ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Emir a Monica

milky00012So srbským scenáristom, režisérom a teraz už aj hercom Emirom Kusturicom a talianskou modelkou (teraz už aj filmovou hviezdou) Monicou Bellucci sme sa rozprávali vlani na benátskom filmovom festivale. Sedeli sme v prútených kreslách pod slnečníkmi na terase secesného hotela Hungaria na rušnej hlavnej ulici len zopár hodín pred svetovou premiérou ich spoločného filmu Na mliečnej ceste. Boli síce napätí očakávaním, ale zároveň z nich sršala spokojnosť.

Emir Kusturica (nar. 24. 11. 1954), rodák z bosnianskeho Sarajeva, absolvent pražskej FAMU, je s Benátkami úzko spätý. V roku 1981 práve tam za svoj prvý celovečerný hraný film pre kiná Spomínaš na Dolly Bell získal hneď dve ocenenia. O sedemnásť rokov na benátskom Lide triumfoval s komédiou Čierna mačka, biely kocúr. Rok nato, ako predseda hlavnej benátskej poroty, odohral na Lide nezabudnuteľný koncert so svojou kapelou No Smoking Orchestra.

Monica Bellucci (nar. 30. 9. 1964), svetoznáma talianska modelka, ktorej sa ako jednej z mála podaril prechod ku skutočnému filmovému herectvu, sa do Benátok dostala vďaka viacerým snímkam ako Baaria Giuseppe Tornatoreho, Un été brûlant Philippa Garrela, či Kliatba bratov Grimmovcov Terryho Gilliama.

Vlani boli v Benátkach spolu, ako delegácia ku Kusturicovej novinke Na mliečnej ceste. Nielen ako režisér a jeho herečka, ale aj ako spoluherci, predstavitelia hlavných postáv, ktorí si spolu navidomoči veľmi dobre rozumeli.

MONICA

milky00004„Je úžasné, že Emir Kusturica sa rozhodol vrátiť naspäť po viac než osemročnej odmlke. Hranej filmovej odmlke, pretože medzitým nakrúcal dokumenty, hral na koncertoch, organizoval svoju filmársku dedinu, písal knihy, ale s celovečerným hraným filmom skutočne prišiel až po ôsmich rokoch. Pre mňa je jeho návrat o to cennejší, že prichádza s filmom, ktorý prináša radosť zo života, nádej a krásu – aj uprostred vojny. V našom filme rozprávame príbeh z balkánskej vojny, ale nikdy som ho nevnímala ako politický. Je pre mňa výsostne umelecký a hlboko ľudský. Opäť typicky kusturicovsky duálny, miešajúci realitu a fantáziu. Hoci základom je skutočné vojnové násilie, v popredí stojí rozprávkový ľúbostný príbeh. Príbeh dvoch dospelých ľudí, ktorých vojna pripravila o všetko, takže už nemajú čo stratiť. Dávno nie sú mladí, ale keď sa stretnú, nastane medzi nimi čosi čarovné. Veď láska, senzualita a sexualita nie sú záležitosť veku. A to je podľa mňa nádherné posolstvo.“

K vašej filmovej taliančine, angličtine, francúzštine, iránčine a aramejčine vďaka snímke Na mliečnej ceste pribudla srbčina...

Bola to pre mňa veľká výzva a zároveň veľké dobrodružstvo, nakrúcať s Emirom od roku 2014 prakticky až do leta 2016. Najmä preto, že k dispozícii sme mali len veľmi stručný základný scenár. Slúžil vlastne iba ako podklad pre improvizáciu, ktorá mi nie je celkom vlastná – a navyše sa všetko odohrávalo v srbskom jazyku. Hrám Talianku so srbskými koreňmi. Učila som sa po srbsky veľmi poctivo, mala som jazykového kouča a Emir ma ubezpečoval, že moja srbčina je skvelá, ale i tak mi občas chýbala istota. Našťastie, herec vyjadruje emócie tvárou, telom, pohybmi, gestami – a to je dôležitejšie, silnejšie ako slová.

Líšila sa spolupráca s Emirom Kusturicom od vašich predchádzajúcich filmových skúseností?

milky00002Na filme pracoval ako herec, režisér, scenárista, producent, hudobník... pre mňa je najeklektickejším umelcom, akého poznám. Ako režisér dotváral príbeh počas nakrúcania. Neustále prichádzal s najrôznejšími nápadmi: „Sprav to, sprav hento, rozviň tieto dva riadky textu, povedz ich inak, takto je to príliš krátke...“ „Lenže my tie dva riadky nakrúcame už tretí deň, Emir.“ „No práve, tých päť minút naviac ti už neublíži!“

Takže, hoci som s ním pracovala veľmi rada, občas som bola zneistená, vystrašená ba vydesená, nešťastná, utrápená a zúfalá, ale nikdy som sa ani chvíľku nenudila. Milovala som tú prácu.

Mali ste pri nakrúcaní konflikty?

Určite je vám jasné, že na takúto otázku nemôžem odpovedať.

Vo filme účinkuje mnoho zvierat. Ako sa vám s nimi hralo?

Nebolo to ťažké. Emir nerobí vo svojom filme rozdiely medzi zvieratami a ľuďmi. Zvieratá sú ako ľudské postavy, charaktery. A ľudia sa stávajú zvieratami.

A čo scéna s hadom? Nemali ste strach?

Nie. Totiž... ten had je digitálny, dorábal sa v počítačoch až po nakrúcaní. A ja hotový film prvý raz uvidím až dnes večer.

Dva roky sú dlhý čas. Ako ste zvládali nakrúcať medzitým ďalšie filmy?

Vždy som sa dlho odhodlávala oznámiť Emirovi, že musím načas odísť, a on nikdy neprotestoval, hoci občas asi nebol práve nadšený. Vždy však bol veľmi milý a trpezlivý.

Ako vás pripravoval na nakrúcanie?

milky00014Vysvetlil mi, že moja postava vychádza zo skutočnosti. V scenári nemala meno, len označenie Mlada (Mladucha, Nevesta). Bola bezmenná. Tajomná. Nevieme odkiaľ prišla, nevieme kam smeruje, odkiaľ presne pochádza a čo prežila. Netušíme. Vyrozumieme len, že bola milenkou mocného generála, ktorý pre ňu zavraždil vlastnú manželku. A ona ho opustila. On ju hľadá, prenasleduje, obviňuje zo špionáže, túži po pomste. Toto všetko je podľa Emira skutočný príbeh z balkánskej vojny. Preto vravím, že vo filme mieša fantáziu s realitou.

Príbeh je však aj o vzťahoch medzi mužmi a ženami, o tom, že muži vlastne nedokážu porozumieť ženám...

Ale samozrejme, že muži nerozumejú ženám! Keby im rozumeli, nikdy by neviedli žiadne vojny. Preto sa vo vojnových filmoch ženy často z príbehu vytrácajú, sublimujú. O to vďačnejšia som Emirovi, že vytvoril vo svojom filme z vojny taký bohatý komplexný ženský charakter. Ženu, ktorá je veľmi ženská, milá, materská, odhodlaná položiť za lásku život, no i schopná zabíjať. Veľmi silná.

Silná ako dievča Jamesa Bonda?

Žena. Vždy vravím, že nie som bondovské dievča, ale žena. Nakrúcať bondovku Spectre so Samom Mendesom bolo veľmi príjemné a zábavné. Vymyslel postavu, ktorá nie je mladá. Je zrelá a silná. Našťastie sa v kinematografii takýchto ženských charakterov v poslednej dobe objavuje čoraz viac. Ešte donedávna totiž krásne a skvelé talianske herečky po štyridsiatke končili. Teraz sa čosi mení. Prichádza nový pohľad na herečky, na ženy vôbec. Jednu takú som len nedávno hrala v réžii Gaela Garciu Bernala v seriáli Mozart in the Jungle...

Krása herečkám pomáha, ale nestáva sa pre ne aj prekážkou?

Krása je dar. Ale tiež provokuje, vzbudzuje city, vášne a niekedy i násilie. Preto sa s ňou treba naučiť správne narábať. Veľmi nebezpečný dar.

Vy ste to očividne zvládli. Krása sa spojila s hereckým umením.

milky00011Ale choďte! To možno platilo pred nejakými dvadsiatimi rokmi. Dnes... vlastne možno áno. Len je to iná krása. Krása veku. Času, ktorý sa zapisuje hlboko do tela, do tváre, do duše... a možno krása toho, že to dokážeme prijať a žiť s tým. Akceptovať vek. Nie bojovať proti nemu, ale žiť s ním v mieri, nechať sa ním unášať a hýčkať. Je omylom a tragickým predsudkom nazdávať sa, že vrásky škodia kráse. V skutočnosti sú len iným druhom krásy. Nie je nič zlé, odsúdeniahodné či nevhodné na tom zostarnúť. Nič, z čoho by sme mali mať výčitky. Cítiť sa previnilo pre vek je strašná hlúposť.

Zmenil film Emira Kusturicu vaše vnímanie krásy, lásky a vzťahov medzi ľuďmi?

Nie. Len som si intenzívnejšie uvedomila, že krása nemá nič spoločné s vekom. Krása je úzko spätá s vnútrom, mysľou, srdcom. Teda – ak hovoríme o skutočnej kráse.

Ako filmová Nevesta si obliekate biele svadobné šaty. Neobliekli by ste si ich rada aj v skutočnosti?

(Smiech) Mlčím. O tomto ani slovo.

...verím v lásku. Skutočne v ňu verím. Láska je pre mňa všetko. Láska k partnerom, láska k deťom, láska k práci... láska je základom môjho života. Takže ak vaša čudná otázka smerovala k tomu, či po dvoch nevydarených manželstvách ešte stále verím v lásku, odpoveď znie: Áno, bez pochýb!

Čo láska k mestu? Milujete Paríž, v ktorom žijete?

Žila som v mnohých mestách. Momentálne je to Paríž. A spolu s Rímom sú to zároveň dve mestá, ktoré mám najradšej a považujem ich za svoj domov. V tejto chvíli. Lenže je o mne známe, že viem byť prelietavá...

Prečo si to myslíte?

Pretože rada skúšam nové veci a neviem zostať na jednom mieste. Lenže kto z nás vie povedať, čo prinesie zajtrajší deň?

EMIR

milky00003„V deväťdesiatych rokoch bola vojna na Balkáne témou číslo jeden. Po dlhý čas sústreďovala pozornosť celého sveta. Dnes, keď sa stane katastrofa a dostane sa na prvé stránky novín, vydrží v médiách nanajvýš týždeň a prestane byť zaujímavá. Stratili sme schopnosť súcitu. A vojna sa pre nás stala bežnou súčasťou všedného života. Bohužiaľ, pričinili sa o to výraznou mierou digitálne a informačné technológie. Internet, do ktorého sme vkladali nádeje, že sa stane pomocníkom, prostriedkom na šírenie informácií, vedomostí, vzdelanosti, kultúry a ľudskosti. Namiesto toho sa premenil na stoku, ktorá často podporuje to najhoršie v človeku. Ako biblický had, sľubujúci ovocie stromu poznania, ale prinášajúci len prekliatie. Vo filme, naopak, z hada, ktorý je od biblických čias symbolom zla a zákernosti, robím spasiteľa. Zachráni ľudský život, nikto však nie je dokonalý, ani hady. Chcem týmto filmom vrátiť ľuďom niečo zo stratenej ľudskosti, z idealizmu, z presvedčenia, že láska nie je len proces, ale stav duše. Okrem všetkého krásneho však láska so sebou nevyhnutne prináša aj utrpenie. Ukazujem utrpenie ako druhú stranu krásy.“

Od vášho predchádzajúceho filmu Testament uplynulo takmer deväť rokov, no správy, že nakrúcate Na mliečnej ceste, sa objavili už v roku 2012. Premiéra však bola v Benátkach až v roku 2016...

Nebyť rozmarov počasia, zmien v scenári, hľadania exteriérov a zdĺhavej postprodukcie, mohla byť výroba filmu rýchlejšia a pohodlnejšia. Nebola. Všetko, čo sprvu vyzeralo jednoduché, sa komplikovalo. Samotné nakrúcanie trvalo tri roky a potom rok a pol, skoro dva roky trvala digitálna postprodukcia, výroba špeciálnych efektov. Je to môj prvý digitálne snímaný film a s výsledkom som spokojný. Obraz, farby, jas, kontrast – všetko je takmer také dobré, ako na klasickom 35 milimetrovom filmovom páse. No výroba efektov sa ukázala byť rovnako náročná, ba možno aj náročnejšia, ako keby sme sa vybrali cestou klasických filmových trikov. Zistil som, že vyrobiť v našich podmienkach dobré CGI je takmer nemožné. A to sa stalo i príčinou dlhého pôrodu môjho filmu.

Stálo to za to? Bol digitálny had pre vás tak veľmi dôležitý?

milky00010Digitálne zásahy nie sú len v scéne s hadom, CGI je v tomto filme všade. A najlepšie sú tam, kde si ich vôbec nevšimnete. Obraz husí, skáčucich do vane plnej krvi, nie je CGI. No krv, jej farba i tvar kvapiek, sú digitálne. Muchy, čo sa na tú krv zlietajú, sú digitálne. Aj v odyseovskom úteku s ovcami je CGI. Let sokola a svet videný jeho očami – to je tiež CGI. A bez sokola by som tento príbeh vyrozprávať nemohol. Sokol je jedna z hlavných postáv.

Je digitálny aj medveď, ktorého kŕmite „z úst do úst“?

Nie, toto zviera je skutočné a ja ho poznám od čias, keď bol malé medvieďa, takže nakrútenie tejto scény bez kaskadéra pre mňa nebolo nijako náročné a tešil som sa naň. Zato producenti sa išli zblázniť od strachu.

Aj Na mliečnej ceste výdatne pracuje s motívom lietania. Prečo sa k nemu tak často vraciate?

Jednou z mojich dávnych inšpirácii je Marc Chagall. Pretože všetky jeho obrazy s lietajúcimi huslistami rozvíjajú to isté. Ponášajú sa na seba. A ja si na umelcoch vážim, ak zostávajú verní a celý život robia jednu vec. Profesori na pražskej FAMU nás učili, že dokonalé filmové lietanie je také, pri ktorom si divák neuvedomí zemskú príťažlivosť. Pohyb, ktorý vyzerá oveľa jednoduchší a prirodzenejší na plátne, ako pri nakrúcaní.

Som lietaním posadnutý, pretože som lietať začal veľmi skoro, ako dieťa... a dodnes lietanie milujem, najmä keď pilotujem svoj vrtuľník. Lietanie pre mňa predovšetkým symbolizuje slobodu. Odpútanie sa, zbavenie sa príťažlivosti, príťaže, tiaže, reality.

Preto nazývate svoj film rozprávkou?

milky00013Aj preto. Lebo ňou je. Súčasné filmové rozprávky sa čoraz viac vzďaľujú od skutočnosti, sú stále viac kruté a temné, čoraz viac vyrátané na efekt a čoraz menej spontánne v porovnaní s filmami mojej mladosti, keď som začínal nakrúcať. Moja rozprávka je spôsobom, ako sa bránim realite. Realizmus ako taký je v týchto časoch pre mňa čoby filmára vylúčený. Nepoužiteľný.

A tak dávate vo svojich filmoch čoraz väčší priestor chaosu?

Áno, lenže je to aranžovaný zmätok. A to je vo filme najťažšie. Psychológovia vám potvrdia, že pri mnohých duševných chorobách nie je problém vo vnímaní a spoznávaní reality, ale v pacientovom vnútri. V hodnotení skutočnosti, jej interpretácii, v syntetizovaní. Aj to, čo navonok pôsobí ako chaos, má svoje vnútorné zákonitosti. Treba ich len vedieť vidieť.

Boli ste od začiatku rozhodnutý stvárniť hlavnú úlohu?

Bohužiaľ áno.

Prečo?

Pretože rozprávanie sa začína od konca a rovnako som písal scenár. Na začiatku som mal záver filmu. Obraz starého muža, ktorý každý deň vláči skaly na vrchol kopca. Vznikol aj ako samostatný krátky film do poviedkovej snímky Words With Gods, ktorú v Benátkach premietali v roku 2014. Je to pre mňa nezvyčajný postup.

Manželka, ktoré je i producentkou, neustále žundre, že nedokážem žiadny film dokončiť. Nikdy nie som spokojný, donekonečna prerábam záver, čo stojí čas i veľa peňazí. A tak ma prehovorila, že by nebolo márne, keby sme raz nakrúcali film s jasným, vopred daným a nemenným záverom. Dobre. Takže na začiatku sme síce mali záver, ale nič iné. Až pri nakrúcaní som hľadal cesty, ktoré k tomu záveru vedú. Jednou z nich sa stal i údajne skutočný príbeh ruského vojaka, ktorého v Afganistane pred smrťou zachránil had. Druhou historka o zaľúbenom britskom generálovi, ktorého nešťastná láska pripravila o rozum.

Skrátka som zbieral príbehy, postavy, motívy a vzťahy, ktoré vrcholia tým dávno hotovým záverom. Čo pre mňa bolo nanajvýš nepríjemné, pretože ako režisér som detailista a mám rád, keď je pri nakrúcaní všetko vopred jasné a pripravené.

Rozhodol som sa hrať, pretože som netušil, kam ma moje hľadanie zavedie a čo bude jeho výsledkom. Bol som jediným hercom, ktorého som na začiatku mal k dispozícii. Jedným z mojich nálezov je preto aj hlboký obdiv a pokora pred Charlie Chaplinom. Nikdy nedokážem pochopiť, ako mohol byť takým skvelým autorom, režisérom a zároveň aj hercom.

Ako a prečo ste do hlavnej ženskej role vybrali Monicu Bellucci?

milky00007Monica všetkým svojim postavám dáva silu ženskosti, ako keby bola zhmotnením ženského elementu, no nie všetci filmári to dokázali správne využiť. Ja som chcel tento ženský element ako protipól elementu mužského uprostred vojnového chaosu zladiť s mizanscénou, príbehom, celým filmom. Monica zostáva stopercentne ženská aj v špinavej drsnej scéne úteku s ovcami, ktorú sme dlho snímali v úmorných horúčavách. Len vďaka nej sa mi podarilo spojiť do jedného celku oba protikladné základné hýbatele ľudského života – lásku a vojnu.

Filmovú hudbu skomponoval váš syn Stribor. Ako sa vám s ním spolupracovalo?

Aká spolupráca? Som predsa jeho otec, tak som mu povedal, čo potrebujem a on to skrátka urobil (Smiech). Spravil skvelú hudbu. Nielen preto, že ma dobre pozná, ale aj preto, lebo je skutočne veľmi nadaný hudobník.

Zlo vo filme zosobňujú krutí vojaci v čiernom. Sú to Angličania? Američania? Nemci?

Správne ste povedali, že je to Zlo. Zámerne ich bližšie neidentifikujem. Nešlo mi o to, ukázať prstom na konkrétnych ľudí, ale zobraziť princíp. Viete, keď sa začala vojna na Balkáne, prepuklo šialenstvo, v ktorom si mohol beztrestne vybaviť účty každý s každým. Bez ohľadu na bojujúce strany, pôvod, národnosť či vieru. Verím slovám bosnianskeho spisovateľa Iva Andrića, že vojny nikdy neriešia spory, pre ktoré vypukli, ale vždy nastoľujú nové – a tie sa stávajú príčinami ďalších vojen.

Ste známy ako hudobník, líder skupiny No Smoking Orchestra. Je pre vás hudba oddychom od filmu?

V skutočnosti majú hudba a film veľa spoločného. Každá pesnička, ktorú s kapelou hráme na pódiu, je vlastne taký malý krátky film. Aj cieľ je rovnaký: priviesť publikum k očistnému pocitu katarzie. Rozdiel je len v tom, že nakrúcanie filmu trvá dlho, je vyčerpávajúce a drahé, kým hudba je rýchla, spontánna, bavíme sa s ňou a na rozdiel od filmu nám vie zarobiť peniaze (Smiech).

Plánujete pokračovať v nakrúcaní filmových dokumentov?

milky00008Áno, chystám celovečerný dokument o bývalom uruguajskom prezidentovi José Mujicovi. Milujem toho chlapa. Po fašistickom režime premenil Uruguaj takmer na raj. A jeho osobný život mi pripomína De Nirovu postavu vo filme Taxikár. Bol anarchista, partizán národnooslobodzovacieho hnutia Tupamaros, potom trestanec, vo väzení sa stal poľnohospodárskym odborníkom, bol ministrom poľnohospodárstva a ako prezident zmenil svoju krajinu tým najlepším z možných spôsobov. Stal sa politikom a nekradol. To sa dnes všeobecne pokladá za nemožné…

Foto: Film Europe

Share/Save/Bookmark