ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Sladky koniec dňa (Słodki koniec dnia/Dolce Fine Giornata)

Hodnotenie filmu podľa čitateľov

Sladky resizeRežisérske portfolio  Jacka Borcucha u nás nie je veľmi známe,  na rozdiel od herečky Krystyny Jandy, hviezdy Wajdových filmov  Človek z mramoru  (1976) a Človek zo železa (1981) a mnohých ďalších, kde s hlbokou psychologickou pravdivosťou  vytvorila portréty  silných žien. V Sladkom konci dňa  do svojho dlhého zoznamu zaradila Mariu Linde, fiktívnu poetku, nositeľku Nobelovej ceny, Poľku, ktorá  už tridsať rokov žije v malebnom domove uprostred toskánskej krajiny so svojim talianskym manželom.

Dosiahla na všetky dôležité méty spisovateľského neba, jej hlasu načúva široké svetové publikum a v úvode filmu sa pripravuje na prevzatie ocenenia od  starostu mestečka Sladky2 resizeVolterry, neďaleko ktorého žije.  Kdesi v hĺbke jej nepokojnej duše však hlodá pochybnosť. Vie, čo všetko nemusí,  ale chce viac. Starnúcemu manželovi píše list  s výčitkou, neznáša  jeho staré papuče, chodí v nich po dome ako duch. Viac ju zaujíma mladý egyptský emigrant Nazir. Ten má na pobreží mora má malú reštauráciu s dobrým jedlom a vínom. S tichým, ale stále nervóznejším porozumením ju sleduje dcéra (Kasia Smutniak). Je  u rodičov na návšteve i s dvoma deťmi.

Kľúčovou scénou je Mariin prejav pri odovzdávaní cien. Zaznie v ňom Sladky3 resizevýčitka voči Európe, ktorá si vlastnou byrokraciou spútala ruky  a zaslúži si pád pod ťarchou vlastnej neschopnosti. Z vládnych peňazí sa financujú tábory pre utečencov, riadených mafiou.  Čím viac peňazí dá pokrytec na humanitárnu pomoc, tým lepšie sa mu spí. Neverím,  že slova ešte majú nejakú váhu.“ Vyhlási, že chce vrátiť Nobelovú cenu. Jej slová, samozrejme, spustia vášnivú reakciu aj v radoch mestských zástupcov. Je pred voľbami a cena pre rebelujúcu umelkyňu  môže primátorovi sťažiť ďalšie zvolenie.

Vyhodnotiť jej slová, vrátane narážky na atentát, ktorý sa odohral v Ríme, krátko predSladky6 resize ceremóniou, nie je celkom jednoduché. Tvrdí, že je ťažké si predstaviť silnejšie umelecké dielo  My, spisovatelia a umelci sme nič v porovnaní s mocou deštrukcie. Darček od atentátnika. Smrť... Je to značne synkopická reč,  nie celkom ujasnených významov. Jej kritika postupov voči vlne migrantov zjavne nijako nepokračuje a je tu navyše láskavá slabosť voči jednému z nich. Keď jeho reštaurácia ľahne popolom, zrejme ako pomsta z protimigračných  kruhov, je pobúrená a jej  ideové angažmán  je bez ďalších komentárov.

Snaha zaviesť reč na pálčivé problémy sa pohybuje vo forme náznakov a odvaha rozohrať naplno polemické postoje  ide do outu v alibistickom ústupe od všetkého čo vo filme mohlo byť a nie je. Jeden z poľských kritikov nazval hrdinku „rebelka bez príčiny“. Je to iste vystihujúci titulok. V panoráme dnešného filmu sa protest voči  nedostatočnej obrane Európy Sladky5 resizevoči vlne migrantov odohráva práve takouto nejasnou artikuláciou a prehadzuje sa na  príbehy o holohlavých radikáloch, podpaľačoch a nezriedka vrahoch. Inak sa obetavo zachraňuje a apeluje na humánne pudy. Ťažko si predstaviť príbeh, kde by sa opozícia voči  „záchranným“ nelegálnym misiám lodí mimovládnych organizácií  kritizovala a rozoberala, napríklad podiel mafie na finančnom efekte tejto bohumilej činnosti. Alibizmus a nedostatok odvahy vidieť realitu v širšom uhle než  pod tlakom úderných obrazov mŕtvych migrantských detí vyplavených morom, s ktorými sa špekuluje, obchoduje a hojne využíva ich politický potenciál, to všetko sa podieľa na zúžení vedomia, strate objektívneho uvažovania a hodnotenia. Ani netreba dodávať, že presne tento stav je nutný k fanatizácii más, ktorýmkoľvek smerom.

Film sa zjavne zameriava viac na vzťahové peripetie Mariinho rodinného života a jej tichú drámu medzi vysloveným radikalizmom a nerealizovaným skutkom. Sladky4 resize Režisér  sa naplno inšpiroval  talianskymi filmovými majstrami. Úvodný večierok, s tancujúcimi účastníkmi  á la Fellini, striedajú obrazy krajiny  ako vystrihnuté z Viscontiho alebo Bertolucciho filmov.  Tento estetický manierizmus však zachraňuje málo z príbehovej štruktúry, ktorá sa postupne rozplýva a stráca v scénach bez konkrétnejšieho významu. Napríklad tej, kde hľadajú strateného Mariinho vnuka. Kamsi sa schoval a nepomohla ani polícia, do domu ho dovezie až  Nazir.

Isté je, že  tento druh príbehov, kde je podiel verejného a súkromného takmer jedna k jednej, Sladky8 resizetreba dobre napísať, a to vôbec nie je jednoduché. V tomto  prípade sa nerealizovala napríklad hra kontrapunktov,  kde  spisovateľka verejne  útočí na bezmocnosť v zastavení vlny migrantov a zároveň  ju s jedným z nich spája milostné hobby a podobne. Divák má v takom prípade pocit sklamania, ponúkal sa mu kus „ de luxe“, z ktorého nakoniec ostal nedošitý polotovar.

Sladký koniec dňa (Słodki koniec dnia/Dolce Fine Giornata), Poľsko, Taliansko  2019
Sladky7 resize
Dĺžka: 92 minút
Réžia: Jacek Borcuch
Scenár: Jacek Borcuch, Szczepan Twardoch
Kamera: Michael Dymek
Hudba: Daniel Bloom
Strih: Przemyslaw Chruścielewski
Hrajú: Krystyna Janda, Antonio Catania, Robin Renucci, Vicent Riotta, Kasia Smutniak
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 10. októbra 2019
Foto: Film Europe
Share/Save/Bookmark