Najnovší film kontroverzného argentínskeho režiséra pôsobiaceho vo Francúzsku Gaspara Noého môže jeho priaznivcov trochu zaskočiť. Jeho najznámejšie kúsky, uvedené aj v našich kinách, ako Zvrátený, Enter the Void alebo Láska majú unikátnu vizuálnu stránku a pôsobia v rámci nezávislej a nízkorozpočtovejšej tvorby pomerne výpravne a v tom najlepšom slova zmysle filmovo.

Možno aj preto sa Noé rozhodol svoj najnovší film koncipovať ako veľmi komorné dielo vyvolávajúce tak trochu dojem, že bolo nakrútené možno aj bez pevného scenára, s výraznou dávkou improvizácie a v interiéroch jednej budovy. Pochopiteľne ide opäť o audio-vizuálne úchvatné divadlo, len sa jeho výrazové prostriedky obmedzujú na tanečné kreácie, farebne výrazne presvetlené miestnosti, neustále vreštiacu tanečnú hudbu a prevracanie kamery hore hlavou. Oproti nočnému psychedelickému výletu Tokyom v agonickom stave hlavného hrdinu v Enter the Void ide pre zainteresovaných o umiernenejší zážitok, pre „náhodných“ divákov však môže byť Climax príliš veľkým sústom na strávenie.

S námetom si Argentínčan príliš ťažkú hlavu nerobil. Zasadil členom jedného tanečného súboru do izolovaného domu niekde mimo civilizácie, dal im napiť trochu sangrie, s prímesou LSD, a nechal ich poriadne sa vyblázniť. Z toho vyplýva aj ten spomínaný pocit improvizácie a voľnosti v prejave hercov, pričom je jasné, že Noé má všetko vopred riadne premyslené. Jednoduchý, ale originálny nápad, ktorý v sebe nesie riziko, že môže skončiť slušným fiaskom. A podľa skutočne až extrémne rozdielnych ohlasov kritiky a publika sa podarilo Noému rozdeliť divákov na dva tábory. Pre jedných bude Climax vydarenou alegóriou stavu súčasnej spoločnosti, psychologickou sondou do vnútra až na dreň odhalenej ľudskej prirodzenosti a formálne úchvatným umením. Pre druhých absolútne vyprázdnenou hračkou egocentrického režiséra, ktorý už nevie, ako by svojich fanúšikov mohol šokovať, a tak ich nadopuje audiovizuálnou dávkou LSD s nulovou obsahovou hodnotou.

Treba skonštatovať, že pravdu budú mať všetci, pretože režisér koncipoval svoje dielo tak, aby si ho každý interpretoval po svojom a nesnaží sa silou mocou naznačovať, o čom Climax podľa neho byť má. Náznaky tu, samozrejme, sú a sú nám prezentované prostredníctvom veľkých nápisov cez celú obrazovku. Či budete však brať vážne vyjadrenia typu „Smrť je výnimočný zážitok“ alebo „Život je kolektívna nemožnosť“, je len na vás. Pokiaľ vám dianie na plátne bude pripomínať povedzme rokovanie európskeho parlamentu, Noé by sa s vami asi nehádal. Osobne mi Climax trochu pripomenul alegorické dielo Federica Felliniho Skúška orchestra, otvorene prezentovaného ako metafora fungovania talianskej politickej scény a neschopnosť jej predstaviteľov dohodnúť sa na kolektívnom „hraní“. Climax môžeme taktiež vnímať ako podobnú synekdochu, ale s voľnejším interpretačným rámcom.

Postavy sú pre režiséra iba jednorozmerné figúrky, zámerne prezentované ako nie príliš sympatické a v podstate neustále mysliace iba na to „jedno“. Prvá polhodina je tak venovaná, okrem strhujúcej úvodnej tanečnej sekvencie, oplzlým dialógom „hrdinov“ na tému, kto sa s kým vyspal a s kým ešte nie. Pochopiteľne ide o autorský zámer, mnohých divákov však takáto expozícia môže od ďalšieho diania na plátne odradiť. Miernym sklamaním je však akási umiernenosť Noého v zobrazení násilia a erotiky. Človek nadobudne dojem, že je mu mnohé z prebiehajúceho „pekla“ odoprené a snímka tak v konečnom dôsledku nepôsobí až tak kontroverzne, aká povesť ju predchádza. Chytrým ťahom je snímanie záverečných fáz šialenstva v dome, keď sa kamera stáva výrazne subjektivizovanou a divák má skutočne pocit, že sa pohybuje medzi nafetovanými postavami a pod vplyvom LSD je aj on sám.

Gaspar Noé si s Climaxom dal tak trochu prestávku v nakrúcaní „väčších“ filmov a vytvoril vo svojom vlastnom, nezameniteľnom autorskom štýle jednohubku, ku ktorej sa asi nebudete mať chuť niekedy v budúcnosti vrátiť ako ku skutočným vrcholom jeho doterajšej tvorby. Kto pridal do sangrie LSD je, samozrejme, úplne jedno, ale odpoveď na záhadu dostanete.

Climax, Francúzsko, 2018
Dĺžka: 95 minút
Scenár a réžia: Gaspar Noé
Kamera: Benoît Debie
Strih: Denis Beflow, Gaspar Noé
Hrajú: Sopfia Boitella, Romain Guillermic, Souheila Yacoub, Kiddy Smile, Claude Gajan Maude, Giselle Palmer, Taylor Kastle, Thea Carla Schott, Sharleen Temple, Lea Vlamos, Alaia Alsafir, Kendall Mugler, Ladkhar Dridi, Adrien Sissoko, Mamadou Bathily, Ashley Biscette, Sarah Belala a ďalší
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 8. novembra 2018
Foto: ASFK