Takmer každému filmovému festivalu dominuje predovšetkým hlavná súťaž. Nie inak  to bolo aj na Art Film Feste. No dobrý medzinárodný festival sa však nezaobíde bez ďalších kvalitne vyprofilovaných sekcií, nevraviac o tom, že odprezentuje aj to najlepšie, čo sa zrodí v domácom filme. Slovenská sezóna, to je názov pre pôvodnú tvorbu, nebola tentoraz veľmi bohatá, veď ani do jednej zo súťaží sa nedostal jediný slovenský film. A tak začneme očakávaniami iba dokončovaných titulov, z ktorých niektoré by mali byť premierované už tohto roku, väčšina sa  však prenesie do ďalších rokov, a je ich  takmer tridsať.

V paneli pripravovaných filmov sa ich však  predstavilo podstatne menej. Prekvapujúce, že to boli všetko hrané tituly, bez jediného dokumentárneho filmu. Dokumentom pôvodne mal byť iba dlhometrážny debut  Ivety Grófovej Až do mesta Aš, o slovenských šičkách v najzápadnejších Čechách, ale aj ten sa tvorcovia rozhodli prekomponovať, na hraný. Najväčšie očakávania vzbudzovali ukážky z pripravovaného hraného debutu režiséra Juraja Lehotského Zázrak, Môj pes Killer Miry Fornayovej, ale aj Miluj ma alebo odíď Mariany Čengel - Solčanskej, Pištol Petra Krištúfka i titul jediného reprezentanta zrelej a skúsenej generácie Miloslava Luthera Krok do tmy. Ťažko súdiť, ako svoje ambície a dravosť naplnia ďalší debutanti, keď za mnohými nie sú doposiaľ dostatočné známe mimoriadne výsledky v podobe originálnych krátkometrážnych titulov, ktorý mal za sebou napríklad Juraj Krásnohorský, a tak jeho dlhometrážny debut, inteligentná a pomerne suverénne scenáristicky a režijne zvládnutá komédia z bratislavského prostredia Tigre v meste obohacovala  a zabávala divákov Slovenskej sezóny. Hoci, priznajme sa, že aj od neho očakávame podstatne viac vo výpovedi a zhutnenenejšej forme. Či však onedlho sa dočkáme aspoň toľko v pripravovaných tituloch doposiaľ neznámych režisérov ako Peter Magát, Rasťo Boroš, Palo Janík mladší, budeme vedieť azda čoskoro. Sympatické je, že všetci chcú nakrúcať témy z prítomnosti. Či k nej aj nájdu osobitné a originálne prístupy dnes je ešte otázkou, ale pri niektorých projektoch aj istou obavou. Takže aspoň náznak reflexie nedávnej minulosti, námetom z päťdesiatych rokov, bude zachraňovať Miloslav Luther.  Krátka a bizarná epizóda z pomenovania nášho hlavného mesta z roku 1919 na Wilsonovo, ako rovnomenný titul, ktorý však má nakrúcať český režisér Jiří Strach. Na iný jedinečný, celovečerný animovaný film, podľa českého bezcholesterolového námetu Lichožrúti českej režisérky Galiny Miklíkovej, prispeje slovenská strana iba menšinovou koprodukciou.

Takže, čo na festivale profilovalo podobu súčasného slovenského filmu? Okrem spomínaného  titulu Krásnohorského boli to predovšetkým dva autorské dokumenty mladých tvorcov, ktorí vytvorili pozoruhodné portréty kľúčových osobností výtvarnej scény. Arnold Kojnok sa v titule Fair Play zaoberá komplexnejšie avantgardnou osobnosťou nekonformného už nežijúceho konceptualistu Júliusa Kollera a režisér Miro Remo na menšej ploche metodikou práce fotografa v parížskom prostredí i jeho návratmi do svojho vidieckeho pôsobiska, kde sa snaží vizuálne zobraziť všedných súčasníkov a oni zas, v rámci limitovanej skúsenosti, odhaliť tajomstvo a veľkosť osobnosti  v snímke Tibor Huszár - návrat späť. K nim možno zaradiť aj veľmi invenčne nakrútený GEN Martinom Šulíkom, ktorý pútavo a zhutnene vypovedal o  dramaturgickej, režijnej, scenáristickej a teoretickej práci Ruda Urca v dokumentárnom a animovanom filme, ktorého za celoživotné dielo ocenili na festivale Zlatou kamerou. Ďalší z dokumentaristov Marek Šulík,  spolu s Janou Bučkovou hľadali odľahčujúcejšiu a diváckejšiu polohu rómskej tematiky, keď takmer do muzikálovosti priviedli dvojicu protagonistov z typicky zanedbanej osady, ktorí sa snažia presadiť hudobno - speváckou imitáciou ich idolov Dary Rolincovej a Karla Gotta v titule Zvonky šťastia. Zaujímavý protiklad k tomuto "zľahčenému" videniu vytváral maďarský film Bence Fliegaufa Je to iba vietor, domyslenou dramaturgicky pochmúrnou estetikou a výstavbou temného príbehu na pozadí brutálneho rasistického "vysporiadania" sa s Rómami, ktoré sa však odohrá mimo obrazu filmu. A tak v profile domácej tvorby ostal netradične ďalší žánrový tanečno-hudobný film režiséra a herca Mareka Ťapáka Tanec medzi črepinami, ale aj isté oživenie vitality tvorby v našej verejnoprávnej televízii, ktorá z desaťdielneho cyklu filmoviedky uviedla zrejme jeden z profilových titulov Dušičky v televíznych filmoch, kde oveľa väčší dôraz je kladený na precízne vystavaný text a dialóg i zovretú  dramaturgiu.  Aj vo veľmi obmedzených podmienkach televízneho nakrúcania však režisér Stanislav Párnický so scenáristom vo filme Dušičky seniorov so zostavou hercov, počnúc Milkou Vašáryovou a nekončiac Petrom Nárožným poukázali, na kontinuitu s najlepšími dielami minulosti, tentoraz na zložitosti vzťahov a osudov starých ľudí dožívajúcich v zdanlivo už lepšie vybavených priestoroch "domova dôchodcov".

Príspevok ambíciam našich mladých hercov  presadiť sa aj vo väčších medzinárodných a komerčných projektoch, ukázal na jednej strane potenciál ich talentu a vystupovanie z anonymity, konkrétne u Gabriely Marcinkovej a Lucie Šipošovej v hollywoodsky veľkoprodukčnom projekte Brazílčana Fernanda Meirellesa 360. Na druhej však boli vtláčané do  takmer tradičného schematizujúceho videnia "dievčat pre zábavu" z východnej Európy.  Festival však ukázal aj ďalšie z niektorých nie najúspešnejších hľadaní uplatnenia sa na Západe napríklad poľská režisérka Malgorzata Szumowská si vo filme Ony všímala mladé študentky v Paríži.

Naopak, vrcholných kinematografických diel novších, ale aj starších, festival ponúkol viacero. Trónili bratia Tavianiovci, ktorí si ako predlohu vzali jedno z vrcholných dramatických diel Williama Shakespeara Július Cézar  a nakrútili ho pod názvom Cézar musí zomrieť. Ibaže tento jeden z najdramatickejších príbehov antických dejín dali zahrať nielen nehercom, ale aj priamo dlhoročne odsúdeným, väzňom, ťažkým kriminálnikom a mafiánom, veľkodistribútorom drog, priamo v prostredí priestorov väznice. Prechádzajú tu nielen osobnou katarziou a novou oslobodzujúcou identifikáciou, ale v pozadí sa konfrontujú predchádzajúce veľké a tragické okamžiky rímskych, talianskych a svetových dejín so súčasnými banálnymi vraždami a pádmi na dno ich neveľkých potomkov hľadajúcich aspoň dodatočne svoje vykúpenie.

Nesklamal ani Luc Besson v Dáme, ktorý si zvolil tému biografie veľkej osobnosti súčasných svetových dejín, barmskú disidentku a opozičnú političku, nositeľku Nobelovej ceny za mier Aung San Suu Kyi.  V sekcii Európske zákutia zaujala aj dramatická rekonštrukcia Cristianu Mungia Za kopcami, kde nielen domyslenou vizuálnou estetikou zobrazuje život poza nedostupných múrov ortodoxného kláštora, ale aj bezmocnosť uzavretého religiózneho prostredia. Ulrich Seidel si zas v titule Raj: láska, pre neho tradičnými sarkastickými a ironickými  postrehmi  podal nielen rakúsku, ale aj západnú letoru vôbec. Na ženách stredného veku, strácajúcich už svoju zovňajškovú príťažlivosť, ktoré si aspoň na dovolenkových plážach Afriky  kupujú lásku a priateľstvá mladých a zdatných čiernych mužov.

V sekcii FOKUS: nový britský film dominovali nekompromisné a realistické zábery na neidylickú ostrovnú realitu, kde generačné i rasové konflikty nie sú  neraz bez tragických následkov. Ako vo filme Takéto je Anglicko, kde Shean Meadows realisticky rekonštruoval aj na pozadí rockovej kultúry obdobie vládnutia Margarethy Thatcherovej s "víťazným" koloniálnym znovu obsadením Falklandských ostrovov. V cykle Okolo sveta bol aj variant príbehu Pánovi učiteľovi s láskou, ibaže v Pánovi Lazharovi režiséra Philippa Falardeaua, príbeh integrujúceho alžirskeho utečenca, ako sympatického učiteľa, končí po tlaku rodičov, vyhodením z práce pre akúsi neznámu príhodu z minulosti. V retrospektívnom cykle Pri vychádzaní z kina sme zažívali akúsi symbolickú rozlúčku s tradičnou podobou filmových premietaní a kinosál nielen na klasických tituloch ako Posledné filmové predstavenie Petra Bogdanovicha, či Kino Raj Giuseppe Tornatoreho, ale aj skvelej mozaike trojminútových zväčša prvotriednych príbehov, ktorými najvýznamnejší režiséri sveta vzdávali poctu i lúčili sa s miestami hlbokých a nielen iluzívnych zážitkov. Festival sa nevyhol ani sekcii ázijskej kinematografie Prísľuby z východu, kde dominoval film Takashi Milkeho 13 zabijakov, ako remake Eichiho Kudoa, ibaže majstrovstvo zobrazenia zápasu samurajov nesie aj podstatne hlbší význam - posolstvo zápasu s krvavými despotami. To však je iba zdanlivo veľmi vzdialené k nášmu najbližšiemu svetu, ktorý napríklad v podobe českých dokumentov prezentoval film Víta Janečka Závod ku dnu ako nekompromisnú sociálno-kritickú štúdiu skúmajúcu okolností zániku priemyselných podnikov na Morave. Alebo variant filmu Nesvadbovo, kde  režisérka Jana Počtová oveľa komplexnejšie skúma okolnosti hľadania i nenachádzania primeraných partnerov do trvalejšieho vzťahu vo filme Generácia singles.