Dlho hľadala režisérka Agnieszka Holland obsadenie druhej kľúčovej úlohy do svojho nového filmu Šarlatán. Postavu lojálneho asistenta, rozporuplného českého liečiteľa Jana Mikoláška v podaní Ivana Trojana, nakoniec dostal Juraj Loj. Pozoruhodná dráma, ktorú v českých kinách videlo už vaše 200 tisíc divákov, zažilo svoju premiéru na Berlinale, kde sa slovenský herec predstavil medzinárodnému filmovému svetu.

Ako ste vnímali premiéru na tak významnom festivale ako je Berlinale ?
Mal som zvláštny pocit nepripravenosti. V mojej kariére išlo o najväčší filmový festival. Mal som o ňom nejakú predstavu, festivaly som vždy sledoval, ale nikdy som nebol ich súčasťou. A tak dojmy z premiéry i celého Berlinale prichádzali oneskorene. Podobné to bolo s celým Šarlatánom. Ako by išlo o sen, ktorý sa mi splnil skôr, ako som bol naň pripravený. Informácia, že si ma Agnieszka vybrala, ma zaskočila.

Aká bola spolupráca s významnou poľskou režisérkou Agnieszkou Holland?
Dáva hercom obrovskú dôveru. To ma prekvapilo a fascinovalo, taká osobnosť a dôveruje i mladému hercovi. Dala mi slobodu tvoriť a výnimočná je aj tým, že nedá nič zadarmo. Pokiaľ vám neverí, tak vás nepustí ďalej. Môcť s ňou pracovať bolo požehnaním. Agnieszka sa zaujíma o to, ako sa máte, ako sa cítite. Zaujíma sa o politickou situáciu v zemi. Nasáva informácie a je veľký ľudomil. Veľmi ma zasiahla svojim prístupom, viedla s nami otvorený a rovnocenný dialóg. Celá atmosféra okolo Šarlatána bola nádherná a kúzelná. Všetci byli srdeční a otvorení, tak sa o nás starali a pomáhali nám, že som to ešte nezažil. Všetci tým projektom dýchali. Vytvorili sme v podstate rodinu, takže posledný deň nakrúcania bol pre mňa ťažký. Aj preto som tak dlho Šarlatána nechcel vidieť, hotové dielo totiž znamená koniec práce.

Je pre úlohu Františka dôležité, že je Slovák?
Nad tým som sa nezamýšľal. Ale chytil som sa vety, hneď jeho druhej repliky, v ktorej hovorí, že prichádza z východu – ako slnko. To sa mi zdalo od scenáristu Marka Epsteina dokonale premyslené, František prichádza ako nejaké médium, pomáhať druhým, i keď majú v sebe diabla. To má nakoniec každý, ide o to, ako s ním človek dokáže zachádzať. K Mikoláškovi, ako by prišlo slnko, ktoré ho podržalo po celý jeho život. Pozitívny a usmievavý človek, ktorý nesúdi, ale za Jana Mikoláška niekedy koná a berie na sebe jeho bremeno. Z tohto hľadiska je teda asi správne, že je František z východu a že tam zaznie táto veta. Ako by to bol pútnik prichádzajúci v správnom čase do života človeka, ktorý pred sebou nemá ľahký osud.

Má v sebe aj František diabla?
Asi nejde o diabla, ale o pokušenie. Možná je pre neho diablom Jan Mikolášek, pokušiteľ, ktorý ho zvádza. František má ženu, ale to, čo cíti k Janovi, ešte nikdy necítil. Myslím si, že ta primárna ľudská láska, ktorú si všetci nesieme od narodenia, bola pre neho tou diabolskou emóciou, zakázaným ovocím.

Agnieszka Holland hovorila o tom, že nie je vždy ľahké pochopiť, prečo sa František chová tak lojálne. Ako s vami o tejto úlohe hovorila?
Mal som pocit, že ona presne vie čo chce, ale svojou hranou neistotou nás nabáda, aby sme nad tým neustále premýšľali a prichádzali s nápadmi. Františkovo záverečné rozhodnutie vo filme vychádza z toho, že Jana veľmi miloval a že vedel, že ho potrebuje. Nevidím v tom nič hrdinského, ale naopak čisto ľudské. Keď som v Berlíne po prvý raz film videl, uvidel som svoju postavu vcelku a došlo mi, že sa neustále usmieva, že je neustále pozitívny a z ničoho si nič nerobí. Neberie veci tragicky až do okamžiku, kým sa tragickými nestanú. Ako by v sebe vždy nosil riešenie.

Zároveň si na rozdiel od Mikoláška oveľa viac uvedomuje, čo sa v Československu 50. rokoch deje.
František Janovi neustále hovorí: „Pozor, už o tebe píšu v novinách. Pozor, mali by sme sa odsťahovať.“ Neustále mu dáva možnosť voľby a príde mi na ňom úžasné, že i keď sa Jan rozhodne zostať a povie mu, aby odišiel, František zostane, akceptuje jeho voľbu a nič mu nevyčíta. To ma veľmi dojalo.

Zajímali ste sa o predobraz postavy Františka, Mikoláškovho skutočného asistenta Antonína?
Snažil som sa niečo vypátrať, lenže veľa toho o ňom nevieme, ani v Mikoláškovej autobiografickej knihe toho veľa napísaného nie je. Vytvoriť jeho charakter ostal v podstate na nás. Vedeli sme len to, že jeho rodina nechce byť s filmom, s Mikoláškom a s homosexualitou spojovaná.

Vaše úloha sa obsadzovala dlho. Opýtali ste sa režisérky, prečo si vybrala práve vás?
Napadlo mi to, ale nakoniec mi to prišlo hlúpe. Keď asi pred dvomi rokmi prebehol prvý casting, vyslal som do vesmíru myšlienku, že tom filme chcem hrať a som preto ochotný čokoľvek obetovať, samozrejme, okrem rodiny. Veľmi som chcel pracovať s Agnieszkou a Ivanom Trojanom. Dodnes si pamätám, ako som bol v Prahe a mali sme skúšať jeden obraz, ktorého text mi neprišiel mailom. Agnieszka i Ivan byli takí ohľaduplní, že mi dali čas, aby som sa ho naučil. Išlo presne o scénu, keď František prichádza žiadať o prácu. S Ivanom sme sa v priebehu nakrúcania na seba usmiali a preskočila medzi nami taká zvláštna chémia, že ju pocítila aj Agnieszka. Keď sme neskôr tu scénu nakrúcali, veľmi sa nám nedarila, až nám Agnieszka pripomenula, aby sme k nej pristúpili ako na castingu.

Netajíte sa obdivom k americkému Actors‘ studiu preslávenému herectvom založenom na psychoanalytickom rozbore motivácie stvárňovanej postavy. Vyznávate ju aj vy?
Vyznával som, kým mi raz povedali, že už stačilo. Ale v kontrolovanej podobe ju využívam dodnes. Inak to neviem. I v divadle mám potrebu isť na 120 percent, inak ma to nebaví a mám pocit, že zabíjam čas, cigánim divákom a cigánim sám sebe. Preto sa ku každé úlohe snažím pristupovať zodpovedne, na scenáre, najmä tie divadelné, si kreslím, ako moja postava asi vypadá, ako sa správa v iných situáciách. Nie som typ herca, ktorý memoruje text. Stále dokola si čítam scenár, nepremýšľam o texte, ale o situáciách. Niekedy sa mi i stalo, že som potom na javisku hovoril text svojimi slovami. Mám to tak nastavené, o svojej postave musím vedieť všetko. Ale musím poznať hranice, kde je to ešte postava a kde som už mimo.

Dokážete svoju postavu po práci ľahko opustiť?
No to je problém. Stáva sa mi to najmä v divadle, keď mám ťažké predstavenie. Keď som hral Kafkov Zámok, večer so mnou nebola reč. Alebo keď som hral v hre od Dušana Mitanu, spisovateľa v alkoholickom delíriu, ani to na môj osobný život nemalo úplne blahodarné účinky. Človek sa musí skúsenosťami naučiť povedať si, že ide o fiktívny svet, z ktorého sa treba vrátiť. Tento pocit ma však neopustil ani pri tomto filme. Často som si v ťažkých situáciách predstavoval danú dobu, všetko, čo na Františka doliehalo, čomu bol vystavený, jeho bezmocnosť. Ale potom som sa vyplakal a zase som bol v pohode. Vlastne je to krásne, že môžem pracovať na niečom, čo ma zasiahne. Potom do toho človek chce dať celé srdce.