Klasické romantické komédie sú v kinách už dlhšiu dobu nedostatkovým materiálom a radšej ustupujú iným žánrom. Aktuálny stav sa pokúša aspoň čiastočne zmeniť objav tohto roka menom Palm Springs, ktorý dokázal očariť divákov ešte v januári na filmovom festivale Sundance.

Severské kmene napádajú jednu čínsku pevnosť za druhou a zanechávajú za sebou len ich obhorené trosky. Cisár (Jet Li) vydáva rozkaz, aby každá rodina v krajine nechala narukovať jedného svojho mužského člena. Veterán dávnych bojov Zhou (Tzi Ma) má len dve dcéry a napriek svojim nedoliečeným zraneniam, ako jediný mužský člen rodu pokorne príjme cisárov rozkaz. Vediac však, žeby sa otec z ďalších bojov už nemusel vrátiť, Mulan (Yifei Liu) si oblečie otcovo staré brnenie, vezme do rúk jeho meč rozhodnutá predstierať, že je len ďalší mužský bojovník anonymne sa ukrývajúci v dave.

Príbeh talianskeho autora Carla Collodiho o stolárovi Geppettovi, ktorý si z dreva vytvorí postavu chlapca a nazve ho Pinocchio, stojí mimo klasického rozprávkového rámca, je skôr rodinným príbehom, v ktorom sa deti chytia na jeho hororovú líniu s jasne edukačným posolstvom. U dospelých rezonujú možno iné obsahy, tie, v ktorých sa tak radi vŕtajú psychoanalytici, profesionáli i amatéri.

Snáh ekranizovať osudy dreveného panáčika nebolo málo. Režisér napríklad spomína na šesťdielny seriál Luigiho Comenciniho Dobrodružstvá Pinocchia z roku 1972, kde bola Modrou vílou Gina Lollobrigida.

Po úvodnej akcií v opere, ktorá pre nemenovaného protagonistu (John David Washington) a jeho tím nedopadne najlepšie, sa dozvedá, že všetko bol len test. To, že pri mučení nepriateľovi nič nevyzradil a odhodlane zvolil krok sebaobetovania, rozhodlo o jeho schopnostiach spolupracovať na vyššej úrovni v agentúre.

Tretia svetová vojna je vinou ukrajinského oligarchu Andreia Satora (Kenneth Branagh) na spadnutie. Nehrozí však nukleárnym holokaustom, ako si vždy všetci mysleli. Je v tom niečo oveľa horšie. Tajomné nábojnice, s ktorými sa protagonista v predchádzajúcej akcií stretol po prvý raz, sa nezarývali pri vystrelení do stien, ale vychádzali z nich von akoby v spätnom toku času.

Mladý Jack (Micheál Richardson) vedie v Londýne galériu, ktorú vlastní rodina jeho manželky Ruth (Yolanda Kettle). Galéria je jeho život a ten, zdá sa, už čoskoro skončí. Na ceste ho totiž čaká nepríjemný rozvod a musí tiež čeliť manželkinmu zákernému rozhodnutiu galériu predať.

Jediná možnosť, ako o ňu neprísť, je odkúpiť ju za peniaze z predaja jedného starého, neobývaného domu niekde v Toskánsku. Lenže bude s predajom súhlasiť jeho otec, tiež polovičný vlastník? Obaja sa profesionálne venujú výtvarnému umeniu, ale odlišným spôsobom. Zatiaľ, čo sa Jack možno trochu detinsky pokúša získať si otcovo uznanie, je vo svojom živote stále praktickejší než on. Robert (Liam Neeson) sa väčšinou len skrýva v ateliéri. Maľuje obrazy, ktoré by podľa jeho vlastných slov bolo lepšie spáliť a nezáväzne strieda partnerky bez toho, žeby si vôbec niekedy dokázal zapamätať ich mená. Spoločne sa vydávajú na cestu do svojho bývalého domova. Na miesto, ktorému sa síce väčšinu času vyhýbajú, no zároveň ho tvrdohlavo udržujú v nezmenenom stave kvôli spomienkam na matku a manželku, ktorá zahynula pri tragickej automobilovej nehode.

Po zhliadnutí nanovšieho filmu režisérky Malgorzaty Szumowskej Ďalšie jahniatko si jej meno v titulkoch musia tí, čo majú radi jej filmy, pozrieť dvakrát, aby uverili, že tento príbeh „vzbúrenej ovce“, ako  nazvali v poľskom denníku Politika, nakrútila naozaj ona. A nejde o kompliment.

Odohráva sa v nejakom divnom medzičase, medzi minulosťou a prítomnosťou. Kdesi v lesoch žije sekta žien, vedená Pastierom (Michiel Huisman). Delia sa na manželky a dcéry a tie druhé, potenciálne manželky alebo jednoducho milenky. Aby sme ich rozlíšili, jedny sú oblečené do šarlátoveých šiat, tie druhé do tyrkysových. Na pozadí lesnej kulisy to vyzerá dobre, ale najlepšie vtedy, keď sú všetky v bielom a Pastier ich potiera krvou zarezaného barana. Celý film vyzerá ako kompozícia obrazov a klipov, oddelene fungujú zaujímavo, dohromady ani nie.

Svetoznáma poľská režisérka a scenáristka Agnieszka Holland, absolventka FAMU, tri razy nominovaná na Oscara , dva razy v kategórii za najlepší neanglický hovorený film (Horká úroda 1985, V temnote 2011) a za najlepší scenár (Európa, Európa 1990), nakrútila snímku Šarlatán o známom liečiteľovi Janovi Mikoláškovi podľa scenára Marka Epsteina.

Film uviedli na tohtoročnom Berlinale s veľmi dobrým ohlasom, pôvodne mal mať premiéru 24. marca, ale pre koronakrízu sa premiéra musela odložiť na 20. september. V Česku je to najočakávanejší film, je oň veľký záujem a zrejme príbeh človeka, ktorý z moču dokázal uhádnuť diagnózu, liečiť bylinkami, zaujme aj slovenské publikum. K premiére filmu vychádza rovnomenná kniha, autorom je Josef  Klima, ktorý prepísal scenár Marka Epsteina.  

Prítomnosť Johanky z Arku, panny orleánskej, je vo filmoch dlhá a s ohľadom na najnovší titul francúzskeho režiséra Bruna Dumonta sa dá povedať, že i stála. Johanka vo filmovej verzii rozhodne nie je posledným zjavením sa svätice v príbehu o moci a sile viery. Začína úvodnou roletou historických informácií.

V 15. storočí bojovali medzi sebou Angličania a Francúzi o územie dnešnej Normandie a juhozápadnej časti krajiny. Zásluhou Viliama Dobyvateľa od 11. storočia patrili až do konca storočnej vojny Angličanom. Ich vernými spojencami boli Burgunďania, ako nás informujú tvorcovia v úvode. Podieľali sa na likvidácii Johanky, malej pastierky, ktorá priviedla posily francúzskym vojskám pri obliehaní mesta Orleáns. Toto víťazstvo zabránilo Angličanom postupovať  do vnútrozemia a obsadiť ďalšie územie. Kráľ Karol VII. (1403-1461) sa jej slávy najmä v ľudových masách začal postupne obávať. Zradou sa dostáva do rúk Burgunďanov, ktorí ju za 10 000 libier predajú Angličanom a tí ju súdia za kacírstvo. Nakoniec ju 30. mája 1431 upália na námestí v Rouene.

Akýkoľvek prívlastok si pripojíme k menu Pavla Barabáša, vždy nám vyjde jedno. Je to nepochybne náš najúspešnejší dokumentarista, čo sa týka počtu ocenení na festivaloch. Ale bolo by chybou obmedziť chválu na tento fenomén slovenskej dokumentárnej tvorby iba na jedno konštatovanie.

V roku 1917 sa trom malým deťom vo veku od sedem do desať rokov, žijúcim na portugalskom vidieku, zjavila na poli Panna Mária. Tento zážitok si, samozrejme, nenechajú iba pre seba a informujú o ňom najskôr rodičov, neskôr sa o nevšednom zážitku dozvie celá obec a dlho na seba nenechá čakať ani portugalská cirkev.