Jedno príslovie, alebo ak chcete tvrdenie, nám hovorí, že počas vojny je dovolené všetko. Neviem, v akej chorej hlave podobná myšlienka vyzrela, ale každý súdny človek, ktorý si je vedomý, že niekde na svete práve prebiehajú krvavé konflikty s množstvom obetí, si musí ťuknúť na čelo. Bohužiaľ, sa zverstvami druhej svetovej vojny nechávali strhávať najmä vojaci, nielen vraždiaci anonymných nepriateľov, ale vo veľkom znásilňujúcich aj ženy týchto nepriateľov. Tam však už  ťažko hovoriť o anonymite, ak ide o najbližší telesný kontakt.

Ušetrené neostali ani ženy, žijúce v celibáte za múrmi kláštorov. V jednom takom kláštore sa odohráva aj väčšina deja nového poľsko-francúzskeho koprodukčného filmu Agnus dei (ďalší z filmov Týždňa francúzskeho filmu). Nie je tajomstvom, že najmä vojaci Červenej armády si nedávali takpovediac servítku pred ústa, len sa o tom 40 rokov muselo povinne mlčať.

Príbeh sa odohráva krátko po konci druhej svetovej vojny, v decembri roku 1945 v Poľsku. Na území, v okolí benediktínskeho kláštora, pôsobí francúzska misia červeného kríža a "tak nejak" sa tu stále ešte ponevierajú sovietski vojaci. Pre červený kríž pracuje mladá zdravotná sestra Mathilde, tráviaca chvíle oddychu v krčme alebo v posteli s chirurgom Samuelom. Jedného dňa je povolaná mníškami z kláštora k pôrodu jednej z ich členiek. Mladá novicka tu nie je jediná v požehnanom stave, v priebehu deja sa dozvedáme, že kláštor počas vojny navštívila Červená armáda celkovo trikrát. Ženám nebolo ublížené iba na tele, ale najmä na duši a čo je horšie, s následkami obludných činov vojakov sa museli vyrovnávať úplne iným spôsobom, ako v prípade napríklad straty blízkeho. Tehotenstvá nabúrali zabehaný režim v kláštore, pričom mníšky museli po celý čas premýšľať, ako s deťmi po pôrode naložiť, aký vzťah k nim naviazať a popritom všetkom myslieť na utajenie celého nešťastia pred verejnosťou. Mathilde sa tak spoločne s nimi dostáva do podobného kolotoča pochybností. Bude stačiť na pomoc sestrám sama? Má osloviť aj Samuela? A čo bude po odchode Francúzov z poľského územia?

Francúzska režisérka Anne Fontaine nie je slovenskému návštevníkovi kín neznáma. Asi jej najznámejším dielom je životopis svetoznámej módnej návrhárky Coco Chanel v hlavnej úlohe s Audrey Tatou z roku 2009. Tri roky predtým naše kiná okupovala aj vzťahová dráma Žena môjho muža s Emanuelle Béart a Fanny Ardant v hlavných úlohách. Ako vidno, režisérke sú silné ženské hrdinky blízke a presne taká musí byť pod vplyvom okolností aj Mathilde v podaní sympatickej, 26- ročnej Lou de Laage. A nielen ona musí zachovať chladnú hlavu, ale aj všetky ženy v kláštore. Tie sú spočiatku pre nás veľkou neznámou, ale postupne sa na povrch dostávajú zadržiavané emócie a my si tak k jednotlivým postavám začíname pestovať bližší vzťah. Pozoruhodné je, že scenár nevykresľuje sestry ako jednoliatu komunitu s jedným názorom, ale ako skutočné postavy, kde má každá žena na vec svoj názor a pokiaľ hlavná predstavená kláštora učiní kontroverzný krok, nemajú problém vyjadriť svoj kritický názor. Je mi veľmi sympatické, že ani jediná podrobnejšie prekreslená mužská postava, chirurg Samuel (Vincent Macaigne), nie je iba lacnou ozdobou a prihrávačom hlavnej postavy, ale rovnocenným partnerom a človekom, trpiacim vo vojne ako každý iný. Vojaci si už podobne zhovievavý postoj režisérky nevyslúžili a pre vyznenie filmu sa takýto krok zdá byť logickým a správnym.

Agnus dei sa odohráva v decembri, čiže v zime a jeho chladná a tmavá atmosféra korešponduje so smutnými témami filmu. Ale pozor, režisérka a spoluscenáristka, nedáva rovnítko medzi hrôzy vojny a bezvýchodiskovosť. Naopak, snaží sa hľadať nádej a možno aj šťastie tam, kde sa na prvý pohľad nič pozitívne nájsť nedá. Napriek všetkým filozofickým dilemám, ktorými si mníšky prechádzajú, sa ukazuje materstvo ako tým skutočným životným poslaním ženy. Samozrejme, tým scenár nijako neznižuje posvätnosť a dôležitosť obetovania ich života Bohu, iba sa tu postavy musia prispôsobovať tragickým okolnostiam najlepšie, ako dokážu a cesta späť jednoducho neexistuje.

Anne Fontaine neukazuje príčiny, ale iba dôsledky. Niekomu môže pripadať takýto prístup málo emocionálne vťahujúci, ale myslím si, že vojnových filmov, ukazujúcich explicitné násilie, je obrovské množstvo. Osobne mi v tomto smere stačilo vidieť prepadnutie kláštora zbesilými vojakmi v legendárnych Popoloch Andrzeja Wajdu, v Agnus dei mi podobná opätovná skúsenosť nechýba. Režisérka takéto scény kompenzuje skvele vykreslenými charaktermi jednotlivých sestier, o čom už bola reč. Jej najnovšie dielo by možno mohlo mať lepšiu dramaturgiu, lepší spád, tu však zase môžeme protiargumentovať skvelou atmosférou a citlivo zobrazenou kontroverznou tematikou. Filmy, ako Agnus dei, jednoducho treba vidieť. Minimálne kvôli tomu, aby ste si pri najbližšej tragickej správe v televíznych novinách nepovedali, že veď je to vojna, také veci sa stávajú. Také veci sa stávať nesmú. Nikdy a nikde.

Agnus dei (Les innocentes / Niewinne ) Francúzsko-Poľsko 2016
Dĺžka:115 minút
Réžia: Anne Fontaine
Scenár: Sabrina B. Karine, Alice Vial, Anne Fontaine,Pascal Bonitzer, Philippe Maynial Kamera: Caroline Champetier
Strih: Annette Dutertre
 Hudba: Grégoire Hetzel
Hrajú: Lou de Laâge, Agata Buzek, Agata Kulesza, Vincent Macaigne, Joanna Kulig, Eliza Rycembel, Katarzyna Dabrowska, Anna Próchniak, Helena Sujecka, Pascal Elso, Thomas Coumans, Zacharjasz Muszyński, Mariusz Jakus, Tomasz Sobczak a ďalší
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 23. marca 2017
Foto: Film Europe