„Kde zostali všetky tie smiešne spievajúce zvieratká?“ musí sa pýtať neborák zmätený divák, ktorý na Červenú korytnačku príde do kina pokazený súčasnou animovanou komerciou. Celovečerný kreslený debut 63-ročného holandského výtvarníka, ilustrátora, animátora, tvorcu krátkych filmov a reklám Michaëla Dudoka de Wit neponúka lacné atrakcie, bláznivé jazdy kamery, popkultúrne vtipkovanie, trojdimenzionálny obraz a hlasy vychytených hviezd šoubiznisu. Zaobíde sa dokonca aj bez slov. Nie, nie je staromódny ani zastaraný. Je nadčasový.

Vlani nás kiná oblažili belgicko-francúzskym digitálne animovaným filmom Robinson Crusoe, ktorý literárnu predlohu devalvoval na sled neveľmi vtipných infantilných scénok. Kreslená belgicko-francúzsko-japonská Červená korytnačka Michaela Dudoka de Wit berie román Daniela Defoa vážne, a tak sa viac ako na spomínaný gýč ponáša na brazílsky celovečerný kreslený film scenáristu a režiséra Alê Abreua Chlapec a svet, ktorý sa tiež vlani mihol slovenskými kinami. Odhliadnuc od úplne inej poetiky oba hľadajú odpovede na základné otázky, rozprávajú aj o hľadaní a (ne)nachádzaní miesta vo svete, o zmysle života a zmierovaní sa s ním. O dospievaní, dozrievaní, túžbach a kompromisoch, fantáziách a skutočnosti... Chlapec a svet to robí prostredníctvom detských kresieb a nevinnej predstavivosti. Červená korytnačka nezaprie de Witov obdiv k čínskej i japonskej kultúre, akvarelom, tušom a kaligrafii, ale aj rôznym svetovým filozofiám od Grécka až po Orient, legendám a mýtom.

V Londýne pôsobiaci holandský výtvarník a ilustrátor Michaël Dudok de Wit v roku 1992 debutoval trojminútovým animovaným filmom Tom Sweep, metaforou o márnom no odhodlanom boji zametača proti nečistote. Druhá snímka Moine et le poisson o dva roky dostala cenu César za najlepší francúzsky animovaný film a nominovali ju na Oscara. Toho však de Wit získal až v roku 2001 za svoj tretí krátky kreslený film Father and Daughter. Slávny japonský animátor Hayao Miyazaki sa na de Wita obrátil so žiadosťou o poskytnutie práv premietať film v Japonsku. A popri tom mu ponúkol, či by v jeho štúdiách Ghibli nechcel nakrútiť svoj dlhometrážny debut. De Wit priznal, že tomu najskôr neveril a domnieval sa, že kolegovia si z neho spravili krutý žart. No v roku 2016 na festivale v Cannes mala Červená korytnačka premiéru a odniesla si osobitnú cenu prehliadky Un Certain Regard, ku ktorej sa neskôr pridali cena Annie za najlepší nezávislý animovaný film a desiatky ďalších trofejí, vrátane nominácie na Oscara.

V Červenej korytnačke de Wit prepája Defoeovým románom inšpirovaný literárny príbeh s prvkami rôznych folklórov a s čírou fantáziou. Rozbúrené more vyplaví na breh neveľkého pustého ostrova spolu s troskami lode i mladého muža. Ostrov, hoci malý, ponúka pitnú vodu i ovocie a ryby. Útočisko, stravu a bezpečie. Mladý muž sa napriek tomu zanovito pokúša odplávať na primitívnej bambusovej plti. No plavidlo mu zakaždým rozbije nejaký morský tvor. Až neskôr zistí, že je to veľká morská korytnačka s červeným pancierom a jedného dňa sa mu podarí čudného tvora uloviť. Na slnku pancier praskne – a z jeho útrob vystúpi krásna červenovlasá žena. Muž sa vzdá snov o úniku z ostrova, so ženou počnú chlapca a spoločne ho vychovávajú. Prežívajú mnoho dobrého i zlého a jedného dňa, po mnohých rokoch, sa mužov život uzavrie.

Celých 80 minút skutočne vystačí bez slov. Obraz, ktorý v prípade tohto filmu treba chápať doslova ako „obraz“ - čiže dielo výtvarného umenia – je napohľad rovnako prostý, v skutočnosti však rovnako rafinovaný ako príbeh. Napriek tomu, že na výrobe snímky sa podieľalo Miyazakiho Studio Ghibli, zachováva si svojráz. Neponáša sa na japonské anime, je ďaleko od Cesty do fantázie, Princeznej Mononoke či Ponyo z útesu nad morom. Pripomína pohyblivé minimalistické akvarely s tušovými obrysmi. Keď Muž vykukne zo zeleného šera pralesa, nemožno si nespomenúť na colníka Henriho Rousseaua. Keď po pláži kráča červenovlasá Žena, musí sa Paul Gauguin usmievať. A najväčšiu radosť má zaiste majster Vincent Hložník, ktorý podobnými farbami, tvarmi a linkami  pre vydavateľstvo Mladé letá ilustroval knihu Námorník Robinson Crusoe z Yorku, jeho život a neobyčajné dobrodružstvá v prerozprávaní Alfonza Bednára!

De Wit premyslene, citlivo a nápadito, hravo pracuje so svetlom, farbou, tvarmi a plochami. Rovnako ako príbeh, aj obraz prináša vnímavému divákovi intenzívny zážitok, ale dôsledným naznačovaním a nedopovedaním ho provokuje, inšpiruje k vlastným interpretáciám. Tomu pomáha i pomalé, meditatívne tempo, rovnako ako hudba Laurenta Pereza Del Mar, ktorý s de Witom spolupracoval už na Otcovi a dcére. Filmovú hudbu teraz založil na zvukoch prírody, vlnobití, vetre, vtáčom speve, šumení bambusových hájov a tichu. Podfarbuje rytmické členenie snímky, ktorá denné doby a ročné obdobia prirovnáva k etapám ľudského života – a majestátnej nadčasovosti živlov.

Postupne sa však ukazuje, že ostrov, pevná zem a záchrana, nedokáže ochrániť pred všetkým. A môže byť tiež nebezpečný sám osebe, obsahovať skryté pasce. Dieťa Muža a Ženy je záhada: mladíka priťahuje more, lákajú ho korytnačky. A čo motív nájdenej fľašky ako symbolu vzdialenej, no predsa kdesi jestvujúcej civilizácie? A najmä – bol celý ten stroskotancov život skutočnosť? Bol to sen? I prácou s časom (reálnym i filmovým), odmlkami, zastaveniami a meditáciou, absenciou zreteľných hraníc medzi realitou a snom, sa Červená korytnačka približuje dielam štúdia Ghibli. Miyazakiho lietanie de Wit nahrádza plávaním v priezračnej morskej vode. Poklonu japonskému majstrovi skladá aj komickým detailom: malé hravé kraby na pobreží pripomínajú Miyazakiho obľúbené oživené strašidielka, pavúčiky a sadzičky.

De Witove dielo, na pohľad prosté a jednoduché, má viac vrstiev ako bežný zlobor. Tie najspodnejšie sa jemne, citlivo no dôrazne dotýkajú niečoho v našom podvedomí. Pre to všetko – a pre mnoho iného, čo nedokážem pretaviť do slov, je Červená korytnačka pre mňa filmom, ku ktorému sa rád vraciam. Podobne ako k Upírovi Nosferatu, Metropolis, Andrejovi Rubľovovi, Stalkerovi, 8 a ½, 2001: Vesmírna odysea, Koyaanisqattsi, Blade Runnerovi a hŕstke ďalších diel. Pozrieť si ich po čase je ako stretnutie s dobrým priateľom. Vzácne, inšpiratívne a prínosné, lebo zakaždým sa o sebe navzájom dozvieme veľa nového.

Bez spievajúcich zvieratiek, divokých bláznivých akcií atakujúcich publikum z plátna, bez stereoskopie a bez slov Červená korytnačka hovorí zrozumiteľnejšie, nástojčivejšie a zároveň univerzálnejšie ako absolútna väčšina súčasných filmov. Ktoré nič nehovoria, lebo nič povedať nechcú. Ich cieľom je ukolísať publikum do úplnej pasivity, udusiť schopnosť aktívneho vnímania, participovania na umeleckom diele, fantázie, predstavivosti, túžob a snov. Ak dnes dopustíme, aby filmy snívali za nás, nečudujme sa zajtra, že zostaneme bez snov. Lenže je človek bez snov -  bez schopnosti snívať -  vôbec ešte človekom?