Tohto roku sa stal laureátom Hercovej misie Juraj Kukura, ktorý si za potlesku vďačného obecenstva pripevnil na záver Art Film Festu tabuľkou so svojim menom na Moste slávy. Populárneho herca hádam netreba osobitne predstavovať, ale pre istotu malá rekapitulácia.
O Jurajovi Kukurovi (1947) sa píše, že hral vo viac ako v 30 dlhometrážnych filmoch, z toho v 17 slovenských, 130 televíznych filmoch a inscenáciách a skoro v 40 televíznych seriáloch. Vlastní medzinárodnú cenu Emmy a Cenu BAFTA. Vo filme debutoval v Troch gaštanových koňoch režiséra Ivana Balaďu. Z najpozoruhodnejších česko – 
slovenských filmov treba spomenúť Zbehov a pútnikov, Koncert pre pozostalých, Stíny horkého léta, Božskú Emu, snímku Lepšie je byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý. Veľký úspech zožal aj v televíznej inscenácii Mário a kúzelník, ktorá získala cenu v Monte Carlo. Keď nakrúcal v Hamburgu seriál Via Mala, bol nepochopiteľne odsúdený za opustenie republiky, ale okamžite ho angažovalo mníchovské divadlo Kammerspiele a neskôr hral aj na ďalších scénach. Od roku 2002 je riaditeľom bratislavského Divadla Aréna a hrá v mnohých úspešných inscenáciách.
Juraj Kukura hral vo filme Zdeňka Podskalského Trhák, kde musel aj spievať. „Keď mi ponúkol túto úlohu pôvodne som odmietol, lebo neviem spievať. Jednoducho nepočujem, čo je správne a nesprávne. Povedal mi, že to za mňa zaspieva nikto iný. Lenže ľudia veľmi radi robia to čo nevedia a ja rád spievam. Teda ostala jediná možnosť - naučiť sa to. Bola to krvopotná drina a všetci boli zo mňa unavení a otrávení. Jedno však bolo jasné, že jednu pasáž, kde sú hĺbky, nedokážem zaspievať. Keď som počul, ako to znie, zaťal som sa a zaspieval. Bolo to veľké šťastie, že som sa dokázal prezentovať nielen ako herec, ale aj ako spevák.“
Spolupráca s Františkom Vláčilom legendou českého filmu, bola do istej miery tiež zlomovým momentom v živote Juraja Kukuru. Vznikol výnimočný film Stíny horkého léta. Ako si na spoluprácu spomína: „Mám niekoľko otcov, ktorí ma sprevádzali životom, napríklad Miloš Pietor, Peter Zadek, Ivan Balaja, ktorí ma veľa naučili. František Vláčil ma naučil niečo, čo som si navždy zapamätal. Vždy mi hovoril ´Juraj, prosím ťa prestať hrať, len sa pozeraj. Nerob nič, nehraj, len sa pozeraj.´ Keď som sa snažil zahrať nejaké pocity emócie, vždy mi to zopakoval. A táto rada mi ostala. Vždy si na ňu spomeniem, keď som pred kamerou, že nemám robiť nič. Pretože celé herectvo je v očiach. Môžete na javisku mávať rukami, skákať koľko len chcete, nič to neprinesie. Stačí keď stojíte uprostred sály a pozeráte sa. A pred kamerou je to presne to isté. Vláčil bol úžasný, veľká osobnosť, ktorá ovládala celý štáb. Toto krásne obdobie bolo o to zaujímavejšie, že vtedy nepil štyri dni.“
Ako herec vycíti, že vznikne dobrý film alebo dobrá inscenácia ? „Na túto otázku sa ťažko odpovedá a niet jednoznačnej odpovede. Dobrá atmosféra? Možno aj to. No dobré divadlo alebo film nemusí vzniknúť na základe dobrej atmosféry. Niekedy vznikajú najlepšie filmy v situácii, keď je najviac konfliktov a na počudovanie vznikne dobrý film. Pre mňa však každý film veľa znamená. Za každý som bral a beriem zodpovednosť, nikdy som sa od ničoho nedištancoval. Práve preto, že ho mám tak rád od septembra otváram v Divadle Aréna Kino aréna, pod mottom Najkrajšie filmy nášho života. Budú sa uvádzať všetky filmy, ktoré sa nakrúcali starým spôsobom, tak ako sme to zažívali s Mišom Dočolomanským. Mali sme byť obesení na jednej šibenici a režisér chcel, aby za nami boli mraky. Neprišli tri dni a my sme stáli pod šibenicou tri dni. Podobných príhod by som mohol pospomínať veľa, no o mojom živote nehovoria nič, vypovedajú len o istom období, ktoré som zažil. Musím však povedať, že každý film som si užil a som šťastný, že som si zvolil toto povolanie a poďakovať sa za to, že si ono vybralo mňa.“
Herec má v súčasnosti veľký úspech v Prahe s divadelnou inscenáciou Karamazovovci. „Skutočne sa mi ešte nestalo, že inscenácia, na ktorej robím, mala takú odozvu. Prijala ju aj kritika, aj diváci. Inscenácia aj ja som tak hodnotený, že sa mi ešte nestalo. Režíroval ju slovenský režisér, hlavnú úlohu hrá slovenská herečka a hovoríme po slovensky. Karamazovovci boli už na festivale v Hradci Králové, v Ostrave, záujem o nich je aj na iných festivaloch, jedine Divadelná Nitra nemá záujem.“
Ako obohatila Juraja Kukuru dlhoročná práca v zahraničí. „Ako herec som skutočne prešiel najvýznamnejšími divadelnými domami nemeckého divadla. Hral som s najväčšími nemeckými divadelnými hercami. No podstatné je, že som tam stretol intendantov. Naučil som sa od nich, ako sa divadlo robí. Nie je hanba opisovať, ale malo by sa opisovať dobre. A ja sa snažím opisovať dobre. Asi sa na mňa niečo z tej filozofie nalepilo. Chcem však hovoriť o podstate, čo som sa naučil. Na Slovensku sa vraj robí dobré divadlo. Ja sa však snažím robiť divadlo aj za cenu omylov. Umenie je totiž pokus. Pokus aj za cenu zlyhania. A len, keď sa o niečo pokúsite môžete dosiahnuť niečo mimoriadne. Pokiaľ sa budete držať svojich istôt, robiť len to čo viete, ostanete priemerný. Ale v momente, keď uveríte niečomu, vrhnete sa do nebezpečenstva robiť niečo, čo neviete, len vtedy sa môžete dostať tam, kde ste nikdy neboli, a stať sa veľkým. To som sa naučil.“
V týchto dňoch vyšla o hercovi životopisná kniha Kukura autora Martina Čičváka. Kedy sa rozhodol vydať ju.“Ja som sa nerozhodol, ale rozhodlo sa vydavateľstvo. Mojou ambíciou však bolo, aby bola iná ako ostatné. Nie je dobré, keď niečo vychádza stále na ten istý spôsob. Nie je to životopis o rodine, filmovačke, ale životopisný román. Martin Čičvák mi vdýchol život románovej postavy. Je úžasný, knižka je napísaná s obrovským talentom a fantáziou.“
Čo by si čerstvý držiteľ Hecovej misie najviac prial ? „Musíme sa vrátiť k tomu, čo by film mal byť, a to kultúrno - spoločenskou udalosťou. Chcem, aby chodiť do kina bola opäť udalosť. Na Slovensku robíme veľkú chybu, že za istými obdobiami robíme hrubú čiaru. Namiesto toho, aby sme sa chválili, špiníme si do vlastného hniezda. Keby sme boli obdobie rakúsko-uhorskej monarchie spracovali poriadne a tiež našu komunistickú minulosť a poučili sa z nej, určite by sme takýmto bezhlavým spôsobom neboli napríklad zlikvidovali známe kaviarne, kaviarničky a bary. U mňa v pracovni nájdete 20 obrazov socialistického realizmu a nemyslím si, že patria na smetisko, lebo sú súčasťou našich dejín. Preto aj v Kine Aréna mám v pláne uvádzať Bratislavské pondelky, ktoré už budú zdigitalizované. A to je veľký prínos. Budem sa vyhýbať tomu, aby tieto premietania mali náučnú alebo klubovú formu. Nebudú vyhranené ani žánrovo, nechceme nikoho poučovať, len chceme, aby sa ľudia prišli pozrieť na tie naše krásne filmy. Na našich najväčších domácich a zahraničných hercov.“
Foto: Radovan Stoklasa
.