráľovičovej jej kolega Ľubomír Paulovič s recitáciou „vlastnoručne“ napísanej neumelej básne ako pocty jubilantke? Ešte aj inokedy výrazný, neprehliadnuteľný a brilantný prezident festivalu Milan Lasica sa tentoraz na javisku tak trochu stratil (ba dokonca sa nám zdalo, že tam aj potichučky trpel). Ono sa na tom javisku totiž v záplave prázdnych slov tak trochu stratil aj samotný Art Film Fest.

Nie práve šťastným rozhodnutím bola voľba niektorých mediálnych partnerov: sú vhodnými mediálnymi partnermi festivalu s „artom“ v názve bulvárny denník (Nový Čas) a komerčná televízia (Joj)? Výsledkom bolo, že divák, ktorý prišiel povedzme na štvorhodinovú filipínsku drámu, ocenenú vlani Zlatým levom na MFF Benátky, sa najprv dozvedel, že oná skvelá televízia pripravuje do vysielania nielen nový, bezpochyby celkom neartový seriál, ale aj americké snímky typu Tučniaky z Madagaskaru či Noc v múzeu: Tajomstvo hrobky. Zároveň pravdepodobne účasť komerčnej televízie vysvetľuje, prečo sa na slávnostnom otvorení podujatia vyskytovali herci, ktorý za posledných desať rokov, prípadne nikdy v živote žiadnemu slovenskému filmu neublížili, ale z nejakého dôvodu bolo vhodné, aby si posedeli v hľadisku, zúčastnili sa na recepcii, na druhý deň si dali na promenáde kávičku a odjachali domov. A potom sú tu, samozrejme, sponzori: Vedeli ste, že šťastie nespočíva v zbieraní štvorlístkov, podkov či kominárov, ale v účasti v tipovacej súťaži? To len tí truľovia filmári už dobrých stodvadsať rokov hľadajú odpovedať na otázku, čo je to šťastie, a furt na to neprišli...

Art Film Fest ako LP platňa – strana B
Našťastie, Art Film Fest má aj svoju „odvrátenú“ stranu, ktorá je tou dôležitou a podstatnou: je ňou filmový program, tvorený tohto roku 16 sekciami oficiálneho výberu a 3 blokmi súvisiacimi s udeľovaním cien Hercova misia (Ondřej Vetchý, Magdá Vášáryová), Zlatá kamera (Jan Hřebejk, Dušan Trančík) a spomínanej Ceny prezidenta festivalu. A program býva už tradične veľmi kvalitný, takže si na svoje prídu najmä diváci, ktorí popkorn, madagaskarské tučniaky a červené koberce veľmi nemusia.

V medzinárodnej súťaži hraných filmov sa stretol tucet snímok a je potešujúce, že tentoraz boli medzi nimi aj dve slovenské (lebo ako vieme z minulých ročníkov, organizátori dbajú na kvalitu a nechcú mať slovenský film v súťaži za každú cenu) – hraný debut Terezy Nvotovej Špina (aktuálne už v slovenskej distribúcii; predtým uvedený na MFF v Rotterdame) a rovnako debutový film Out režiséra Györgya Kristófa (uvedený v súťaži Un certain regard na MFF Cannes; jeho domáca premiéra sa uskutoční v rámci Projektu 100 na jeseň tohto roka). Medzinárodná porota udelila hlavnú cenu Modrého anjela za najlepší film bulharsko-gréckej snímke Glory režisérskej dvojice Kristina Grozeva a Petar Valčanov, tragikomickému príbehu železničiarskeho robotníka, ktorý dospeje k poznaniu, že statočnosť a čestnosť sú v dnešnom svete už len na smiech. O kvalitách víťazného filmu sa budú môcť čoskoro presvedčiť aj slovenskí diváci – domácu premiéru má už 29. júna. Cena za najlepšiu réžiu poputovala k nemeckej režisérke Valeske Grisebach za film Western, „kolektívny portrét skrývajúci osobný príbeh, ktorý je citlivou psychologickou a sociálnou analýzou medziľudských vzťahov medzi nemeckými robotníkmi a bulharskými vidiečanmi. Film podnecuje diváka k zamysleniu, kde je naše miesto v Európe.“ (Aj tento film sa pripravuje do slovenskej distribúcie.) Modrý anjel za najlepší ženský herecký výkon zostal doma – získala ho Dominika Morávková za úlohu Leny, mladej obete znásilnenia, v už spomínanom filme Špina (ktorý získal aj Divácku cenu Joj Cinema pre najlepší európsky film). Obdobnú cenu za mužský herecký výkon (žiadalo by sa povedať: za chlapčenské herecké výkony) udelili  Baldurovi Einarssonovi a Blaerovi Hinrikssonovi, mladučkým predstaviteľom hlavných hrdinov dánsko-islandskej drámy Kamenné srdce. Scenáristicky, režijne i vizuálne brilantný film režiséra Gudmundura Arnara Gudmundssona je krehkým príbehom dospievania dvoch tínedžerov, ktorí objavujú svoju (nejednoznačnú) sexualitu a musia bojovať o svoje miesto vo vzťahoch s rovesníkmi i so svetom dospelých. Porota tentoraz na oceneniach nešetrila a rozhodla sa udeliť aj dve čestné uznania, a to nemecko-rakúskemu filmu Pustovníci režiséra Ronnyho Trockera „za vizuálne pôsobivé zachytenie horského vidieckeho prostredia, ktoré sa pomaly vyľudňuje“, a v Taliansku pôsobiacej slovenskej herečke Barbore Bobuľovej za herecké výkony vo filmoch Čisté srdcia a Po vojne. V prvom z nich, ktorý je debutom režiséra Roberta De Paolisa, si zahrala matku hlavnej hrdinky, ktorá drží svoju dospievajúcu dcéru „nakrátko“ – Agnese sa dokonca stane členkou náboženského spolku Čisté srdcia, združujúceho mladých ľudí, ktorí si chcú zachovať panenstvo/panictvo až do svadby. Všetko je však inak, keď Agnese nadviaže ľúbostný vzťah s dosť problémovým, od nej starším Stefanom, ktorý pracuje ako strážca parkoviska pri supermarkete. Režisér presvedčivo zobrazuje vzťah dvoch mladých ľudí zo sociálne i svetonázorovo odlišných prostredí, ako aj (nielen) generačný konflikt medzi matkou a dcérou. Oba filmy Barbora Bobuľová osobne uviedla – síce už viac Talianka než Slovenka (je práve v období, keď prežila polovicu života na Slovensku a polovicu v Taliansku, v Ríme), ale stále milá, skromná a bezprostredná, akú si ju pamätáme aj z jedného z predchádzajúcich ročníkov festivalu.

Spomedzi súťažných filmov, ktorým sa ocenenie neušlo, spomeňme aspoň dva. Debut poľského režiséra Bartosza M. Kowalského Detské ihrisko, pozoruhodný „záznam“ príbehu inšpirovaného realitou, v ktorom dvaja tínedžeri bez zjavnej príčiny zabijú cudzie trojročné dieťa, je vyrozprávaný zaujímavým spôsobom: režisér nám postupne predstaví oboch mladých protagonistov (ako aj ich spolužiačku, ktorá hrá v príbehu podstatnú rolu) a potom sleduje ich cestu – všetko sa odohrá v priebehu jedného dňa – až k strašnému činu. Obraz samotného zločinu, odohrávajúceho sa za bieleho dňa pri železničnej trati, snímaný z veľkej diaľky v jedinom dlhom zábere (je to predposledný záber filmu, po ktorom nasleduje už iba detail prázdnych, nevzrušených tvárí protagonistov po dokonanom čine) sa divákovi nadlho vryje do pamäti. Ázijskú kinematografiu reprezentoval v súťaži hongkonský film Chorý svet (r. Chun Wong) o krehkom vzťahu otca a dospelého syna, ktorý trpí bipolárnou poruchou osobnosti. Po zločine, za ktorý vlastne nie je trestne zodpovedný, a po pobyte v psychiatrickej liečebni sa vracia do starostlivosti svojho otca, pričom musí bojovať nielen s vlastnými démonmi, ale aj s nepochopením najbližšieho okolia. Ako povedali režisér filmu a scenáristka Florence Chan, ich dielo rozpútalo v Hongkongu spoločenskú diskusiu o psychických poruchách a prístupe spoločnosti k postihnutým pacientom – a, mimochodom, na AFF poslúžil tento film aj ako príklad toho, aká rôzna môže byť motivácia divákov pozrieť si ten-ktorý film: Chorý svet ocenila psychiatrička prítomná v publiku za presné, presvedčivé zobrazenie príslušnej diagnózy.

Neoddeliteľnou súčasťou programu AFF je aj súťaž krátkych filmov, v ktorej sa stretlo 36 titulov. Najvyššie ocenenie získal indonézsky hraný film O pôvode strachu (r. Baju Prihantoro Filemon), ktorý „na jednej strane jednoducho, stále však vyzývavo spracúva náročnú tému a podnecuje predstavivosť diváka bez zobrazenia násilia, o ktorom rozpráva, a na strane druhej predstavuje proces filmovej tvorby, v ktorom ponecháva mieru účasti na divákovi“.  Dva tituly získali Čestné uznanie: maďarsko-americký Lov zajacov (r. Patrick Bresnan), dokument o zvláštnom chlapčenskom iniciačnom rituáli, ktorý je tradíciou obyvateľov žijúcich pri jazere Okeechobee na Floride, a portugalsko-francúzsko-britský Príbeh Princeznej X (r. Gabriel Abrantes), ktorý je pohľadom do histórie Brancusiho futuristického falusu z pozláteného bronzu Princezná X, ktorý je v skutočnosti bustou Napoleonovej neuveriteľnej netere Marie Bonaparte.

Kvalita aj mimo súťaží, Slovensko nevynímajúc
Bohatý program nesúťažných sekcií predstavil progresívne kinematografické diela zo sveta, z Európy či z dielní amerických nezávislých tvorcov, ako aj žánrové snímky z juhovýchodnej Ázie či filmy takzvaných pokleslých žánrov (neraz divácky osviežujúce) v sekcii Nočná prehliadka. Pravda, na náš vkus bolo medzi nimi trochu priveľa titulov (v predpremiérach), ktoré sa onedlho dostanú do bežnej distribúcie – išlo o dobré dve desiatky filmov, pričom jedna zo sekcií bola programovo zostavená výlučne z takýchto snímok. Na druhej strane treba oceniť, že festival prináša možnosť vidieť pozoruhodné diela, ktoré sa z rôznych príčin bežnej distribúcii zrejme „vyhnú“ – najnovšie diela Kim Ki-duka (netradične politicky ladená Sieť), Françoisa Ozona (povojnová, zväčša čiernobiela melodráma Frantz, nastoľujúca aj tému francúzsko-nemeckých vzťahov po prvej svetovej vojne, resp. tému víťazov a porazených), Andreja Končalovského (Raj, príbeh troch jedincov, ktorých životy osudovo poznačila vojna) či Amata Escalanteho (rodinno-spoločenská dráma Divosi). Osobitne oceňujeme prácu s detským publikom, ktorému tentoraz festival ponúkol plnohodnotné „festivalové“ (nedistribučné) tituly v úprave vhodnej aj pre tých najmladších divákov (primerané poučenie o tom, ako také festivalové uvedenie prebieha, s následným tlmočením do sály).

Podstatnú časť programu Art Film Festu tvorí sekcia Slovenská sezóna, ktorá predstavuje úspešné filmy uplynulého obdobia i celkom nové snímky. S veľkým záujmom publika sa stretlo uvedenie už odpremiérovaných slovenských filmov za účasti tvorcov (Slámova Baba z ľadu, Grófovej Piata loď, Čengel Solčanskej Únos...), ale viacero filmov tu absolvovalo svoje vôbec prvé uvedenie – Martin Ťapák v réžii Mareka Ťapáka, dva diely seriálu Pavla Barabáša Vábenie výšok (Ivan Gálfy, Krutý Everest) a časozberný dokument Adama Hanuljaka Desať rokov lásky, ktorý mapuje v troch časových sondách s päťročnými odstupmi život dvoch slovenských a po jednej českej, rumunskej a fínskej rodiny. S výnimkou českej rodiny (kde je predo dvermi narodenie piatej dcérky) sa všetci protagonisti (v prípade rodín, ktoré sa medzičasom rozpadli, len jeden z rodičov s dieťaťom/deťmi) zúčastnili na premiére filmu!

O sprievodných podujatiach (a ich zmysle)
Pravdaže, festival, to nie je len sledovanie filmov, ale aj množstvo sprievodných podujatí. Jedným z nich bolo predstavenie edično-edukatívneho projektu Obrazy (proti) extrémizmu, ktorý pripravujú pedagógovia Katedry audiovizuálnych štúdií Filmovej a televíznej fakulty VŠMU a ktorý na festivale predstavila filmová teoretička Eva Filová. Princípom projektu je predstavenie ôsmich dvojíc filmov – staršieho profesionálneho a novšieho študentského –, ktoré majú niečo spoločné; v tomto konkrétnom prípade išlo o dokument Antonína Navrátila o slovenskom štáte Maličká ríša z roku 1964 a študentský dokument Dominika Jursu o paramilitaristickej organizácii Slovenskí branci Toto nie je hra (2014). Ich spoločným menovateľom bola záľuba v uniformách a v „hre na vojakov“. Hoci prítomní košickí stredoškoláci obom filmom zatlieskali (z recesie?), následnej snahe Evy Filovej o vysvetlenie témy nevenovali pozornosť a už vôbec neboli ochotní zapojiť sa do diskusie (iba ak drobnými provokáciami). Zdá sa, že najmä pedagógov, ktorí majú v budúcnosti po vydaní príslušného 2-DVD s týmto témami a filmami pracovať, čaká ešte náročná cesta. Nuž, v publiku boli pätnásť-šestnásťročné decká...

Účastníkmi panelovej diskusie na tému Divácky film na Slovensku: Prekročí slovenský film v roku 2017 magické číslo 1 000 000 divákov? boli dospelí ľudia. Moderoval ju český filmový publicista Radovan Holub a panelistami boli (spolu)producenti, respektíve (spolu)autori divácky úspešných filmov Kandidát (ako „predskokana“ tohtoročného úspechu z roku 2013), Všetko alebo nič, Únos a Cuky Luky film a riaditeľ Audiovizuálneho fondu, ktorý tieto filmy v rôznej miere podporil. Zdrojom nadšenia bola informácia, že tohtoročné číslo návštevnosti slovenských filmov predstavuje za prvé štyri mesiace tohto roku viac než trištvrte milióna divákov (konkrétne 767 362). Diskusia to bola čudesná; vydesil som sa už pri (pred)úvodnom slove umeleckého riaditeľa festivalu Petra Nágela, ktorý označil Všetko alebo nič za výborný film. Riaditeľ AVF Martin Šmatlák povedal na margo uvedeného čísla: „Je to fajn, je to veľmi dobré.“ Z publika prispel režisér Miloslav Luther, predseda rady AVF: „Všetci sme vďační a radi sme a podporujeme to.“ Prečo je to výborný film, prečo je to fajn a prečo sme vďační, to nevysvetlil nik. A pri jednostrannom zložení panelistov, ktorí si voľkali v tom, aké dobré filmy robia („Ak divákovi ponúkneme dobrý film, tak ten divák príde.“ – Peter Nunez), to ani inak nemohlo byť. A možno bolo aj dobré, že im nik neoponoval, lebo veď: „Kritici majú pocit, že len keď niečo rozmetajú, budú populárni medzi svojimi kamarátmi v krčme.“ (Milan Stráňava) „Kritici ma nezaujímajú... sú medzi distribúciou a marketingom... sú to subjektívne interné bláboly.“ (Peter Nunez). Nunez vlastne do veľkej miery určil ráz celej diskusie, ktorá vyzerala, akoby ju organizoval nejaký podnikateľský plátok, a nie artový festival – na jednej strane tvrdil, že nakrúcanie filmov je biznis ako každý iný (a teda „podnikateľ“ by mal niesť finančné riziko), na druhej strane by podľa neho mal štát podporiť nakrúcanie takýchto „diváckych“ filmov až tretinou rozpočtu (!), aby to malo zmysel (?), ale zároveň „nie je možné, aby štát saportoval neúspešný biznis“. No vymotajte sa z toho. Relatívne najrozumnejšou sa potom javila poznámka Martina Šmatláka o tom, že problém je možno v tom, že komerčné a artové projekty sa v Audiovizuálnom fonde „ocitajú na jednom stole“ a že riešením pre komerčné projekty by mohla byť návratná podpora či pôžička.

Priznám sa, nerozumiem tomu: Vo verejnom záujme sa tešíme zo spotreby bioparadajok, ale nie zo spotreby cigariet. Tešíme sa z počtu návštevníkov Slovenskej národnej galérie, ale nie z počtu nezamestnaných. Tešíme sa z počtu divákov, ktorí si pozreli Evu Novú (či Únos a možno aj toho Kandidáta) – ale aby sme sa tešili z počtu divákov, ktorí si pozreli Všetko alebo nič či Cuky Luky film? (Mimochodom, mladý spoluscenárista Cuky Luky filmu prispel do debaty aj postrehom, že „tá kinematografia má už skoro sto rokov“.) Prečo??? A ešte k tomu na Art Film Feste?

Jubilejný, úspešný, perspektívny
Tak či onak, Art Film Fest je vo svojej štvrťstoročnici životaschopným projektom, ktorý v tomto ročníku zároveň potvrdil, že jeho presťahovanie do Košíc nebolo krokom vedľa. Hoci návštevnosť nebola omračujúca – presné čísla nemáme k dispozícii –, bola (už opticky to bolo zjavné) zrejme lepšia než vlani. O umeleckej a programovej koncepcii tohto podujatia niet pochýb, o rôznych „pridružených“ javoch možno diskutovať a zvažovať ich.

Cestu autora článku na košický Art Film Fest (cestovné) podporil Literárny fond. Ubytovanie bolo poskytnuté zo strany organizátorov festivalu.