Keď sa dali dohromady, režisér Peter Hledík, scenárista Robert Valovič, kamerman Richard Krivda a producent Patrik Pašš, aby nakrútili dokument o Bratislavskej lýre, možno netušili, že desaťdielny dokument Zlatá lýra bude mať tak veľký úspech. No netušili ani to koľko práce a hľadania v archívoch ich čaká. Ich úmorná práca však slávi úspechy, lebo Dvojka RTVS od 27. decembra odvysiela v repríze znovu všetkých desať dielov.

Záznam a spomienky aktérov, najmä interpretov, skladateľov a textárov, ale aj novinárov, sledovalo vyše milión stotisíc divákov. To som skutočne nebola čakala. Scenárista Robert Valovič pracoval na scenári desať rokov, režisér Peter Hledík sa priznal, že netušil do čoho ide, keď ho oslovil na spoluprácu producent Patrik Pašš. Mohli len predpokladať, ale s istotou nemohli vedieť, čo všetko sa v priebehu času zo záznamu vymazalo, buď z ideologických dôvodov, ale, bohužiaľ, aj pre nedostatok suroviny. Televízia neraz musela nahrať na tieto vzácne záznamy iné, a tak sa stalo, že (príklad si vymýšľam) na koniec spravodajstva o roľníckom družstve sa objavil záznam vystúpenia Josephine Baker. Toto konštatovanie je zároveň aj odpoveďou pre mnohých mojich známych, ktorí ma bombardovali otázkami, prečo to alebo ono tam nie je. Veľa veci je nenávratne stratených a z niektorých vystúpení zostali len fragmenty.

Aj tak sa podarilo dať dohromady neuveriteľné množstvo vzácnych záznamov o tom, kto všetko na Lýre vystupoval tak z domácich, ako aj zahraničných spevákov. Až pri rekapitulácii si uvedomíme, že sme síce boli za "železnou oponou", ale okno do sveta sme si otvorili cez populárnu pieseň. Je to zároveň aj potvrdenie starej pravdy, že nikdy nie je všetko celkom čierne ani biele. Aj do najväčšej tmy preniknú lúče svetla. Len treba chcieť. A tieto lúče osvietili po prvý raz Bratislavu v roku 1966, keď Medzinárodný festival populárnej hudby Bratislavská lýra slávnostne odštartoval. Svietili, na počudovanie, ešte aj v dobe normalizácie, až kým si, potom ako prišla vytúžená sloboda, nejaká ignorantská hlava nezmyslela, že ich už nepotrebujeme. Bratislavská lýra zanikla, dodnes nedokážem pochopiť prečo ? Výhovorky, že neboli peniaze neobstoja. Tradícia sa zmenou režimu nebúra. Ale to je už iná kapitola – zaslúžila by si podrobnejšiu diskusiu.

Vrátim sa však k tomu, čo festival populárnej piesne pre Československo znamenal. Dokumentárny cyklus jednoznačne potvrdil, že priniesol svieži vánok, otvorili sme sa svetu a svet nás prijal. Vystupovalo u nás neuveriteľné množstvo osobností zo sveta populárnej hudby. Málokto si už pamätá, že na prvých ročníkoch zavítali do Bratislavy aj víťazi Eurovízie, napríklad Udo Jürgens a „bosonohá“ Sandy Shaw. Bola tu aj slávna Josephine Baker, Juliette Greco, Mireille Mathieu, Amanda Lear, Gilbert Becaud, Cliff  Richard, Drupi, Al Bano a Romina Power, Stevie Wonder,The Shadows, Boney M a mnohí, mnohí ďalší. Ale veľký ,možno najväčší, význam mala Lýra pre slovenských a českých skladateľov, textárov a interpretov. Odvtedy už nikdy neodznelo toľko nových originálnych pesničiek. Lýra sa delila na dve časti na domácu a medzinárodnú súťaž. Československý víťaz potom postúpil do tej druhej. Lýra bola odrazovým mostíkom pre spevákov ako napríklad Karel Gott, Marta Kubišová, Helena Vondráčková, Waldemar Matuška, Marika Gombitová, Marcela Leiferová, Karol Duchoň, skupina Elán a iní. Bolo to výborne vymyslené a malo to aj svojho času veľkú odozvu. Aj napriek tomu, že príkazov a zákazov bolo neúrekom, nejako sa ich podarilo obísť. Čo však neznamená, že mnohí  nemali kvôli pesničkám a ich textom veľké nepríjemnosti. Postihnutá nebola len Marta Kubišová, ale aj Karel Černoch a mnohí ďaľší. Lýra toto všetko prekonala, rok čo rok znovu vstala z popola a mnohým sa podarilo aj vrátiť späť na pódiá. Lýra bola svetlo v tme. A to, že sa to podarilo týmu dokumentárneho cyklu dať dohromady toľko materiálu je mimoriadne záslužná práca. Dovolím si povedať, že je to jeden z najlepších dokumentov, ktorý za ostatných vyše dvadsať rokov vznikol. Uznanie si zaslúži predovšetkým profesionálne precízna a úderná réžia Petra Hledíka, desaťročné mravčie úsilie scenáristu Roberta Valoviča a, samozrejme, že bez producenta projektu Patrika Pašša a spoločnosti Trigon Produktion by Zlatá lýra nikdy nevznikla.

V týchto dňoch vyšlo prvé DVD Zlatá lýra, ktoré sa krstilo v bratislavskom kníhkupectve Panta Rhei, na ktorom sú zachytené dve časti Roky nádeje (1966-1967) a Zlomové roky (1968 -1969). Dozvedeli sme sa veľa zaujímavostí napríklad, že Sandy Shaw, víťazka Eurovízie v roku 1967, ktorá spievala bosá, si však, pochopiteľne, po vystúpení chcela umyť nohy. V PKO neboli sprchy, teda museli kúpiť lavór. Čo čert nechcel, dotyčná dobrovoľníčka sa potkla a z lavóra spadlo veľké kusisko smaltu. Čo sa dalo robiť, ako utekať po ďalší. A že na DVD je veľa bonusov, ktoré sa do celkovej koncepcie už nezmestili. A v každom novom DVD – vyjdú ešte štyri – budú ďalšie bonusy, po ktorých režisér Peter Hledík úmorne pátra vo veľkom množstve celého materiálu. Ale to najhlavnejšie, čo odznelo aj na krste, bolo konštatovanie, že česká a slovenská hudba začala zaujímať Európu, že autori projektu zachránili a zdigitalizovali archív, o ktorý vraj nikto nejavil záujem, že úsilím tvorcov bolo nájsť taký tvar, aby dokument čo najlepšie vystihol festival, ale aj dobu a najmä súvislosti, v ktorých sa odohrával. A to sa skutočne podarilo. Bodaj by bolo takých vydarených projektov viac.