Dramaturg, režisér a publicista Rudolf Urc patrí medzi prvých absolventov FAMU, kde študoval dokumentárnu tvorbu. Bol vedúcim dramaturgom spravodajského filmu a Štúdia krátkych filmov. Po roku 1968  mal možnosť vybrať si, buď odíde od filmu alebo príjme miesto v animovanom filme. Láska k filmu zvíťazila a rozhodol sa správne, lebo to bol práve on, kto pomáhal pripraviť pôdu pre novú generáciu animátorov. A tak sa vďaka jeho tvorivej osobnosti zrodila  zlatá éra animovaného filmu. Jeho meno je spojené so všetkými kľúčovými osobnosťami animovanej tvorby a sám je režisérom mnohých úspešných animovaných filmov a spolurežisérom seriálu Bratislavské rozprávky. Zakladal festival Bienále animácie Bratislava, stál pri zrode Filmovej a televíznej fakulty VŠMU v Bratislave a stal sa prvým vedúcim katedry animovanej tvorby. Pred dvadsiatimi rokmi to bol takisto on, kto bol členom organizačného štábu prvého ročníka Art Filmu v Trenčianskych Tepliciach, kde si tohto roku na záverečnom ceremoniáli Art Film Festu prevzal ocenenie Zlatá kamera.

A tak prvá otázka bola, ako si s odstupom spomína na prvé nesmelé kroky tohto festivalu.
„ Trochu rozpačito, lebo sme vtedy s Petrom Hledíkom rozmýšľali urobiť festival, ktorý by nahradil ARSfilm Kroměříž, ktorý zrušili a bol skutočne veľmi dobrý. Bola to škoda. Rozhodli sme sa teda na Slovensku založiť festival o umení, zo začiatku zameraný skôr na barok. Neskôr sa rozvinul, pribudli ďalšie filmy, nakoniec aj hrané. V ďalších rokoch som sa však práce na festivale už nezúčastňoval, bol som skutočne len na začiatku. Priznám sa nebol som si istý, či sa to podarí a dosť skeptický, či to na Slovensku vyjde. No a pozrite sa, čo sa za tých dvadsať rokov stalo. Dnes som bol na filme Hugo a jeho veľký objav režiséra Martina Scorseseho o Georgesovi Mélièsovi a uvedomil som si, že je to kino, v ktorom je všetko o filme. A dokonca aj to, ako by film mal vyzerať. A keď som videl Sira Bena Kingleya (hral Mélièsa) ako uvádza film sám, tak si hovorím, veď je to veľký festival, že sem prichádzajú takéto osobnosti. Skok od prvých krôčikov až po uvedenie tohto filmu s reprezentatívnou zahraničnou účasťou, hovorí samo za seba. K tomu netreba viac dodať.“

Čo pre vás ocenenie Zlatá kamera znamená ?
„ Je pre mňa mimoriadne veľká česť na takomto festivale a prijať ocenenie Zlata kamera. Lebo to už nie je regionálne ocenenie, ale má aj istú váhu, priam európsku. Skutočne ma to dojalo a už pohľad kameru ma v dobrom šokoval, predtým som ju nevidel. Je nádherne urobená, a to bola prvá vec, ktorá ma vzala. No a potom som si zrazu uvedomil, že ma zaradili do spoločnosti ľudí, ktorí Zlaté kamery už dostali. A sú to všetko veľkí a zaujímaví ľudia, mnohí moji priatelia, ktorých si veľmi vážim. Teda ocitol som sa v dobrej spoločnosti. A dojal ma aj  zostrih z mojich filmov, ktorý premietli, lebo sa už ani ja dobre na ne nepamätám, pozabúdal som na neho a oni ich vyhrabali.“

Nerada kladiem otázku, čo je komu bližšie, ale nedá mi nepoložiť ju. Nakrútili ste veľa vynikajúcich dokumentárnych filmov, túto prácu sme museli nechtiac prerušiť, ale našli ste sa  veľmi rýchlo aj v animovanom filme a vzniklo tiež mnoho pozoruhodných diel. Čo je vám bližšie ?
„Vyštudoval som dokument, učil som sa dokument u profesora Šulca a dlhé roky som v dokumente robil. Takí ako Vlado Kubenko, Laco Kúdelka, Jaro Pogran, Paľo Sýkora – to boli všetko ľudia, ktorí mu naozaj prirástli k srdcu. Z dokumentu som odchádzal nerád. Po roku 1968 ma vyhodili. Dilemu, či zostať vo filme alebo odísť, vyriešila ponuka pracovať v animovanom filme. Povedal som si prečo nie, začnem odznova  a  budem skúšať, či to vôbec budem vedieť robiť. Vďaka  Viktorovo Kubalovi to bolo  jednoduchšie, veľa ma naučil a bez neho by to bolo bývalo aj bolestnejšie. Vďačím mu za veľa. Aj v animovanom filme som  našiel množstvo priateľov  a veľa filmov mi prirástlo k srdcu, ale  dokument  mi je stále asi bližší. Asi je to dané aj geneticky. Neskôr som sa potom častejšie vracal k dokumentu, môj posledný som nakrútil pred štyrmi rokmi pre televíziu o roku 1938. Zaujíma ma história, keď sa treba trochu popasovať s minulosťou. Zvolil som si túto tému preto lebo  rok  1938 rok bol vôbec najzložitejší a snažil som sa ukázať, ako sa to interpretovalo vtedy a dnes. Toto bol téma, ktorá ma naozaj upútala a robil som ju rád. Bola to však labutia pieseň, odvtedy som nerobil už nič ani v dokumente, ani v animovanom filme. Som však rád, že si ma Martin Šulík vybral do v cyklu GEN a urobil to veľmi pekne."