Pred desiatimi rokmi nakrútil nemecký režisér Andres Veiel  dokumentárny film Black Box BRD (2001), ktorý bol portrétom teroristu Wolfganga Gramsa a bankára Alfreda Herrhausena, zavraždeného príslušníkmi RAF (Frakcia Červenej armády). Získal zaň v príslušnej kategórii Európsku filmovú cenu. Vznik tejto ľavicovej teroristickej organizácie sa stal témou Veielovho celovečerného hraného debutu, ktorý pod názvom Kto, ak nie my? prináša do kín distribučná spoločnosť Film Europe.

Ako námet mu poslúžila kniha Gerda Koenena Vesper, Ensslin, Baader – prehistória nemeckého terorizmu, na základe ktorej si sám napísal scenár. Zúročil v ňom štúdium psychológie i skúsenosti dokumentaristu. Ústrednou postavou je Gudrun Ensslin, s ktorou sme sa mali možnosť stretnúť pred troma rokmi v tematicky príbuznom filme Baader Meinhof Komplex (2008, réžia Uli Edel), keďže patrila medzi popredné predstaviteľky RAF.

Veielov film sa chronologicky odvíja zhruba desaťročie od začiatku 60. rokov minulého storočia, keď sa Gudrun vášnivo zamiluje do spolužiaka z vysokej školy Bernwarda Vespera, ktorého chladnokrvne preberie najlepšej priateľke. Búrlivý vzťah dvoch temperamentných mladých ľudí prechádza mnohými peripetiami a okrem ľúbostných sa v ňom riešia aj širšie literárne a spoločensko-politické problémy. Mladí ľudia si založia vydavateľstvo, v ktorom chcú vydávať predovšetkým knihy Bernwardovho otca, kontroverzného spisovateľa Wila Vespera, ktorý nadšene prijal ideológiu nacionálno-socialistickej strany. Vždy mal veľký vplyv na svojho syna (symptomatická je scéna zastrelenia chlapcovej mačky, ktorá vyplieni slávičie hniezdo, prirovnávanej záškodníckou činnosťou k židom) a ten ho chce aj v nových povojnových pomeroch obhajovať ak nie ako človeka, tak aspoň ako autora.

Gudrun tiež ťaží otcova minulosť. Evanjelický kazateľ so siedmimi deťmi síce včas rozpoznal skazonosnosť Hitlerových téz, ale nedokázal prejsť od poznania k činom a ako vojak bojoval za záujmy Tretej ríše. Gudrun je k svojmu otcovi oveľa kritickejšia než Bernward a prijme predsavzatie, že ako žena činu nikdy nezopakuje jeho chyby. Stretnutia oboch hlavných hrdinov s ich rodinami patria medzi najzaujímavejšie a filmovo najpresvedčivejšie časti filmu. Kladú totiž vážnu otázku, do akej miery ovplyvňujú rodičia život svojich detí, a naopak, do akej miery sú deti zodpovedné za omyly svojich rodičov.

Film nedáva jednoznačnú odpoveď, no ďalší vývoj udalostí ukazuje, že ani Bernward, ani Gudrun sa rodinnej anamnézy nikdy nezbavia, že ich zranila a zneistila, že istým spôsobom formuje i deformuje ich správanie. Z Gudrun sa stáva teroristka, ktorá prejde od nevinných demonštrácií k podpaľačstvu a napokon vraždám, psychicky labilný Bernward sa v snahe napísať generačný román vrhne na drogy a končí samovraždou. Pravda, medzitým sa do ich života votrie „revolucionár“ Andreas Baader. Naruší a napokon zničí krehké puto partnerov, ktorých neudrží pokope ani syn Felix. Gudrun začne konať pod Baaderovým vplyvom a obaja končia tragicky – najprv odsúdením na doživotie a potom spoločnou samovraždou vo väzení. 

Scenárista a režisér sa rozhodol pre zaujímavý postup – ukázať historické udalosti, konkrétne zrod nemeckej teroristickej organizácie, cez privátne osudy jednotlivcov. Ľúbostný trojuholník ho však pohltil do tej miery, že zostalo málo miesta na spoločensko-politické pozadie, a tak sa zdá, že v príbehu väčšmi ako idey fungujú hormóny, čo dokazujú aj početné erotické scény. Antikapitalisticky a protivojnovo orientovaní mladí ľudia, povzbudení černošským hnutím v Amerike a rodiacimi sa centrami odporu vo viacerých európskych mestách, ťažko hľadajú spoločný cieľ a najmä stratégiu, s použitím ktorej by k nemu dospeli. Vedia, čo nechcú, ale len matne tušia, čo by mali chcieť. Ich násilné akcie sa míňajú účinkom, nedarí sa im oslovovať masy, a tak postupne pritvrdzujú vo svojom konaní.

To je však už mimo záujmu tvorcov, vo filme vidíme predovšetkým nevyhranených, zmätených mladých ľudí, ktorí zrejme rýchlejšie ako k zmene systému kráčajú k svojmu tragickému koncu. Nemožno ich ľutovať – veď tento osud si vybrali sami, nemožno s nimi sympatizovať – veď cestu teroristov lemujú početné nevinné obete.. Príčinou emocionálneho chladu diváka môže byť aj nedokonalé skĺbenie psychologických portrétov s historickými udalosťami, ako aj téma, ktorá je pre slovenského diváka predsa len trochu odťažitá, hoci aktualizačné momenty, spojené so súčasnými masovými pohybmi, by sa určite našli. 

Veiel v sebe nezaprie lásku k dokumentu, a tak svoje chronologické rozprávanie dopĺňa archívnymi dokumentárnymi vsuvkami, ktoré jednak divákovi uľahčujú orientáciu v čase (tomu istému cieľu slúži aj presný letopočet, uvádzaný nenápadne v rohu plátna), jednak zaraďujú konkrétny príbeh, vychádzajúci zo skutočných udalostí, do širších, priam celosvetových súvislostí. Ich výber je taký dôkladný, že občas pôsobia až kontraproduktívne: archívne zábery sú totiž silnejšie ako filmový dej. Rozhodne to platí o monológu amerického letca, zhadzujúceho na vietnamských „rákosníkov“ bomby a napalmové nálože a tešiaceho sa z dobre fungujúceho dôsledku...

Pozitívom Veielovho filmu je herecké obsadenie všetkých, no predovšetkým troch ústredných postáv. Bernwarda Vespera hrá August Diehl (1976), o ktorom časopis Gala v roku 2006 napísal, že je to „najdôležitejší herec dnešného Nemecka“. Videli sme ho napr. vo vojnovej dráme Deviaty deň, kde stvárnil dôstojníka SS, v Tarantinových Nehanebných bastardoch, kde mal podobnú úlohu, na rozdiel od Diablovej dielne, kde bol uväzneným komunistom. Do svojho hrdinu vo filme Kto, ak nie my? vložil zraniteľnosť neúspešného človeka i suverenitu zvodcu, psychickú labilnosť i bezstarostnú náladovosť. Vrcholom je scéna drogou vyvolaného hysterického záchvatu, v ktorej sa vyzlečie donaha a skrúti do klbka na detskom pieskovisku.

Jeho protihráč Alexander Fehling (1981, známy taktiež z filmu Nehanební bastardi) ako Andreas Baader má menší priestor na prezentáciu a je jednostrunnejší. Vo filme rieši hlavne peripetie svojho vzťahu ku Gudrun, v ktorom vystupuje ako pasívnejší partner. Nemá vodcovské črty a ako vedúca osobnosť organizácie sa v podstate neprejavuje, čo je možno v rozpore s vtedajšou realitou. Gudrun Ensslin ako ženu medzi dvoma mužmi stvárnila Lena Lauzemis (1983), u nás známa iba z televíznych seriálov, napr. Wolfov revír a Miesto činu. Presvedčivá je v konfrontácii s rodičmi a partnermi, ako teroristka nadobúda plagátové črty tvrdej, neústupnej revolucionárky, ktorá sa priľahko vzdáva predošlého života i malého dieťaťa. 

Niekto z poučených divákov na internete napísal, že film, pomenovaný podľa prvej časti dobového „revolučného“ sloganu 60. rokov 20. storočia Kto, ak nie my? Kedy, ak nie teraz? je nemeckým variantom českej snímky Tri sezóny v pekle. Hoci spoločné črty v zobrazení revolty mladých ľudí a ich hľadania správnej cesty by sa určite našli, recenzovaná nemecká novinka zaostáva v kvalite za českým pendantom. Je to iba priemerný film, ktorý napriek snahe o dokumentárnosť a autentickosť neprináša nové poznatky ani do skúmania počiatkov nemeckého politického radikalizmu. Azda najskôr môže fungovať ako milostný príbeh liberálnej trojice zo „zlatých šesťdesiatych“.

Kto, ak nie my?