Zo záľuby oscarového režiséra Luca Jacqueta v podrobnom dokumentovaní najchladnejšieho svetadielu na svete, vzišiel v poradí už štvrtý film o krásach i nebezpečenstvách Antarktídy. Po Nepokoji v Antarktíde (2004), Putovaní tučniakov (2005) či snímke Nebo a ľad (2015), ktorý mal na Slovensku premiéru až začiatkom tohto roka, prichádza do našej distribúcie pokračovanie oceneného dokumentárneho filmu o živote pôvodného obyvateľstva Antarktídy, tučniaka cisárskeho, pod názvom Putovanie tučniakov: Volanie oceánu.

Napriek tomu, že sa jedná o dokumentárny film, jeho naratívna štruktúra sa podobá na rozprávku, príbeh odovzdávaný niekoľko rokov z generácie na generáciu. V prvej časti putovania nám režisér reflektuje život skupinového hrdinu - celý živočíšny druh tučniaka cisárskeho. V kolobehu života na Antarktíde tučniaci lovia a užívajú si chvíle vo vode. Neskôr sa stávajú sa zrelými pre vytvorenie rodiny, starajú sa o nevyliahnuté vajce, neskôr o mláďa, ktoré je potrebné zahriať, aby v hrozivej zime, kedy teplota siaha niekoľko desiatok stupňov pod nulu, udržali svoje dieťa v teple a bezpečí pred potencionálnymi predátormi. Čas pokročil a z malého tučniaka sa pomaly stáva dospievajúci jedinec. Režisér si tentokrát vyberá protagonistu - jednotlivca a priebeh jeho dospievania. Rodičia ho postupne „zasväcujú“ do tajov samostatného života, až kým nepríde deň, kedy sa o seba musí postarať úplne sám. Pri sledovaní siluet tučniakov pri západoch slnka, či v šere zúriacej snehovej búrky máme pocit, akoby sme sa sledovali ľudí, nie zvieratá. Ani ich život sa od nášho až tak nelíši. Pohybujú sa ako ľudia, majú rovnaké starosti a trápenia, prechádzajú určitými úskaliami a vedia si vychutnať aj chvíľky potešenia.

Prepojenie minulosti, teda prvej časti tohto filmu, a jej prítomnosti, teda druhého pokračovania, je intenzívne. Napriek tomu, že ide o snímku dokumentárneho druhu, jej štruktúra je bohatá na retrospektívy do tučniačikovej minulosti, kedy si ešte ani len neuvedomoval, koľko úsilia ho bude stáť, aby sa vypracoval na plnohodnotného tučniaka, schopného samostatne loviť a prežiť. Miestami sú retrospektívy až natoľko popretkávané, až zabúdame, že sa jedná o pokračovanie staršieho filmu a stráca sa vedomosť o tom, že nesledujeme ten istý film spred viac ako desiatich rokov.

Svet na Antarktíde je bipolárny. Dá sa povedať že existujú dva rôzne svety - svety na ľade a svet pod vodou. Paradoxné je, že práve podmorský svet predstavuje pre tohto živočícha svetlo, vykúpenie, očistu, radosť, roztopašnosť. Je tým svetom, kde za odrazu žije jednoduchšie, ľahšie, bezstarostnejšie. Sekundová ručička akoby sa zasekla v čase a vytvorilo sa záhadné, tiché bezčasie. Naopak svet hore, nad hladinou, na zamrznutej planine, je krutý. Tučniak tam zvádza boje o holý život. Jeho i svojho dieťaťa. Zima, sneh, ľad, vietor, dravé vtáctvo. Každá stratená sekunda pri starostlivosti o vajce a malé vtáča sa môže stať osudnou. Môže zamrznúť, spadnúť pod zľadovatenú kryhu, môže ho zachytiť dravý živočích, alebo umrieť od hladu. Čas tam hore je drahocenný.

Dôležitou súčasťou dokumentárneho filmu je zvuk. A nie len ten filmový s množstvom detailných ruchov hrozivo praskajúcich krýh, štebotajúcich mláďat, špliechania vody, podmorských atmosfér či veternej meluzíny. Málokto vie, že tučniaky sú si tak podobné, že rozoznať ich nedokáže len človek, ale ani ďalšie tučniaky. Z tohto dôvodu je dôležitou komunikačnou súčasťou zvuk. Rodičia svojmu mláďatku od narodenia opakujú istý zvuk, pomocou ktorého dokáže samček, samička nájsť svojho samca, samičku, a takisto aj rodičia svoje dieťa. Choreograficky spôsob zachytávania pochodu tučniakov, ich zoskupovania a všetkých kolektívnych činností v spojení s melodickou, rytmickou a harmonickou romantickou hudbou vytvára veľkolepú filmovú báseň.

A nakoniec, zábery na ľadom pokrytý „kúsok“ Zeme sú spektakulárne. Dlhé zábery, jazdy, veľké celky a pompézne panoramatické zábery z dronu sú vizuálne krásne. Dlhé, zasnežené a zamrznuté územie, zachytenie niekoľkých unikátnych druhov živočíchov, pohybujúce sa ľadové kryhy, slnečné lúče odrážajúce sa od ligotavej modrej hladiny a bieleho snehu. Všetko je ešte nezamorené modernou ľudskou civilizáciou a zobrazené v originálnych záberoch s využitím impresionistickej optickej štylistiky. Prostredníctvom rôznych rozostrení, vrásnení, zahmlievania, môžeme pomerne ľahko rozoznať striedanie časových rovín.

V snímke cítiť nenásilný nuansovaný apel na ochranu životného prostredia a varovanie pred globálnym problémom nebezpečného otepľovania modrej planéty - a s ním súvisiace topenie ľadovcov, ktorého dôsledkom by mohlo byť vyhubenie tohto výnimočného živočíšneho druhu. Každý dokumentárny film Luca Jacqueta sa popri ďalších snímkach ako napríklad Nepríjemná pravda (2006), Zem (2007) či Je s nami koniec (2016) stáva dôležitou súčasťou filmov apelujúcich na globálne problémy ľudstva spojené s ničením prírody a Zeme zároveň.

Putovanie tučniakov: Volanie oceánu, (L'Empereur), Francúzsko, 2017