ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Tieň jaguára

Hodnotenie filmu podľa čitateľov

Jaquar resize„Zelená pohltila všetko naokolo. Vegetácia bojujúca o každý slnečný lúč zakryla aj oblohu. Presekávame sa hustým pralesom doteraz neznámeho pohoria Sierra Maughalida. Sprevádzajú nás tajomní Indiáni z kmeňa Hodi, ktorí sami hľadajú možnosti ďalšieho postupu.

Európania cez toto pohorie ešte neprešli. Už chápeme aj prečo. Strmé hrebene s množstvom neprehľadne zarastených rebier nie sú tou jedinou prekážkou. Lezenie po napadanej vegetácii, zostupy po stromoch, horské rieky, dotieravý hmyz, hady a neuveriteľné dusno nás vyčerpáva. Pot sa z nás od námahy sústavne leje. Putovanie nemá konca. Aký to má Jaguar2 resizevšetko zmysel? K večeru strácam Indiánmi vysekanú cestičku. Kričím, ale zelená stena všetko pohltí...“

Medzinárodne uznávaný a asi aj náš najoceňovanejší dokumentarista Pavol Barabáš (1959), autor širokej škály filmov o Slovensku, horách a neznámych končinách sveta, takto začal rozprávanie o  tohtoročnej januárovej  expedícii vo Venezuele v článku Tieň jaguára, ktorý publikoval koncom februára. V októbri predstavil verejnosti  rovnomenný film.

Zachytáva v ňom cestu štyroch priateľov proti prúdu riek a cez divé a neprebádané hory Amazonie k indiánskemu kmeňu Hodi, ktorý vďaka svojej izolácii patrí k posledným ostrovčekom prírodného spôsobu života na tejto planéte. Článok o expedícii, ktorý som objavila na internete, ma nadchol a naplnil očakávaním. Z filmovej projekcie som však odchádzala trochu v rozpakoch a plná nezodpovedaných otázok. Lebo i Jaguar3 resizekeď sa skláňam pred  filmárskym majstrovstvom a ľudskou odvahou tvorcu a jeho priateľov a považujem jeho najnovší opus za mimoriadne záslužný počin, navyše s filozoficky ladeným nadčasovým posolstvom, zostáva vo mne pocit niečoho, buď celkom nevysloveného alebo nedopovedaného.

Možno to bol zámer. Možno nutnosť. Účastníci expedície sa do Venezuely vrátili opakovane. Vedia, že jeden kedysi z najbohatších štátov Latinskej Ameriky a turistický raj sa dnes zmieta v kríze a len získanie samotných povolení k namáhavej ceste do neprebádanej oblasti je neisté. Nevraviac o problémoch s jej realizáciou a sprostredkovaním poznania dotyku so životom záhadného kmeňa. O tom som však iba čítala. Vo filme skôr vnímame podtext, kiež sa vrátime zdraví. Jaguar4 resizeČiastočne i úzkosť, lebo pravdepodobne od iných expedícií, v niektorých okamihoch nevedeli, kam ich vlastne indiánski sprievodcovia vedú.

Zdá sa, že nič pri tomto filme nebolo ani isté, ani ľahké. Už úvodné scény môžu nepripraveného diváka zaskočiť. Vidíme muža s dvoma barlami a batohom na chrbte, ako zdoláva strmý horský výstup. Vzápätí ho počujeme, ako o sebe hovorí ako o horolezcovi, ktorý si pri páde z tridsaťmetrovej výšky zničil členok. Je to Peter Becko Ondrejovič. Vzápätí ho vidíme, ako umýva okná na výškovej budove a spomína, že v roku 2017 sa mu náhodou podarilo na kamennej pláži pri rieke Yuri vo Venezuele stretnúť Indiánov z kmeňa Hodi, ktorí tu chytali ryby. Jaguar5 resizeStrávil s nimi niekoľko dní a nakoniec sa dohodli, že sa tu stretnú o rok, v januári počas splnu mesiaca a on im prinesie lieky a nástroje, ktoré ich kmeň potrebuje. Stalo sa.  Prišiel s barlami (pomáhal si s nimi aj v pralese) a s priateľmi. Sú nimi český maliar prírody a jej zvieracích obyvateľov Jan Dungel a Peter Kuric. Štvrtého člena výpravy, ktorý všetko zaznamenáva, Pavla Barabáša iba tušíme za okom kamery.

Mimochodom, pri jednej besede, režisér Pavol Barabáš rozprával o rôznorodosti vzniku dokumentov, i o tom, čo si môžu dovoliť niektoré bohaté produkcie s mohutným podporným štábom a skvelým vybavením. Nie je to jeho prípad. Pri tomto filme vidíme, ako nafukovacie gumené člny improvizovane lepili prírodným kaučukom z narezaného stromu. Šetrili batérie do kamery, sledovali, ako si ich sprievodcovia Jaguar6 resizevečer vyťahujú z bosých nôh tŕne a tŕpli, aby v zdraví došli do osady, ktorá ich prijala na čas za svojich hostí.

Dozvedáme sa, že kmeň Hodi  žije jednoducho a v súlade s prírodou. Verí, že poškodiť prales, znamená poškodiť samého seba, že všetko, rastlina aj kameň sú živé. Keď idú zoťať strom, prosia ho o odpustenie. Na rozdiel od iných kmeňov je vraj Hodi mierumilovný, srdečný, netúži po majetku a všetko robí spoločne. Loví, pestuje batáty, pripravuje jedlo na ohnisku, pletie košíky, vyrába akési bavlnené mini oblečenie na zakrytie genitálií alebo hrá futbal, či sa  venuje rituálom prípadne zábave v spoločenskej chyži. Naši cestovatelia sa tu ocitli v čase niekoľkotýždennej fiesty, takže sa čo- to o nej dozvedeli. Rovnako ako o posvätnosti jaguára, ktorého domáci vnímajú ako ducha pralesa. Niečo viac o všednom živote, vzťahoch, postavení staršej generácie, výchove detí, prípadne o tom ako Jaguar7 resizesa vlastne v svojej izolácii dostali ku kovovým nástrojom  a podobne si možno iba domýšľať. Zdôrazňuje sa len moment, že najväčší trest by bolo vyhostenie z kmeňa. Jedinec sám neprežije.

Vďaka misionárom (kam a prečo odišli, nevedno) sa kedysi naučili niektorí z Indiánov po španielsky. Teraz však o všetkom rozhoduje šaman. Divák nechce veriť vlastným očiam, keď ho v závere zazrie takmer nahého, ale  s moderným blokom a perom, ako zisťuje, kto z Indiánov dobrovoľne (vraj príkazy sú tabu) odvedie našincov k rieke, aby sa mohli vrátiť do civilizácie. Hodi žijú možno tak, ako žili ľudia v praveku aj v iných klimatických  podmienkach. Možno už onedlho prestanú jestvovať, lebo ako sa vraví, čas nezastavíš a možno práve my sme posledná generácia, ktorá mala možnosť prírodné kmene ešte zažiť.

Režisér Pavol Barabáš  si uvedomuje, že tajomstvá zostávajú Jaguar8 resizetajomstvami a možno niektoré odpovede nenájdeme nikdy. Ale obrazom ukazuje nádheru prírody, ktorá je na jednej strane neľútostná, ale na druhej čistá. Podarili sa mu niektoré zábery, ktoré v pamäti diváka pretrvajú: odraz stromov v čistej vode rieky, opar nad lesom, oheň pod nočnou oblohou, pohľad na jaguára, ktorý nás sleduje, ale ignoruje. Nuž a to všetko za zvukov pôsobivej hudby Martina Barabáša.

Pavol Barabáš  filmom Tieň jaguára pootvoril nielen okno do neznámeho sveta, ako sa mu to podarilo už neraz predtým. Ale teraz, viac ako inokedy, chce primäť diváka, aby sa zamyslel nad  tým, ako žijeme, myslíme, čo vlastne chceme a prečo. Je to potreba uvedomiť si daný stav vecí. Na túto tému napísal: „Z mnohých expedícií, hoci boli veľmi ťažké, nevznikol žiadny dokument. Dôvody boli rôzne. Ale pri tejto poslednej mám pocit, že sme zaznamenali niečo vzácne, čo nesie silné posolstvo.“ Pôsobivé je jeho konštatovanie: „Naša spoločnosť stratila úctu k zemi, vode, vzduchu i všetkému živému. Sme naprogramovaní všetko si kúpiť, všetko vlastniť. Prestali sme byť súčasťou Zeme, stali sme sa jej dobyvateľmi.“ Odčíta to však divák z videného?

Tieň jaguára, Slovensko, 2018
Dĺžka: 67 minút
Scenár, kamera, réžia: Pavol Barabáš
Hudba: Martin Barabáš
Strih: Róbert Karovič
Účinkujú: Peter Becko Ondrejovič. Jan Dungel, Peter Kuric
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 11. októbra 2018
Foto: ASFK

Share/Save/Bookmark