Rozhodovanie je jednoduché – buď filmy alebo spoločenské akcie. Oboje by sa hádam s odretými ušami stihnúť dalo, ale neprinieslo by nijaký úžitok. Zvolila som si teda súťažné  filmy. Podarilo sa však uviesť mimo súťaže aj slovenskú premiéru popredného režiséra Fernanda Meirellesa 360 , v ktorom si po boku hollywoodských hviezd zahrali aj slovenské herečky Lucia Siposová a Gabriela Marcinková. Film videli len diváci na filmovom festivale v Toronte a Londýne na jeseň minulého roka  a do slovenských kín sa podľa posledných informácií pravdepodobne nedostane.

Vrátim sa však k súťaži. Hádam najpozoruhodnejším filmom (nevideli sme ešte všetky) bola poľská snímka Wojciecha Smarzowkého Róza. Nie preto, že sa stala najlepším poľským filmom minulého roka, získala národnú cenu Orol za najlepší film, réžia, scenár, zvuk, herečka, herec vo vedľajšej úlohe a Cenu divákov. Na Varšavskom filmovom festivale ocenenie najvyššie – Veľkú cenu. Režisér a scenárista Michal Szczerbic sa vracajú do povojnového roku 1945, konkrétne do národnostne zmiešaného a sporného územia Mazurska. Problémy, ktoré obyvateľmi zmietajú, sú podobné ako tomu bolo v Sudetách. Pochopiteľne, že na povojnovú hystériu a bezprávie doplatili najnevinnejší. Tadeusz (Marcin Dobrociński) bývalý vojak oslobodzovacej armády prišiel vo vojne o všetko, bol svedkom znásilnenia a zastrelenia svojej ženy, ide cez mazurské územie aj preto, aby dodržal sľub a vdove po nemeckom vojakovi Róze (vynikajúca Agáta Kulesza) vrátil fotografiu a jeho snubný prsteň. Žena je zo začiatku odmeraná, ale nutne potrebuje pomoc, najmä pred vagabundmi, vojnou zvlčilými vojakmi i ľuďmi z vlastných radov, a tak muža nechá zo začiatku len prespať, neskôr sa zblížia. Obaja prešli a prechádzajú ďalším peklom, spoločne však všetko zvládnu kým žena neumrie na zákernú chorobu. A po rokoch sa Tadeusz stane takou oporou aj pre jej dcéru. Problémy, kto je zradca, kto nie, koho je to územie, kto má naň skutočne právo, je vystihnuté do najjemnejších nuáns spolužitia národnostne zmiešaného obyvateľstva a so všetkým čo tento problém prináša. Že to nie je jednoduché sa, žiaľ, zbytočne  presviedčame aj dnes. Vynikajúce herecké výkony, precízna réžia, účelová a dej dokresľujúca  kamera radí snímku síce k veľmi smutným, ale umelecky mimoriadne pôsobivým dielam.

Potrétom tureckej  rodiny žijúcej v Rakúsku sa zaoberá rakúsky film Umuta Daga Kuma, ktorý študoval v Rakúsku medzinárodné vzťahy, náboženské vedy a pedagogiku a potom všestranné vzdelanie doplnil ešte na Filmovej akadémii vo Viedni. Dej jeho hraného debutu sa odohráva v Rakúsku, hovorí sa po turecky a nemecky, ale Viedeň nevidíte. Všetko sa odohráva v byte rodiny a v supermarkete. Turecko – svadba mladej Ayse so staším synom tureckej rodiny Hasanom. Fingovaná svadba, lebo to bude žena Hasanovho otca Mustafu, ktorého manželka Fatma je chorá na rakovinu a chce mať nasledovníčku. Zrejme v rodine nikomu neverí. Čo však čert nechcel matka rodiny vyzdravie a zomrie otec. Hasan sa navyše Ayse, ktorá má najväčšiu dôveru jeho matky, tajne zdôverí, že je homosexuál. Zúfalá mladá žena, ktorá medzičasom porodila dcéru nebohému otcovi rodiny, zamiluje do mladého tureckéhéo kolegu v supermarkete. Prichytia ich a škandál je na svete. Lenže turecká rodina musí držať spolu, nech sa deje, čo sa deje. Zvyky, rôzne charaktery, od intrigánok po utláčané chudery, spletité rodinné vzťahy, sú zachytené mimoriadne pravdivo. Boj medzi starým a novým, lojalitou a slobodou, tradíciou a túžbou po šťastí a láske, je hlavnou témou príbehu odohrávajúcom sa v mikrosvete jednej rodiny, ale jeho výpoveď má všeobecnú platnosť.

O láske o túžbe po nefalšovanom a skutočnom šťastí hovorí v podtexte aj ruský film Angeliny Nikonovej a scenáristky a zároveň aj hlavnej predstaviteľky Olgy Dlhovičnej Portrét v súmraku. Dostáva sa k tomu okľukou. Marine všetci závidia, má dobré zamestnanie, úspešného manžela aj vďaka vysokopostavenému otcovi, krásny byt v Moskve a vlastne jej nič nechýba. Lenže manžel je slaboch, sám nedokáže nič,  jej najlepšia kamarátka ho zvedie, ona tiež nelení nájde si z priateľského okruhu milenca, ktorý  tiež za veľa nestojí, prosto celý jej  život je lož. Vie to aj nie, až kým ju neznásilnia traja policajti. Akoby sa jej týmto hrozným zážitkom rozjasnilo v hlave a zrazu vedela, že takto žiť ďalej nechce. Pomsta za znásilnenie je tiež unikátna, čakali by ste všeličo len nie to, že muža zvedie a donúti ho mať ju rád. Stretnutie dvoch diametrálne vzdialených ľudí tak vzdelaním, ako aj spoločenským postavením, je zo začiatku akokoľvek nevysvetliteľné v závere však uveriteľné. Rafinovane postavený scenár podčiarkuje autentickosť príbehu, ktorému chtiac-nechtiac uveríme aj vďaka
premyslenej réžii a civilným hereckým prejavom.

Can tureckého režiséra Rasita Celikezera je snímka o zodpovednosti človeka vo všeobecnosti,  demonštrovaná na príbehu manželského páru, ktorý nemôže mať deti. Nie žena je na vine, ale manžel je sterilný a aby zachránila jeho česť predstiera tehotenstvo a adoptujú si dieťa. Ayse (to isté meno má aj hrdinka rakúskeho filmu) k nemu nemá nijaký vzťah, Cemala to nahnevá a utečie, samozrejme, k ďalšej žene, ktorá si ho zrejme vyhliadla preto, že čaká dieťa od iného muža. Cemal vie, že nie je otcom, ale svokor ho donúti mlčať. A neprekáža mu ani fakt, že je bigamista. Mladá žena sa roky trápi, s nechceným,  múdrym a citlivým Canom, ktorý je nakoniec jediný „muž“, ktorý ju nezradí a bude jej oporou. Že dieťa prahne po láske a v nejednom prípade dokáže byť aj veľkou oporou pre rodiča  je téma aj  švajčiarsko- francúzskeho filmu Sestra režisérky Ursuly Meierovej. Pôvodný názov filmu Dieťa z výšky (L´enfant d´en haut) je podľa môjho názoru presnejší, lebo  12 - ročný Simon denne chodí horskou lanovkou do lyžiarskeho strediska, aby ukradol, čo mu príde pod ruku, no najmä lyže, lebo tie sa dajú speňažiť najlepšie. Robí to všetko preto, aby uživil nezodpovednú sestru, o ktorej sa dozvieme, že je jeho matka. Chlapec ju úprimne miluje, ba dokonca si za peniaze kupuje aj jej pozornosť. Ťažko skúšaný a všetkými masťami mazane dieťa sa dočká nakoniec zadosťučinenia. A do tretice sa doslova očami dieťaťa pozeráme na svet aj vo francúzskom filme Nana režisérky Valérie Masadianovej. Štvorročné dievčatko objavuje svet lesa, skúma rastlinky, donesie si domov mŕtveho zajaca, zhovára sa sama so sebou, je svetom očarená, a to, že okolo nej odohrávajú tragické udalosti akoby ani nevnímala. Detský svet vo všetkých jeho podobách je poetickým a zároveň krutým rozprávaním o nevine detskej duše, ktorú do istého času nedokáže zničiť ani bezohľadný svet dospelých.