Vo veku 89 rokov opustila včera (10. marca) filmové nebo publicistka, ale najmä dlhoročná spolupracovníčka karlovarského festivalu Eva Zaoralová. Tohto roku 28. novembra by bola mala 90 rokov. Neodišla nečakane, dlhý čas ju trápila choroba, ale aj tak nás všetkých, ktorí sme ju poznali, jej odchod  veľmi zaskočil a zarmútil. Už aj preto, že Eva patrila medzi žijúce legendy československého i českého filmu, a tak ľahko ju nikto nenahradí. Ak sa to vôbec dá. Jej názor i filmový vkus formovali nielen festival v Karlových Varoch , ktorému pomáhala vstávať z popola spolu s Jiřím Bartoškom od roku 1994. Ako jeho umelecká riaditeľka dokázala obhájiť pozíciu tejto filmovej udalosti v prestížnych svetových fórach. Bola predovšetkým nesmierne kultivovaným a rozhľadeným filmovým kritikom, novinárkou a jej redakčné väzby boli dlhé roky spojené s časopisom Film a doba.

Narodila sa v Prahe, jej otec Ing. Jan Šebánek bol architekt a po maturite v roku 1951,študovala na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej francúzštinu a češtinu. Po škole sa venovala aj tlmočeniu z francúzštiny a taliančiny. Začínala v roku 1956 ako referentka na zahraničnom oddelení Výboru československých žien a neskôr ako redaktorka časopisu Československá žena. Jej sympatie a záujem o film sa profesionalizovali prácou v redakcii Filmu a doby, kam nastúpila na jeseň v roku 1968, neskôr sa stala jeho šéfredaktorkou. Prednášala externe filmové dejiny na FAMU a pôsobila aj ako česká korešpodentka filmovej ročenky International Film Guide. Zoznam festivalov, kde zasadala ako členka poroty je dlhý, od Benátok, cez Berlín, až po Cannes. V roku 2012 ju vyznamenala francúzska vláda Medailou za zásluhy Rádom rytierky umenia a literatúry (Chevalier de l´Ordre des Arts et des Lettres) a na festivale v Cannes získala plaketu za dlhoročnú žurnalistickú činnosť. V roku 2010 jej udelil prezident Českej republiky Štátne vyznamenanie, medailu Za zásluhy o štát v oblasti kultúry. Karlovarský festival si ju uctil Cenou za umelecký prínos a v roku 2017 získala Českého leva za mimoriadny prínos českej kinematografi. V roku 2011 sa vzdala postu umeleckej riaditeľky, ale naďalej pôsobila ako jeho umelecká poradkyňa.

Bola pamätníkom mnohých zmien a nových štartov vo filme i v spoločnosti a jej svedectvo v knihe rozhovorov, nazvaných Život s filmom dokresľuje triezvo i veľmi trefne mnohé osobnosti svetového filmu, ako bol Roberto Rosselini, Pier Paolo Pasolini i Michelangelo Antonioni, ktorému tlmočila pri jeho návšteve v Prahe v roku 1965. Okrem filmu sa venovala intenzívne i prekladom, medzi jej práce patrii Dejiny filmových teorií Guida Aristarca (1967), Felliniho kniha Dělat film (1986), alebo Antonioniho Kouzelník u Tiberu (1989).

Hovorievala o sebe, že „nikdy nebola hrdinským typom“. Nepriazni doby a osudu vzdorovala s rozvahou a triezvou eleganciou. Eva so svojimi typickými okuliarmi v hrubých rámoch, mala charizmu vľúdnosti a nepotrebovala k svojmu nepochybnému majestátu žiadne pózy a gestá. Z javiska v hoteli Thermal, kde sa každoročne koná karlovarský festival, by jej radi prišli na rozlúčku zamávať mnohí, ktorí ju mali radi a ctili si jej múdrosť a noblesu.