Niekedy to vyzerá, že koronavírus má niečo proti filmovým festivalom. Tohtoročný jarný Febiofest „zrušil“ dva dni pred plánovaným začiatkom, a keď organizátori určili náhradný jesenný termín, urobil to isté. Keď sa k tomu pridali zmätočné, meniace sa a oneskorené vyhlásenia vlády, výsledkom bolo, že festival v jeden deň otvorili i uzavreli, aby sa hneď na druhý deň začali jeho „ozveny“. Štrnástemu ročníku Filmového festivalu inakosti sa stalo čosi podobné a premietanie naplánované na 14. až 19. októbra v bratislavskom kine Lumière a košickom kine Úsmev sa „scvrklo“ na jeden jediný deň. Lenže organizátori na koronavírus čiastočne vyzreli: nezávisle od aktuálnej situácie naplánovali aj pokračovanie festivalu online. A išlo zväčša o filmy, ktoré neboli súčasťou kinoprogramu, takže festival sa tak mal aj časovo predĺžiť a kvantitatívne narásť. Online zložka festivalu sa napokon stala vlastne aj náhradou za prakticky neuskutočnenú časť v kinách.

Odhliadnuc od koronového hendikepu, mal tohtoročný FFI aj viacero pozitívnych stránok vrátane prístupu inštitúcií. Po vlaňajšom extempore ministerky Laššákovej, ktorá festivalu šmahom ruky zrušila dotáciu pridelenú príslušnou komisiou, získal festival tohto roku riadnu podporu z ministerstva kultúry a podporil ho aj Audiovizuálny fond, Bratislavský samosprávny kraj a Nadácia mesta Bratislavy. Ba čo viac, Natália Milanová sa ako prvá ministerka kultúry v histórii festivalu zúčastnila na jeho otvorení s empatickým príhovorom, ktorým napravila neveľmi dobrý dojem z rozpačitého vyjadrenia v tlačovej správe festivalu, kde nenáležite zdôrazňovala „príbehy o LGBTI pároch a rodinách“. Ďalším príjemným prekvapením bolo zaradenie „stručnej“ detskej sekcie do programu festivalu. Vybrané tituly sa nakoniec nemohli odohrať, ale ide o skvelý nápad zo všetkých hľadísk; pochopiteľne, v tomto prípade nemalo ísť priamo o tematické filmy, ale o také, ktoré „učia deti priateľstvu, spolupatričnosti, vzájomnej pomoci a tolerancii“. Popri tejto minisekcii mal (mať) festival klasickú, už zaužívanú štruktúru, tvorenú sekciami Queer film dnes, Teplé Česko-Slovensko, Zlatý fond a Queer Ázia.

Deň prvý aj posledný
Zaradenie čilského filmu Silní (r. Omar Zúñiga Hidalgo) ako otváracieho predstavenia bolo bezpochyby dobrým krokom; podľa môjho názoru išlo o najlepší zo všetkých uvedených filmov. Debutujúci režisér v ňom rozpráva príbeh mladého architekta, ktorý žije v hlavnom meste Santiagu a pred odchodom na stáž v Kanade navštívi svoju sestru, ktorá žije v prímorskom mestečku na juhu Čile a práve prežíva manželskú krízu, nenápadne tlejúcu pod povrchom. Lucas sa tu zoznámi so svojím rovesníkom, rybárom Antoniom a vznikne medzi nimi takpovediac láska na druhý pohľad, vášnivý ľúbostný vzťah, ktorý (zatiaľ) funguje napriek tomu, že títo dvaja muži sú dosť rozdielni. Lenže ich nepriateľom je nielen neprajné prostredie a istá rozdielnosť pováh i životných skúseností – to by sa dalo prekonať –, ale aj blížiaci sa Lucasov odchod. Nerozchádzajú sa, len sa jednoducho rozídu – Lucas je dosť silný na to, aby odišiel, a Antonio na to, aby zostal; obaja majú na svoje rozhodnutie dobré dôvody... Bravúrna réžia filmu tu ide ruka v ruke s presvedčivými hereckými výkonmi a podmanivým vizuálom, ktorý je výsledkom práce kameramana Nicolása Ibietu, ale aj prírodnej krásy a fotogenickosti zobrazovaného prostredia.

Na veľkom plátne sme stihli ešte Nablýskané krevety (podľa katalógu; v programe ako Trblietavé krevety – pozor na takéto zbytočné drobné nedôslednosti) francúzskej režisérskej dvojice Maxime Govare a Cédric Le Gallo. Bizarný titul filmu je vlastne názvom amatérskeho gej/trans vodnopólového tímu, ktorému sa v poslednom čase veľmi nedarí; jeho protipólom je mačistický športovec Le Goff, ktorého v priamom televíznom prenose naštve dobiedzavý reportér a on ho v zašomranej poznámke nazve buzerantom, netušiac, že reportér je naozaj gej. Výsledkom je, že Le Goff sa musí za trest za nekorektný výrok ujať funkcie trénera Nablýskaných kreviet s úlohou pripraviť toto mužstvo na Gay Games v Chorvátsku. Film spočiatku pôsobí ako nezáväzná komédia, ktorá sa zámerne pohráva so stereotypnými pohľadmi na LGBT komunitu („Niekto, kto má taký pekný zadok, predsa nemôže byť zlý človek.“), ale postupne nadobúda vážnejšie tóny – každý člen tímu bojuje s nejakým problémom, o ktorom ostatní ani nemusia vedieť: s nenaplnenou láskou, s tým, že partner nesúhlasí so športovou záľubou toho druhého, so smrteľnou chorobou... A, pochopiteľne, ukáže sa, že Le Goff naozaj nie je zlý človek a napokon vezme svoju úlohu s plnou vážnosťou. Dej síce smeruje k športovému happyendu, ten je však vyvážený ľudskou tragédiou. Film napĺňa všetky znaky dobrej komédie, lebo každá dobrá komédia je v podtexte aj smutná či melancholická...

Kino vo vlastnej obývačke
Online časť festivalu sa technicky odohrala v rámci projektu kina Lumière Kino doma a ponúkla počas šiestich večerov (20. – 25. októbra) po dve predstavenia vrátane niekoľkých repríz; celkovo 7 hraných celovečerných filmov, 2 dokumenty a pásmo slovenských a českých krátkych filmov. Kino doma imituje skutočné filmové predstavenie a pomáha tak navodiť atmosféru ozajstného kina. To znamená, že sa 20 minút pred začiatkom predstavenia otvára virtuálna kinosála, v četovom okienku nás víta reálno-virtuálna uvádzačka, postupne sa „usádzame“, čítame slidy s dôležitými informáciami, absolvujeme znelky, ktoré v Lumièri bežne vidíme na plátne, pozrieme si film (Kristína Aschenbrennerová si svoje dve snímky zo sekcie Queer Ázia aj „osobne“ uviedla) a po ňom si môžeme v čete podebatovať s ostatnými divákmi. (Absolvoval som takéto predstavenia – s istými predsudkami – po prvý raz a musím priznať, že niečo na tom je. Rozhodne je to iné, než si len tak sám vyhľadať a spustiť film umiestnený v online priestore.) Jednotlivé večery sledovali určitú dramaturgickú líniu – mali sme nemecký i ázijský večer, večer venovaný tienistým aspektom gej scény či téme náhradného rodičovstva.

V modrej miestnosti sa dejú veci!
Spomedzi hraných filmov bol najväčším zážitkom austrálsky Sequin v modrej miestnosti režiséra Samuela Van Grinsvena. Sequin je nick šestnásťročného stredoškoláka, pôvabného mladíka s ryšavými vlasmi, ktorý, vedomý si svojich možností, žije tak ako mnohí príslušníci jeho generácie viac vo virtuálnom než v reálnom svete. Aj „modrá miestnosť“ je virtuálny priestor v mobilnej aplikácii, kde sa Sequin zoznamuje so staršími mužmi, s ktorými si užije jednorazový sex a po ňom si príležitostného milenca okamžite vymazáva z kontaktov – otvorene hovorí, že sa s nikým nestretáva druhý raz. Jedného dňa však dostane anonymné pozvanie na párty v reálnej modrej miestnosti, kde sa odohrávajú akési sexuálne orgie. Tu stretne muža, s ktorým mal sex krátko predtým, a zároveň zažije ďalší vášnivý sex s mladým urasteným černochom, ktorého vôbec nepozná. A potom sa stane pravý opak toho, čo robil dovtedy: svojho ostatného milenca by chcel vyhľadať znova, ale nemá o ňom žiadne informácie. Zdá sa, že jediný, kto by mu mohol pomôcť, je onen starší muž, ktorý sa však stáva skôr vydieračom, Sequinovým stalkerom a potenciálnym i reálnym nebezpečenstvom... Van Grinsvenov film všeličo pripomína. Motív anonymných sexuálnych kontaktov mladíka so staršími mužmi pripomenie aj u nás uvádzaných Flákačov (navyše sa Sequin aj fyzicky podobá hlavnému hrdinovi tohto filmu), posadnutosť príležitostným milencom bez ohľadu na hroziace nebezpečenstvo je zasa podobná ako vo francúzskom filme Neznámy od jazera, scéna sexuálneho večierka trochu pripomína Kubrickove Naširoko zatvorené oči, v celkovej atmosfére by sme našli aj niečo z Davida Lyncha. Napriek tomu je však tento film originálny, jedinečný, s mátožnou, hypnotickou atmosférou, prechádzajúcou až do náznaku trileru. Škoda len, že sa končí príliš rýchlo a neveľmi motivovane, (POZOR, SPOILER!) keď sa mladík náhle polepší, urovná svoje vzťahy s otcom, vstúpi si do svedomia a reflektuje na dovtedy nesmelé a márne dvorenie svojho „nezaujímavého“ spolužiaka.

Dvakrát z nemeckej scény
O niečo starší sú protagonisti nemeckého filmu Budúcnosť patrí nám, ktorý režíroval nemecký tvorca iránskeho pôvodu Faraz Shariat a využil v ňom aj niektoré autobiografické prvky. Mladý Iránec Parvis, narodený už v Nemecku, musí ako trest za drobnú krádež absolvovať verejnoprospešné práce v utečeneckom centre. Tu sa zoznámi s iránskym utečencom Amonom a jeho sestrou Banou. Zoznámenie dvoch mladých mužov sa síce začne nedorozumením – Amon považuje Parvisa za nového obyvateľa utečeneckého centra a Parvis ho v tom nechá –, ale rýchlo sa z nich stanú kamaráti a potom aj partneri. Obaja síce majú vyriešené vzťahy so svojimi najbližšími, ktorí akceptujú ich aj ich partnera (Bana bratovi vyslovene „drukuje“), ale ich budúcnosť je aj tak neistá – Bane dokonca hrozí deportácia. Napriek všetkému však veria, že „budúcnosť patrí im“.

V berlínskej hipsterskej štvrti sa odohráva dej filmu Leto v Kreuzbergu (r. Leonie Krippendorff), ktorého protagonistkou je len štrnásťročná Nora. Počas horúceho a trochu nudného leta sa venuje okrem iného aj chovu motýlích húseníc – originálny názov filmu je Kokon (Zámotok). Keď sa Nora zoznámi s voľnomyšlienkarskou Romy, jej leto zrazu dostane celkom iný rozmer – napriek mladučkému veku ju „postihne“ prvá zamilovanosť či láska, s ktorou si ešte nevie tak celkom rady. Na konci leta však prichádza vytriezvenie, keď sa ukáže – ako sa často stáva –, že pre druhú stranu to bol iba letný flirt či nezáväzné experimentovanie. A tak ako sa z neveľmi vzhľadnej húsenice vykľuje krásny motýľ (čo zaváňa istým klišé), tak sa možno zmení aj Nora – nie vo fyzickom zmysle, ale v tom, že je na konci leta, hoci si „nabila nos“, o niečo skúsenejšia a poučenejšia. A zostávajú jej pekné spomienky, tak ako si motýľ spomína na obdobie, keď bol iba húsenicou – ako sama vraví.

O náhradnom rodičovstve
Z fenoménu náhradného rodičovstva čerpali námet dva filmy. Poľskú Ninu režisérky Olgy Chajdas uviedol FFI už pred dvoma rokmi, dokonca za účasti režisérky a strihačky Kasie Adamik. (Mimochodom, epizódnu úlohu si tu strihla Táňa Pauhofová.) Opätovné uvedenie príbehu manželského páru hľadajúceho ženu, ktorá by im vynosila dieťa, keď dôjde k situácii, že manželka sa zamiluje do potenciálnej náhradnej matky, malo byť pripomenutím toho, že situácia LGBT ľudí v Poľsku – ani predtým nie ideálna – sa v ostatnom čase predovšetkým vinou politikov rapídne zhoršila.

V americkom filme Náhradná matka režiséra Jeremyho Hersha túži mať vlastné dieťa pár gejov. V tamojšej spoločnosti to nie je až taký problém – dieťa, ktorého biologickým otcom bude Josh, im vynosí ich kamarátka Jess. Všetko sa však skomplikuje, keď prenatálne testy ukážu, že dieťa bude s najväčšou pravdepodobnosťou postihnuté Downovým syndrómom. Ako sa zúčastnení zachovajú? Najprv sa všetci snažia – zháňajú informácie, navštívia centrum starostlivosti o deti s touto genetickou poruchou, navštívia rodinu, v ktorej vychovávajú chlapčeka s ľahkou formou syndrómu. Odhodlanie mužskej dvojice vychovávať postihnuté dieťa je čím ďalej, tým menšie, až napokon žiada od Jess, aby podstúpila interrupciu, kým ona je, naopak, čoraz odhodlanejšia porodiť dieťa a vychovávať ho sama... Scenárista a režisér v jednej osobe rozohráva civilný príbeh, cenný okrem iného tým, že sa v tejto ťažkej etickej dileme neprikláňa ani na jednu stranu; naopak, každá strana tu má svoju pravdu a presvedčivé argumenty a zároveň ani jedno riešenie nie je ideálne. Scéna emocionálne vyhroteného rozhovoru, v ktorom jedna i druhá strana vyhadzujú na stôl svoje „tromfy“, patrí vo filme k najsilnejším. A čo je takisto cenné, film nesmeruje k „povinnému“ happyendu.

Queer Ázia a dve podoby dokumentu
Z Ázie, konkrétne z Hongkongu, doputoval na festival film Suk Suk (r. Ray Yeung), ktorý sa zaoberá neveľmi populárnou, a preto neveľmi zobrazovanou témou života gejov vyššieho veku. Jeho protagonisti sa zoznámia – trochu príznačne, ale zato vo všetkej počestnosti – v parku v blízkosti verejných toaliet. Pak má sedemdesiat rokov, Hoi šesťdesiatpäť. Obaja sú gejovia a obaja sa v mladosti zachovali tak, ako sa od nich očakávalo – oženili sa a mali deti. Pak je taxikár, je stále ženatý a má dve dospelé deti. Hoi je už na dôchodku, je rozvedený a žije so synom a jeho rodinou, ktorá je veľmi nábožensky založená. Obaja sú už starými otcami. A vznikne medzi nimi krehký ľúbostný vzťah, ktorý je zároveň dosť komplikovaný – musia brať ohľad na svoje rodiny, zohľadňovať vzájomné rozdiely – jeden je ateista, druhý veriaci – a najmä nájsť si miesto v spoločnosti, kde sa o LGBT témach stále verejne veľmi nehovorí...

Ďalší film uvedený v online časti festivalu mal krajinu svojho vzniku priamo v názve; presnejšie, Američan Graham Kolbeins nakrútil snímku Queer Japonsko v americko-japonskej koprodukcii. Rozmarná snímka má veľmi široký záber – zobrazuje príslušníkov LGBT komunity najrôznejších orientácií a identít, najrôznejšieho veku, najrôznejších povolaní či okruhov dobrovoľných činností, bláznivých umelcov práve tak ako serióznych aktivistov. Táto rôznorodosť je podľa mňa na škodu – filmu chýba nejaké dramaturgické členenie či gradácia a vo výsledku je tak trochu o všetkom a o ničom.

Úplne iný prístup zvolil americký dokumentarista Terrence Crawford vo filme Kryštálové mesto. Jeho slovenský titul som spočiatku, pri letmom pohľade, považoval za gramatickú chybu – lenže vo filme naozaj nejde o to, že by bolo niečo krištáľovo čisté; naopak, ide o kryštály metamfetamínu, čiže pervitínu. Podľa informácie vo filme sa medzi newyorskými gejmi v posledných rokoch prudko zvýšilo užívanie tejto drogy a film rozpráva okrem iného aj o príčinách tohto javu. Medzi príčiny, prečo začínajú gejovia užívať drogy, patrí aj pocit odlišnosti, neprijímanie ich orientácie okolím, ale aj fakt, že droga pomáha odbúravať zábrany pri sexe. Film ukazuje, že takáto závislosť postihuje príslušníkov rôznych sociálnych vrstiev, upozorňuje aj na možnú kombináciu drogovej závislosti s HIV pozitivitou. Ukazuje širokú škálu narkomanov, z ktorých niektorí sú „čistí“ už niekoľko rokov, iní len niekoľko mesiacov či dní a nájdu sa aj takí, čo si drogu aj aktuálne užívajú a nemienia sa tohto „potešenia“ vzdať bez ohľadu na možné dôsledky. Zároveň ukazuje aj nádej – tých, čo oslavujú „jubileá“ od momentu, keď so závislosťou sekli, sú úspešní vo svojich povolaniach, uzavreli manželstvá so svojimi partnermi, prípadne slúžia ako mentori ďalším, ktorí sa usilujú zo závislosti vyslobodiť.

Kraťasy v dobrej forme
Súčasťou FFI mali byť aj premietania štyroch pásiem krátkych filmov, ktoré sa, žiaľ, nemohli uskutočniť. Organizátori však zostavili jedno pásmo zo slovenských a z českých filmov a uviedli ho online; krajiny boli formálne zastúpené v pomere 4 : 2 v prospech Slovenska, hrané a dokumentárne snímky boli v rovnakom pomere.

Najoriginálnejší bol film Dotýkanie slovenského študenta FAMU Dominika Györgya. Svoj príbeh situoval do roku 1984 a tomu prispôsobil aj čiernobiely vizuál výtvarne vycibrenej snímky. Protagonistom je malý chlapec, ktorý objavuje prvé náznaky svojej sexuality – so svojím bratom, len o málo starším. Nik nevie, čo sa odohráva za zatvorenými dverami ich izby – neukáže nám to ani kamera, môžeme si len domýšľať –, a keď na to príde stará mama oboch chlapcov (Jana Oľhová), radšej nikomu nič nepovie. Problém vznikne, keď starší brat trochu dospeje a „osamelý“ mladší chlapec prejaví náklonnosť kamarátovi... Pri vzniku slovenského filmu Bytosť režiséra Lukáša Víznera bol bezpochyby dobrý úmysel, no v príbehu mladého hudobníka, ktorý po náhlej smrti svojho partnera bojuje súdnou cestou za to, aby spoločnosť, pre ktorú partner pracoval ako pornoherec, stiahla z online priestoru jeho filmy, je príliš veľa miest, kde to logicky či vizuálne „škrípe“. Azda sa tu prejavila malá skúsenosť mladých tvorcov i chvat, v ktorom sa film nakrúcal. (Oceňujem však herecké obsadenie páru mladých gejov, ktoré ide proti zabehanej typológii; keď som pri augustovej premiére filmu v kine Lumière videl oboch protagonistov, predpokladal som presne opačné obsadenie rolí.) Český príspevok Paʼlante (r. David Van) je anekdotou na tému heteráka, ktorý sa nedopatrením ocitne v LGBT bare; škoda len, že dojem z filmu kazí pomerne okatá reklama na istú značku (inak skvelých) ponožiek.

Všetky tri uvedené dokumenty boli slovenské. Michaela Prablesková nakrútila film Dreamer, „stručný“ portrét evanjelického farára Ondreja Prostredníka, ktorý si za to, že sa postavil na stranu LGBT komunity a vystúpil na Dúhovom pride, vyslúžil nevôľu cirkevnej vrchnosti a následný trest v podobe zákazu učiť. Zvyšné dva dokumenty boli na tému coming-outu v rodine: Barbara Vojtašáková vo svojom ironicky, až podvratne nazvanom Denníku princeznej nakrúca svoju rodinu (kdesi na slovenskom vidieku) v čase koronakrízy, keď boli všetci oveľa viac doma než inokedy, a zároveň natáča na video akúsi osobnú spoveď, určenú práve jej blízkym, v ktorom im odhalí svoju orientáciu. Na druhej strane Peter Podolský to má s mamou už vyriešené; jeho Hľadanie spoločnej kompozície je úprimným rozhovorom s mamou, ktorú berie v rodnej obci na rôzne nezvyčajné miesta, kam rád chodieval ako dieťa. Pre mňa najpozoruhodnejším momentom tejto spovede je, že hoci je matka veriaca, nemá so synovou orientáciou problém: rodičovská láska a empatia sú silnejšie ako prípadné predsudky.

Ako vidno, tohtoročný Filmový festival inakosti, hoci v nútene oklieštenej podobe, priniesol rôznorodé témy a žánre týkajúce sa života LGBT ľudí. Organizátori sľubujú, že keď sa opäť otvoria kiná, budú sa snažiť priniesť predbežne stopnuté filmy na veľké plátno, pravdepodobne vo forme postupných premietaní v dlhšom časovom rozpätí. Dúfajme, že sa to podarí, lebo zostava je to naozaj lákavá: okrem iných sú v nej nové filmy Françoisa Ozona (jeho Leto 85 pripravuje do bežnej distribúcie Asociácia slovenských filmových klubov), Ferzana Ozpeteka, Pabla Larraína, Sébastiena Lifshitza či Marca Bergera.

Foto: Monika Kováčová