Zoznam hriechov je dlhý: absencia základnej myšlienky i humoru, nenápaditosť, zlý scenár, neschopná réžia, čudesné výtvarné návrhy, nízkorozpočtová digitálna animácia, samoúčelný 3D obraz, necitlivé narábanie s rodinným striebrom českej kultúry, zbytočný slovenský dabing. Nie, nový český rodinný digitálne animovaný 3D film Hurvínek a kúzelné múzeum si nezaslúži rozhrešenie. Trestom mu je nezáujem publika a mlčanie detí počas predstavenia.

Spejbl a Hurvínek vlani oslávili deväťdesiatku. Samotný pán Josef Spejbl je ešte starší, na bábkovej scéne sa prvý raz objavil už v roku 1919. Jeho autor profesor Skupa a po ňom jeho žiak Miloš Kirschner vytvorili rodinný fenomén. Marionety suchopárneho premúdrelého upätého pána a jeho prostorekého synčeka nielen satiricky glosovali aktuálne dianie, ale prinášali aj hrejivý nadčasový rodinný humor, založený na neľahkom vzťahu otcov a synov. Ohlas bol taký veľký, že k pôvodnej bábkovej podobe pribudli zvukové nahrávky, knihy a komiksy. Všetky sa však odvíjali od Skupových marionet, ktoré geniálnym spôsobom počeštili renesančnú taliansku commediu dell'arte, Judy a Puncha, Gašparka a Kalupinku. Oslobodiť Spejbla, Hurvínka, Máničku, Bábinku a psa Žeryka od vodiacich drôtov znamená zbaviť tento fenomén jedinečnosti. A vtisnúť im podobu obligátnej digitálnej 3D animácie znamená ponížiť ich na tuctovú, banálnu zábavu. Ale prosím – ak s tým vlastníci autorských práv súhlasia a producenti to zaplatia, nemôžeme nič robiť. No keď všetky tieto obete slúžia na to, aby babrácka réžia bez skúseností s animovanými filmovým jazykom neohrabane rozprávala tuctový, poriadne zmätený príbeh plný klišé, môže – a malo by – nám byť Spejbla s Hurvínkom ľúto.

Ako je v prípade digitálne animovaných filmov nepríjemne časté, ústredným motívom nie je umelecká výzva, ale zisk. Režisér Martin Kotík sa hranými snímkami Pánská jízda, Všechno nejlepší! a Vy nám taky, šéfe! etabloval ako snaživý, no talentom neveľmi obdarený filmár. Sám priznal, že k Spejblovi s Hurvínkom da dostal viac-menej náhodou a projekt ho zaujal, lebo zacítil veľký marketingový potenciál. S animáciou, tobôž digitálnou, však skúsenosti nemal, a tak si musel pozvať na pomoc ruských a belgických animátorov. Ruská animátorka Inna Jevlannikovová, doma známa digitálne animovanými filmami o psíkoch-kozmonautoch Belka a Strelka sa dokonca stala jeho spolurežisérkou.

Pod scenárom sú úplne nezmyselne, podistým opäť z marketingových dôvodov, podpísaní dánsky scenárista Jesper Møller (Asterix a Vikingovia), dánsky animátor Dan Harder (Charlie: Všetky psíčky idú do neba), ale aj Kotíkov dvorný scenárista Petr Nepovím a ktosi, koho distributér označuje ako „Miloš Kirschner.“ Nejde však, prirodzene o TOHO Miloša Kirschnera, ktorý po profesorovi Skupovi prebral a desaťročia viedol Divadlo Spejbla a Hurvínka. Veď ten zomrel už pred jedenástimi rokmi! Na scenári v skutočnosti spolupracoval jeho potomok Miki, ktorý má na rováši už zopár najnovších bábkových inscenácií so Spejblom a Hurvínkom.

Nesúrodá štvorica pozliepala nesúrodý príbeh, ktorý sa síce týka bábok, ale Spejbl i Hurvínek v ňom sú živí ľudia, súčasníci. Starostlivý tatko Spejbl vedie múzeum bábok, ohrozované zlým Starostom (so vzhľadom bývalého českého premiéra Jiřího Paroubka, vrátane bradavíc). Neposlušný Hurvínko je moderné dieťa, notorický a takmer chorobný hráč počítačových hier. Pretože hranie uprednostňuje pred všetkým, nestihne odísť so spolužiakmi na školský výlet a v Spejblovom múzeu naďabí na zvláštny artefakt s čarovnou silou, umožňujúci nielen oživovať bábky, ale aj naopak – meniť živých ľudí na marionety. Napodiv mu pripomína ovládač počítačových hier a skutočne tak aj funguje. Podobných scenáristických nezmyslov, nevysvetlených a nijako nevyužitých motívov a zbytočných postáv je film plný.

Hurvínek s Máničkou v múzeu nájdu tajnú komnatu a v nej nielen zakliate bábky, ale i bábkara, ktorý sa tak dlho zahrával s mágiou, až mu dušu opantalo zlo a zatúžil ovládať nielen svoje marionety, no i celý svet. Keď teraz po stáročiach nedobrovoľného spánku precitol, chce pokračovať vo svojom úsilí, premeniť svet na bábkové divadlo. Zabrániť mu v tom a spasiť všehomír môžu len Hurvínek, Spejbl, Mánička a zopár „exponátov“ z bábkového múzea.

Mánička s Bábinkou sú v konečnom dôsledku, podobne ako viacero bábok s múzea, ale aj Starosta a popletení demolační robotníci či dvojica starých dám v parku sú len do počtu. Príbeh nijako neobohacujú, ale naopak – spomaľujú rozprávanie. To je na rozdiel od klasických výstupov a hier Spejbla s Hurvínkom dokonale prvoplánové: obraz nestačí, niektorá z postáv vždy musí aj slovami vysvetliť, čo sa práve deje a prečo. Pretože dianie je chaotické a nemá hlavu, pätu ani logiku (čo i len umelú, v rámci príbehu), doslovnosť všetko ešte viac komplikuje a zhoršuje.

Komplikovaný nejasný a zmätený príbeh je napriek internacionálnej bratskej pomoci z Ruska, Belgicka i Dánska nakrútený so všetkými chybami, príznačnými pre tretiu ligu: mizerná dramaturgia, neohrabané rozprávanie bez náznakov elegancie, zdĺhavosť, popisnosť, utáranosť, ťarbavé pokusy o akciu, absencia humoru, neschopnosť budovať napätie a pointovať scény. Aj ako figúrky sú Spejbl, Hurvínek, Mánička a Bábinka nudní, nezaujímaví a bez akéhokoľvek presahu. Ich výtvarné riešenie do veľkej miery vychádza z bábkovej podoby, no v oživení digitálnou animáciou ich kostýmy, účesy, tváre s vypúlenými očami a drevené pohyby vyznievajú čudne, neprirodzene, priam odpudivo. Niektoré príšerky a strašidlá sem zasa zablúdili z celkom iných animovaných filmov. Film naznačuje jestvovanie paralelného bábkového vesmíru, ale ani s týmto motívom nijako nepracuje, slúži len na natiahnutie minutáže.

No tým sa zlé správy nekončia. Slovenský distributér Hurvínka a kúzelné múzeum poňal ako ktorýkoľvek iný digitálne animovaný 3D film (veď tovar ako tovar) a nasadil filmu korunu v podobe slovenského dabingu. Film je síce v úvode (všetky titulky zostali v češtine) venovaný nedávno zosnulej Helene Štáchovej, ktorá tradične narozprávala dievčenské a ženské postavy, ale v slovenských kinách ju nepočujeme. A nech sa slovutní slovenskí dabingoví „umelci“ snažia ako vládzu, kvalitu originálu dosiahnuť nemôžu. Snímka tak stratila i posledné stopy jedinečnosti a kúzla, ktoré tak pyšne nesie v názve. Veď si len skúste predstaviť do slovenčiny predabovanú rozprávku Byl jednou jeden král, Šíleně smutnou princeznu, Šlitra so Suchým, Voskovca s Werichom či Vlastu Buriana! Biznis zjavne nemá úctu pred nikým a pred ničím, ale táto myšlienka je protipólom hodnotového sveta Spejbla a Hurvínka.

Po dvoch Kozích príbehoch, digitálne animovanom Štvorlístku a ponožkáčoch Párožrútoch tu máme už piaty český celovečerný digitálne animovaný film. Najviac sa blíži práve Štvorlístku, ten sa tiež usiloval v mene zisku cynicky parazitovať na známych postavičkách. Našťastie na film Hurvínka so Spejblom nie je nalepená žiadna reklama, žiadny trápny okatý product placement, ale to je asi zároveň jeho jediné pozitívum. Najväčším a zároveň prvotným hriechom nie je stereoskopický obraz, digitálna animácia ba ani slovenský dabing. Vlastne ním nie je ani chaoticky pozliepaný scenár a neschopná réžia. Ako v prípade treťoligových digitálne animovaných filmov často, ani teraz tvorcovia nemali žiadny prvotný nápad, základnú myšlienku či aspoň pocit, ktorý by chceli divákovi sprostredkovať. Nielenže nevedeli AKO, ale ani ČO. Preto stvorili ďalší zbytočný film.

Hurvínko a kúzelné múzeum (Česko-Belgicko-Rusko 2017)