Dvadsiaty siedmy Art Film Fest – štvrtý, ktorý sa po presťahovaní z Trenčianskych Teplíc a Trenčína konal v Košiciach – prišiel s novým logom. Výraznú červenú šípku nahradil výrazný červený kruh, ktorý je síce výtvarne jednoduchý a čistý, no zároveň hodne pripomína symbol Japonska. V programe sa, pravdaže, našli i japonské filmy, ale ponuka bola rozhodne pestrejšia – až bolo ťažké vybrať si.

Umenie v rôznych podobách

Otváracím filmom bola biografická story Stan & Ollie (r. Jon S. Baird), ktorá zachytáva pôsobenie slávnej komickej dvojice Stana Laurela a Olivera Hardyho v päťdesiatych rokoch minulého storočia, keď sa im už veľmi nedarilo v oblasti filmu a venovali sa komickým vystúpeniam naživo, tu konkrétne počas turné po Írsku a Anglicku. Majú už svoje problémy – zdravotné aj iné –, občas sa prejaví ponorková choroba, ale napokon obaja muži tak či tak zisťujú, že pre seba navzájom pracovne i ľudsky stále veľa znamenajú a že život na javisku práve v tejto konštelácii je proste ich život. Steve Coogan a John C. Reilly sú v úlohách slávnych komikov dokonalí a dokonalá je aj ich fyzická podobnosť s ich predobrazmi, iste aj vďaka precíznej práci maskérov. Mimochodom, vlani otváral festival takisto biografický film o hollywoodskej hviezde štyridsiatych a päťdesiatych rokov minulého storočia Glorii Graham – možno by sa z fenoménu otvárať festival filmom s filmovou tematikou mohla stať tradícia.

Ostatne, filmov s filmovou tematikou bolo v programe viac. Anglická scenáristka, hudobníčka a herečka Elizabeth Sankey sa tentoraz z pozície režisérky pozrela na zúbky žánru, ktorý sa stal priamo titulom filmu – Romantické komédie. Jej prístup je ambivalentný: vo svojom debutovom dokumente na jednej strane presne odhaľuje a analyzuje  postupy, ktoré sa v tomto žánri využívajú, aby výsledné filmy zapôsobili na divákov – teda hlavne diváčky –, poukazuje na ich manipulatívny charakter, na dejové prvky, ktoré pri trošku hlbšom pohľade z hľadiska logiky absolútne neobstoja, ale na druhej strane priznáva, že ju romantické komédie stále očarúvajú ako v časoch, keď bola tínedžerka – jej obľúbenou je Keď Harry stretol Sally. V závere – možno to trochu prehnala – poukazuje na to, že prvky romantickej komédie sa využívajú aj v oveľa vážnejších filmoch vrátane filmov nepatriacich do mainstreamu, čo ilustruje aj na príklade gay romance Na konci sveta režiséra Francisa Leeho. Na svet filmu sa viazala aj dokumentárna esej Listy pre Paula Morrisseyho, v ktorej vzdal španielsky režisér Armand Rovira hold výraznému predstaviteľovi amerického nezávislého filmu, spätému aj s tvorbou Andyho Warhola.

Ďalšie filmy čerpali zasa z iných umeleckých disciplín. Mimoriadne zaujímavá bola konfrontácia dvoch filmov venovaných svetoznámemu ruskému tanečníkovi Rudolfovi Nurejevovi (1938 – 1993). V hranom filme Biela vrana, ktorý nakrútil Ralph Fiennes (sám si v ňom zahral postavu Nurejevovho učiteľa Alexandra Puškina) sledujeme jeho raketový nástup na baletnú scénu a najmä epizódu – v jeho živote veľmi podstatnú –, keď sa v roku 1961 počas zájazdu Kirovovho baletu do Francúzska tesne pred odletom rozhodol, že sa do komunistického Sovietskeho zväzu nevráti a zostane žiť v emigrácii. Film vrcholí bravúrne natočenou scénou na letisku, kde popri samotnom Nurejevovi zohráva rolu jeho francúzska známa, agenti KGB i miestna polícia – napätie sa dá priam krájať. Ešte komplexnejší pohľad na osobnosť Nurejeva ponúkla súrodenecká režisérska dvojica Jacqui a David Morrisovci v dokumente s prostým názvom Nurejev. Autori filmu sa zaujímavo vyrovnali s fenoménom takzvaných hovoriacich hláv: výpovede ľudí, ktorí Nurejeva poznali alebo sa jeho osobnosťou zaoberajú, síce hojne využívajú, ale „hlavy“ vôbec nevidíme – to, o čom títo ľudia hovoria, je inscenované ako štylizovaná javisková tanečná prezentácia. Film je neokázalou poctou veľkému umelcovi, ktorého život predčasne ukončila zákerná choroba.

Zo sveta literatúry (a filmu) čerpal aj divácky vďačný film J. T. LeRoy režiséra Justina Kelleyho, inšpirovaný skutočnými udalosťami, nakrútený podľa knihy Savannah Knoop. Ide v ňom o kuriózny prípad, keď chce úspešná spisovateľka Laura (Laura Dern), ktorá publikuje pod mužským pseudonymom J. T. LeRoy, zostať v anonymite a nahovorí androgýnne pôsobiacu kamarátku svojho brata, aby na verejnosti, náležite zamaskovaná, vystupovala ako tento mladý „spisovateľ“. Celý nápad sa im však vymkne z rúk a spôsobuje rôzne komplikácie a nedorozumenia, ale trvá napodiv dosť dlho, kým novinári odhalia „skutočnú pravdu“. V „dvojúlohe“ Savannah/LeRoya exceluje veľmi tvárna Kristen Stewart, ktorá už dávno nie je len zamilovanou tínedžerkou z upírskej ságy Twilight.

Súťaže – korenie festivalu

Mohlo by sa zdať, že Art Film Fest sa vracia k svojim začiatkom, keď bol festivalom filmov „o umení a umelcoch“, ale nie je to tak (doteraz išlo len o náš uhol pohľadu, respektíve subjektívny výber zaujímavých titulov, ktoré sme si vybrali z programu festivalu). Neoddeliteľnou zložkou programu je tematicky nešpecializovaná súťaž hraných filmov, v ktorej sa tohto roku stretlo 12 titulov. Medzinárodnú porotu najviac zaujala snímka Monos režiséra Alejandra Landesa, sugestívne vyrozprávaný príbeh paramilitaristickej jednotky, zloženej z tínedžerov, hlboko v kolumbijskej džungli, ktorá získala Modrého anjela ako najlepší film. Za najlepšiu réžiu ocenili Jonaha Hilla, ktorý nakrútil film Deväťdesiate z prostredia skejtbordovej subkultúry v Los Angeles v poslednom desaťročí minulého storočia. (Do našej distribúcie ho pripravuje Asociácia slovenských filmových klubov.) Modrého anjela za najlepší ženský herecký výkon získala Patrycja Planik za stvárnenie titulnej postavy vo filme režiséra Andreasa Horvatha Lillian. V príbehu voľne inšpirovanom skutočnou udalosťou stvárnila postavu mladej Rusky, ktorej sa nepodarí získať prácu v New Yorku a bez finančných prostriedkov sa vyberie na pešiu cestu cez Spojené štáty, ktorá nevyhnutne speje k tragickému koncu. Obdobnú cenu v mužskej kategórii získal ruský herec Alexej Agronovič za stvárnenie hlavnej postavy v snímke Michaela Idova Humorista, ktorá sa vracia do osemdesiatych rokov minulého storočia v totalitnom Sovietskom zväze. Aj túto snímku uvidíme i v našich kinách vďaka spoločnosti Film Europe. V súťaži krátkych filmov zvíťazila francúzska animovaná snímka Skočím si po cigarety v réžii Osmana Cefrona, Zvláštne uznanie získal rumunský hraný film Vianočný darček réžiséra Bogdana Muresana. Potešiteľné je, že divácku cenu získala domáca snímka – komédia Loli paradička debutujúceho Richarda Staviarskeho, tematicky čerpajúca z pitoreskného prostredia jarmokov na východnom Slovensku.

Známe mená priťahujú

Kým súťaž ponúka divákom prevažne debuty, respektíve druhé a tretie filmy tvorcov, v iných programových sekciách, ktorých je v oficiálnom výbere celkovo 14 (plus tri pocty), si prišli na svoje aj milovníci zvučných mien, ktorí iste ocenili napríklad drámu Z milosti božej režiséra Françoisa Ozona, ktorý originálne spracoval tému pedofílie v katolíckej cirkvi (vychádzajúc zo skutočných udalostí a z obvinenia konkrétneho kňaza, ktorého prípad je vo Francúzsku ešte stále otvorený), film Svadobný hosť britského režiséra Michaela Winterbottoma (s ktorým sme mali ten problém, že v ňom nemožno nájsť kladnú postavu, s ktorou by sa divák mohol stotožniť) a snáď aj v kontexte tvorby režiséra Emira Kusturicu prekvapujúci dokument o bývalom uruguajskom prezidentovi El Pepe, život na vrchole.

Košický Art Film Fest je akoby rozkročený medzi dvomi pólmi – na jednej strane je zameraný na masového, neraz možno i náhodného účastníka (pompézne otvorenie s „obkukávačmi“ po okrajoch klasického červeného koberca, autogramiády, módna prehliadka, jojkárska relácia Sedem naživo...), na druhej strane „nenápadne“ ponúka výborne zostavený artový filmový program (čo je stále, dúfam, jeho hlavné poslanie) v chládku a prítmí kinosál. Niekde medzi tým je buď pompéznejšie (Hercova misia pre Romana Luknára a Jiřího Lábusa), alebo skromnejšie odovzdávanie ocenení (Zlatá kamera pre Kornéla Mundruczóa, Cena prezidenta festivalu pre Štefana Kvietika). Vo filmovom programe nezabúda Art Film Fest ani na deti či na priaznivcov inteligentne spracovaných komerčnejších žánrov (Nočná prehliadka). Pre odbornú verejnosť sa po prvý raz uskutočnil širšie koncipovaný industry program, ktorý ponúkol mnoho podnetov na diskusie, úvahy a nadväzovanie spolupráce. Tým všetkým festival celkom dôstojne plnil svoj účel, čo bolo poznať aj na návštevnosti, oproti predošlým ročníkom očividne vyššej.

Cestu autora článku na košický Art Film Fest (cestovné) podporil Literárny fond. Ubytovanie bolo poskytnuté zo strany organizátorov festivalu.