So zlomeninou stehennej kosti, ako následok dopravnej nehody, je scenárista Herman Mankiewicz (brilantný Gary Oldman) umiestnený na ranč North Verde. Len v spoločnosti nemeckej opatrovateľky Fräulein Fredy (Monika Gossmann) a pisárky s mimoriadne rýchlym prstokladom Rity Alexander (Lily Collins), schopnej dohliadať na to, čo jej nadiktuje, má spočiatku deväťdesiat dní na napísanie scenára. Teda, kým mu ich rozhlasová hviezda a nádejný na striebornom plátne režijne debutujúci Orson Welles (Tom Burke) neskráti o tretinu.

Odlúčený od vlastnej manželky „chudáka“ Sary (Tuppence Middleton), detí a prístupu k alkoholu sa tak ocitne v pasci práve vo chvíli, keď si myslel, že podľa svojich ironických slov dosiahol dokonalej tvorivej rovnováhy: „S polovicou producentov nechcem spolupracovať ja, polovica producentov nechce spolupracovať so mnou.“ Vyhorený, sebadeštruktívny profesionál len ťažko nachádzajúci nápady, často sa stretávajúci s posmešnými poznámkami, že by už dávno dosiahol tvorivého vrcholu, ak by v práci niekedy aj skutočne pracoval, tak realizuje prvú verziu scenára k legendárnemu Občanovi Kaneovi – filmu dodnes považovanom za jeden z absolútnych vrcholov kinematografie.

Ten vznikol v roku 1941 ako životopisný príbeh kontroverzného mediálneho magnáta Williama Randolpha Hearsta, tzv. „film – kľúč“ kamuflujúci reálne fakty za biografiu fiktívneho Charlesa Fostera Kanea. „Púpä,“ Kaneovo posledné slovo pred smrťou a hlavne neznalosť jeho významu sa stalo motiváciou novinára – prakticky charakterovo prázdnej postavy slúžiacej divákovi len ako sprievodca príbehom – k hlbšiemu náhľadu do súkromia zosnulej titulnej postavy. Nikto nepozná nič viac než verejne známe fakty o Keneovej osobe. A tak sa novinár snaží prelúskať zápisky Kaneovho niekdajšieho poručníka, či spovedá magnátovho blízkeho pomocníka, najlepšieho priateľa až po neslávne známu manželku - speváčku, aby doplnil chýbajúce kúsky v charakteristike mimoriadne zložitej skúmanej osobnosti. Pri tom freudovsky nachádza odôvodnenie jeho povahových čŕt v spomienke na stratené detstvo, o ktorej sa však dozvie len pozorný divák. Orson Welles vo svojom filme striedal subjektívny pohľad jednej postavy s pohľadom postavy inej, aby sa jednak informáciami dopĺňali, prípadne vzájomne spochybňovali. Vrstvil tak významy jednotlivých udalostí, ale aj drobných gest a posúval možnosti filmovej reči inšpiratívne míľovými krokmi vpred.

Mank – svojrázna pripomienka vzniku spomínanej filmovej legendy - sa na prvý pohľad javí ako láskyplná pocta Hollywoodu 30. rokov, s krátkym zachytením vstupu do 40. rokov. Pod pozlátkom sa však skrýva značná dávka pochybností a nemilosrdnej kritiky. Režisér David Fincher umne pracuje s vyvolávaním kontrapunktických pocitov v divákovi. Aj tie dramaticky najsilnejšie scény sú tak stvárnené s určitou mierou hravosti a nadhľadu. Prípadne, jedna romanticky idylická scéna medzi Mankiewiczom a Hearstovou manželkou – herečkou Marion Davies (nádherne sarkastická Amanda Seyfried) paradoxne nachádza svoj pôsobivý výraz počas jedovato-ironického dialógu, keď postavy viac-menej ohovoria všetkých svojich známych a kolegov z brandže.

Písanie scenára k legendárnemu Občanovi Kaneovi tvorí celkový rámec príbehu, zatiaľ čo jednotlivé fázy jeho tvorby sú popretkávané s retrospektívnymi pohľadmi zachytávajúcimi celú dekádu zákulisných vzťahov v jednotlivých štúdiách. Svoje miesto v ňom má tiež prepojenosť filmovej kultúry a mienkotvorných médií až po ich výrazný vplyv na politiku, respektíve zasahovanie politiky do tvorivého procesu. Scén z nakrúcania nejakého konkrétneho filmu, prípadne konzultácií námetu s producentmi je veľmi málo. Slúžia len na zoznámenie diváka s niektorými kľúčovými postavami a to tiež len v rámci expozície. Kinosály taktiež vo filme absentujú až na skromné súkromné premietanie spojené s hodnotením nakrúteného materiálu medzi kolegami žiadanými o radu. Ani titulná postava pri písaní nesedí za písacím stolom, ale tŕpne leží v posteli so zasadrovanou polovice tela a diktuje.

Práca vo filme v jej najatraktívnejšej podobe je zredukovaná na rozhovory v kanceláriách tých, ktorí ju celú riadia. Filmové štúdiá sú predstavené ako továrne, kde štáb drie, akoby pracoval v pásovej výrobe. Málokto má radosť z toho, čo vytvorí. Väčšina je vyhorená, prežíva pri spolupráci z jedného filmu na druhý, musí vyjednávať o výške platu. Dokonca o možnosť, aby im ich autorstvo bolo vôbec po vykonanej práci priznané v titulkoch výsledného filmu. Prípadne získať vytúženú pozíciu režiséra za prípravu falošných predvolebných spotov na zdiskreditovanie protikandidáta, ktoré mu v prípade volebného neúspechu môžu bezohľadne zničiť život... A režisér neváha vo svojom sarkastickom pohľade pod pozlátko Hollywoodu danej doby vziať diváka aj na tak všedné miesto, akým je napríklad toaleta.

Scény z písania scenára k filmu Občan Kane majú v sebe určitú osudovosť a tajomnosť. Tento dojem dokonalo dotvára tiež hudba Trenta Reznora a Atticusa Rossa v jemných narážkach citujúca podobné pod kožu sa dostávajúce tóny Bernarda Herrmanna v samotnom Wellesovom filme. Počiatočné retrospektívy však pôsobia ešte pomerne optimisticky, s hravo jazzovou hudobnou kulisou na pozadí. Ako sa však dej vzďaľuje roku 1930, odhaľujú sa v scénach temnejšie motívy. Dôsledky hospodárskej krízy sú stále zjavnejšie a čoraz viac zasahujú aj do chodu filmových štúdií. Niektorí Mankiewiczovi spolupracovníci sa ocitajú na ulici. Zakladajú sa scenáristické odbory a schyľuje sa tiež ku kľúčovým voľbám v politike. Atmosféra hustne v predtuche tragédie a z počiatočnej láskyplnej pocty Hollywoodu je odrazu spoločenská kritika, svedectvo o mediálnej manipulácií a chladnom politickom kalkule, presahujúcom kulisy filmových štúdií.

V jemných narážkach je divákovi predstavený celý žánrový repertoár nadchádzajúceho zlatého veku Hollywoodu. Po rituálnom nástupe do kancelárie Davida O. Selznicka (Toby Leonard Moore) s automatickým ponúknutím sa cigarou z otvorenej vitríny prebieha štafetové dotváranie narýchlo zlátaného námetu na „béčkový“ horor jednou, dvomi vetami od každého jedného z celej skupiny scenáristov. Herečka kričiaca priviazaná k drevenému kôlu tesne pred upálením, zatiaľ čo kameraman sa pokúša nasnímať jazdu kovbojov naháňajúcich indiánov v pripravovanom westerne odkazuje na stúpajúcu popularitu daného žánru. Charlie Chaplin hrajúci na snobskom večierku mediálneho magnáta na piano. Gangsterky a s nimi spojený pochybovačný povzdych o tom, koľko ich bežný človek za život vôbec stretne a predsa sú pre publikum tak atraktívnymi... Bratia Marxovci a ich komické vrtochy v kancelárií producenta počas jeho neprítomnosti. Či zjavný vplyv „screwball comedies“ v nonstop svižných, vypointovaných slovných prestrelkách. Prípadne neodolateľná atmosféra štýlu film noir, ktorá v hodnotovo pochybovačnej, zatrpknutej nálade a najmä v príbehových motívoch týkajúcich sa mediálnej manipulácie, či cynickej hry o moc na politickej scéne Fincherovmu filmu prakticky dominuje.

Producent Louis B. Mayer (úlisne falošný Arliss Howard) zo štúdia MGM síce tvrdí, že jeho zamestnanci sú preňho ako rodina, no neváha im vo svojom typickom falošne plačlivom výstupe vnútiť polovičné honoráre, než mali do tej doby. A ak niekto nesúhlasí s jeho honbou za ziskami, okamžite je označený za socialistu. Film ako umenie vo všeobecnosti má veľký podiel na tom, čo si publikum myslí – a aj preto sa jeden scenár titulnej postavy pojednávajúci možno až príliš úprimne o nacistickom Nemecku producenti boja vôbec zrealizovať do filmovej podoby. Veď kvôli tomu ríšsky minister propagandy Goebbels dokonca zakázal premietanie filmov, ktorým Mankiewicz písal scenár – a teda pripravil ich o početné nemecké publikum. Mankom prednesená nevinná poznámka o schopnostiach filmu diváka presvedčiť, že: „King Kong meria desať poschodí a Mary Pickfordová je ešte v štyridsiatich rokoch panna,“ v deji ešte nepríjemne zamieša karty.

Vo vzťahu k Občanovi Kaneovi David Fincher požíva množstvo obrazových, ale aj dialogických citácií. Čiernobiely vzhľad kamery Erika Messerschmidta, dômyselná hra zo svetlom a tieňom, pôsobivé dobové kostýmy Trish Summerville, úprava mimoriadne zložitej zvukovej stopy tak, aby Mank nielen vyzeral ale aj znel ako film zobrazovanej doby (dokonca aj s označením končiacej filmovej cievky v pravom hornom rohu obrazu), sú pre diváka so záľubu v histórií filmu veľkým potešením. Pohyby kamery aj kompozičné navrstvenie viacerých obrazových plánov odkazujú na konkrétne momenty Občana Kanea a zároveň aj s tlmočeným príbehom predstavujú akýsi kľúč na jeho dodatočne pochopenie, prehodnotenie jednotlivých dejových zvratov v nových súvislostiach. David Fincher ale pri tom zostáva naďalej verný vlastnému režijnému rukopisu. Opäť dohliada na každý detail. A hoci mu často býva v rámci celej jeho tvorby vyčítané, že popri vizuálnej dokonalosti občas zabúda vniesť do svojich filmov aspoň nepatrnú mieru spontánnosti, pri cielenom vzbudzovaní často protichodných, emocionálne kontrastných pocitov, tento raz nakrútil pravdepodobne svoj najosobnejší a zrejme tiež najdospelejší film. Veď scenár napísal jeho vlastný, zosnulý otec Jack Fincher ešte v priebehu 90. rokov. Vo výsledku je Mank zjavným splneným snom svojho tvorcu. A nielenže to na ňom poznať. Režisérovo nadšenie je mimoriadne nákazlivé aj pre samotného diváka.

Mank, USA, 2020
Dĺžka: 131 minút
Réžia: David Fincher
Scenár: Jack Fincher
Kamera: Erik Messerschmidt
Hudba: Trent Reznor, Atticus Ross
Strih: Kirk Baxter
Zvuk: Ren Klyce
Scénografia: Donald Graham Burt
Kostýmy: Trish Summerville
Producenti: Ceán Chaffin, Douglas Urbanski, David Fincher, Eric Roth
Hrajú: Gary Oldman, Amanda Seyfried, Lily Collins, Charles Dance, Tom Burke, Joseph Cross, Tuppence Middleton, Leven Rambin, Tom Pelphrey, Arliss Howard, Monika Gossmann, Sam Troughton, Jamie McShane, Toby Leonard Moore, Ferdinand Kingsley, Adam Shapiro, Natalie Denise Sperl, Paul Fox, Bill Nye, Richmond Arquette, David Lee Smith, John Lee Ames, Desiree Louise, Craig Welzbacher, Arlo Mertz, Flo Lawrence, Rick Pasqualone, John Patrick Jordan, Ben Mankiewicz, Camille Montgomery, Paul Carafotes, Madison West
Distribúcia: Netflix
Foto: ČSFD cz.