Ma Rainey - matka blues (Ma Rainey's Black Bottom)

Hodnotenie používateľov: 5 / 5

Hviezdy sú aktívneHviezdy sú aktívneHviezdy sú aktívneHviezdy sú aktívneHviezdy sú aktívne
 

Ma2 resizeČernošské postavy utekajú pomedzi stromy, zatiaľ čo v pozadí počuť brechot psov. Píše sa rok 1927 a v prostredí amerického juhu s jeho nielen pre danú dobu charakteristickým kontroverzným pohľadom na vnímanie rasovej otázky, film dáva divákovi jasne najavo svoju dominantnú tému. Scéna sa však prekvapivo zmení a z očakávanej naháňačky sa stane nadšené ponáhľanie sa na toľko očakávanú kultúrnu udalosť. Ma Rainy – matka blues má totiž koncert.

Zatiaľ, čo trombonista Cutler (Colman Domingo), klavírista Toledo (Glynn Turman), gitarista Slow Drag (Michael Potts) hrajú najväčší hit – titulný Black Bottom, trubkár Levee (Chadwick Boseman) sa odhodlá výraznejšie zaimprovizovať a na moment upútať svetlá, do tej doby namierené výhradne na skupine Ma resizedominujúcu speváčku. Inšpirovaný Ma Raininým (Viola Davis) osobným úspechom by rád v rovnakej miere prerazil vlastnými skladbami, čo nie je ostatným členom kapely úplne po vôli. Ma Rainy totiž nie je populárna len v afroamerickej komunite. Nepredstavuje len odvážny symbol sebavyjadrenia sa v spoločensky nepriateľskom prostredí. Vášnivosťou, až živelnosťou umeleckého prejavu si získala tiež belošské publikum dokonca v takej miere, žeby s ňou belošský hudobný producenti radi nahrali niekoľko platní. Sama vie, čo svojím talentom dokázala a rozhodne sa nenechá predať len tak pod cenu. Hoci podpísanie zmluvy s nahrávacou spoločnosťou môže neraz symbolicky pripomínať upísanie duše diablovi.

Ma Rainy – matka blues si až na pár skromných scén v exteriéri úplne vystačí s ošarpanou skúšobňou a nahrávacím štúdiom situovaným niekde v Chicagu, aby v uvedenom prostredí postupným odhaľovaním jednotlivých charakterov a napätým dialógom úsporne vygradovala svoj pútavo dramatický príbeh až k naliehavo osudovému koncu.Ma3 resize Snaží sa filmovými prostriedkami previesť na plátno oceňovanú divadelnú hru Augusta Wilsona z roku 1982, aktualizovanú scenárom Rubena Santiago-Hudsona. Každá z postáv má v príbehu svoje miesto, každý názor prejavený príbehom má svoj tvorcami zohľadnený a preskúmaný protinázor. V pomernej skromnej, približne 90-minútovej dĺžke nie je čas na žiadnu nadbytočnú manieru režiséra Georgea C. Wolfea. Všetky tvorivé zložky sú ako dieliky zložitej skladačky na svojom správnom mieste. Poukázanie na zásadný spoločenský problém tvoriaci srdce celého filmu, či jeho divadelnej predlohy sa javí napriek dobovému zasadeniu príbehu do konca 20. rokov stále aktuálnym a v rovnakej miere vyhroteným.

Pokiaľ ide o blues, film jasne a so spravodlivou mierou irónie vyjadruje kvalitatívny rozdiel medzi afroamerickými a sterilne ich štýl napodobňujúcimi belošskými hudobníkmi. Nie je preto žiadny dôvod na pochybnosti ohľadom toho, prečo sa Ma Rainy a jej spoločníkom podarilo vlastným talentom osloviť Ma4 resizepublikum aj mimo afroamerickej komunity. Rovnako tak je zrozumiteľná motivácia hudobných producentov k tomu získať nielen nahrávku piesní, ale aj zmluvou vynútené vzdanie sa umeleckej kontroly autorov nad vlastným dielom. Ma Rainy je už od prvých scén, v ktorých sa objaví, nespochybniteľnou hviezdou so všetkými provokatívnymi maniermi, ktoré k tomu patria. Do štúdia pricestuje vo vlastnom aute, čo pre nadradene sa cítiacich belochov na ulici pôsobí veľmi dráždivo. Malá dopravná kolízia - hoci zavinená niekým iným - hneď so sebou prinesie pochybnosti zo strany polície, či sa náhodou Ma Rainy neviezla v odcudzenom aute.

Jednému z belošských producentov Sturdyvantovi (Jonny Coyne) jej teatrálna nadradenosť vadí tiež z rasistických dôvodov. Druhý - Irvin (Jeremy Shamos) - sa speváčkinej vôli naopak podriaďuje až do momentu, kým nebude mať na platni zaznamenaný jej spev. Do tej doby jej nosí ďalšiu a ďalšiu vychladenú fľašu Coca Coly, aby mala čo najväčší komfort pri práci. Toleruje prítomnosť jej koktavého Ma5 resizesynovca Sylvestera (Dusan Brown) – uvádzača najväčšieho hitu skupiny, napriek tomu, že kazí jeden výstup za druhým a platne, na ktoré sa v štúdiu celý záznam nahráva, sa postupne míňajú. Ma Rainy má možnosť na krátku chvíľu vychutnať si podriadenosť belocha, hoci vie, že je to podriadenosť vypočítavá a sama by si na ňu mala dať pozor. Túto možnosť si však rozhodne nenechá len tak ujsť.

Ostatní členovia jej skupiny zosobňujú každý určitý názor na problematickú rasovú otázku. Rozdiely sú definované odlišným vekom, životnými skúsenosťami, ale aj vôbec schopnosťou čítať a počítať. Svoje dôležité miesto v názorovom diskurze má viera. Pre jedného definuje pokoru, morálne hodnoty a nádej, že raz sa všetko v jeho živote zlepší, a že všetky prežité životné strasti majú svoj význam... Druhý mu so zaujatým rúhaním oponuje. Žartuje o predaji duše diablovi za nadobudnutý talent. Prípadne uctievanie kresťanského Boha, podľa neho vnútenej formy náboženstva, označuje za ďalší belošský nástroj, akoMa9 resize ponížiť ich komunitu. Trubkár Levee by rád dosiahol popularity Ma Rainy a tiež núka producentovi svoje vlastné piesne. Dokonca ten vyžaduje, aby najväčší hit skupiny bol zahraný s Leveeovým improvizovaným sólom a nie v pôvodnej Ma Raininej verzií. Povzbudenie zo strany producenta však rozpútava stále väčšie napätie medzi ním a spoločníkmi.

Ma Rainy Leveeho považuje za problémového člena skupiny, pretože sa nechce podriadiť jej umeleckému zámeru. Zároveň tak robí tiež z obáv, žeby mohol vlastným sebavyjadrením narušiť jej hviezdny status, ktorý si ona tak ťažko vybojovávala. Životné utrpenie jedného, akoby sa stalo mierou, ktorú musí zažiť aj druhý. Inak mu, skrátka, nebude umožnené dostať sa na rMa7 resizeovnakú spoločenskú úroveň. Ako najmladší zo skupiny musí Levee znášať nielen rasizmus zo strany belochov, ale aj následky toho, čo rasizmus spôsobil na jeho starších kolegoch. Nepríjemný nátlak tak prichádza tiež z ich strany a téma rasizmu vo filme nadobúda novú významovú vrstvu. Najstarší Toledo si v kľúčovom momente pospevuje pieseň o tom, že ľudia sú ako prísady do polievky a černosi sú z týchto prísad iba zvyškami. Tak veľmi podľahol spoločenskému útlaku, až uveril vo vlastnú vnútenú podriadenosť. A toľko problematická minulosť, s ktorou sa tá ktorá postava zatiaľ ešte nestihla alebo nedokázala zmieriť hrozí, že raz nekontrolovateľne vybuchne. Následky pri tom môžu byť veľmi tragické...

Dialógy a monológy sú hlavnými zbraňami príbehu. Postavy sú príjemne ambivalentné, ľudsMa8 resizeky vykreslené – v jednej chvíli sa javiace sympaticky, v inej zas naopak. Situácia v deji sa neustále mení so zmenami uhla pohľadu na v žiadnom prípade nie povrchne posudzovaný spoločenský problém. Každý z hereckého obsadenia má vo filme svoju zásadnú scénu, v ktorej zostáva úprimne presvedčivý a pokorne slúžiaci potrebám príbehu, aj jeho mnoho vrstevnatému myšlienkovému vyzneniu. Vrcholom filmu sú pri tom herecké vystúpenia ani na moment nezaváhajúcej, hypnotickej Violy Davis, či fascinujúco energického Chadwicka Bosemana, v jeho poslednej a, zdá sa, že tiež životnej úlohe.

Kamera Tobiasa A. Schliesslera kontrastne zachytáva rozdiely medzi americkým juhom a severnejšie položeným, v rasových otázkach stále ešte problematickým, no predsa len názorovo odlišným Chicagom. Kontrast medzi ruchom ulice a intímnejšími interiérmi nMa10 resizeahrávacieho štúdia, pôsobivé dobové kostými Ann Roth... Sústredí sa ale prevažne na herecké výrazy jednotlivých členov skupiny až na úroveň jasne čitateľných, emóciami motivovaných gest. Džezový rytmus daný hudbou ako samotnej reálnej Ma Rainy, tak Branforda Marsalisa funkčne dotvára atmosféru. Hudba často krát pôsobí ako určitý katalyzátor naznačovaných, pod povrchom pulzujúcich pocitov. Je tiež jediným spôsobom, ako sa postavy spoločensky môžu vyslobodiť z ťažkej driny, ktorá by inak bola jediným možným spôsobom sebaobživy. Jeden z Ma Raininých monológov veľmi poeticky vyjadrí jej lásku k blues, a to ako sa jej inšpiratívne rodí v duši. V napätej atmosfére dominujúcej celému filmu tento okamih predstavuje krátku úľavu, magický priam katarzný mier... Pre nejedného diváka môže byť spomínaná scéna nezabudnuteľnou.

Ma6 resizeMa Rainey – matka blues (Ma Rainey's Black Bottom), USA, 2020
Dĺžka: 94 minút
Réžia: George C. Wolfe
Scenár: Ruben Santiago-Hudson, August Wilson (divadelní hra)
Kamera: Tobias A. Schliessler
Hudba: Branford Marsalis
Strih: Andrew Mondshein
Scénografia: Mark Ricker
Kostýmy: Ann Roth
Producenti: Todd Black, Denzel Washington
Hrajú: Chadwick Boseman, Viola Davis, Colman Domingo, Glynn Turman, Taylour Paige, Jonny Coyne, Michael Potts, Jeremy Shamos, Joshua Harto, Dusan Brown
Distribúcia: Netflix
Foto: ČSFD cz.

Vyhľadaj

2percenta

220x220stavoing

Táto webová lokalita používa súbory cookie pre lepšie používateľské prostredie. Ochrana osobných údajov tým nie je dotknutá.