Meno tohto francúzskeho režiséra sa často skloňuje v spojení s hudobným priemyslom, nie filmovým. Avšak, na svetových festivaloch Quentin Dupieux svojimi filmami ako Steak (2007), Guma (2010) či Fízli! (2013) pritiahol pozornosť širokej verejnosti aj filmovej kritiky. Jeho snímky by sme mohli pokojne označiť termínom autorské, pretože okrem scenára a réžie, výborne pracuje s kamerou a k snímkam dokonca skladá aj vlastnú filmovú hudbu.

Premiéra jeho posledného filmu Realita sa na Slovensku premietala iba v artových kinách a aj to s dvojročným oneskorením. Otázne pre mňa ostáva prečo. Snímka je zaujímavá svojím námetom i zložitou štruktúrou a, ak si trúfneme interpretovať jej ideu, tak aj obsahom. Jedná sa o paralelné príbehy niekoľkých ľudí: rodičov vychovávajúcich malú, ale mimoriadne pozornú dcéru, moderátora relácie o varení, kameramana snažiaceho nakrútiť svoj vlastný hororový film či učiteľa – transvestitu, s potrebou navštevovať psychologičku. Jednotlivé osudy postáv sú prepojené rovnakým médiom – filmom (alebo televíziou).

Každý zo skupiny postáv v Realite – dievča, kameraman, bohatý producent, má spoločnú charakteristickú vlastnosť - kinofíliu. Dievčatko si chce silou - mocou pozrieť kazetu, ktorá vypadla z vnútornosti zastrelenej divej svine. Kameraman sa obsesívne snaží nájsť ideálny rev pre získanie budgetu na svoj vytúžený film. Bohatý podnikateľ chce za sponzorovaný film za každú cenu získať prestížne ocenenie, sošku Oskara. Kinofília je prítomná aj v dialógoch postáv, keď sa manželia rozprávajú o Kubrickovej závislosti pri nakrúcani, idú spolu do kina, v udalostiach zo života postáv, ako sledovanie malého dievčatka na televízny program alebo video, či scéna, keď producent a tvorcovia opakovane sledujú zábery nakrúcaného filmu.

V odborných časopisoch sa môžeme dozvedieť, že skutočnosť alebo inak realita je všetko, čo je, na rozdiel od toho, čo nie je alebo ešte nie je, ale môže byť. Ale, čo môžeme v Dupiexovej snímke označiť za realitu? Je náročné odhadnúť, čo je v tejto absurdno – surrealistickej zmesi skutočnosť a čo iba výmysel, predstava či snenie. Nelineárna narácia vzájomne prepletených príbehov vytvára akúsi mozaiku príbehov postáv reálnych i vymyslených, prípadne hraných vo filme či televízii. K počiatočnému príbehu rodiny pribúdajú ďalšie postavy a ich osudy – moderátor s psychickým problémom, kameraman a jeho vyššie ciele v oblasti kinematografie, a tak ďalej. Takéto nechronologické rozprávanie prehlbuje jednu z myšlienok snímky – (Pravdepodobne) ovládanie človeka médiom. Opakujem, presne ju definovať je mimoriadne obtiažne.

Čas je pravdepodobne najťažšie uchopiteľnou zložkou filmu. Vo chvíli, keď už začíname tušiť, o čom v podstate v tomto filme ide, Dupieux kompletne rozkúskuje dej. Paralelným a krížovým strihom nám prehráva udalosti tej istej sekvencie znova, no z iného uhla pohľadu, alebo z inej perspektívy, či v slow-motion záberoch a mozaika našich predstáv sa rozpadá ako ,,domček z karát". Postupne si tak začíname uvedomovať, že štruktúra príbehu je sčasti vystavá na základe teórie chaosu, podobne ako v kultových snímkach Quentina Tarantina alebo Alejandra Gonzáleza Inárritu. Zatiaľ čo vo filmoch ako Pulp fiction (1994), Amores perros (2000) či Babel (2006) jedna udalosť, narušenie počiatočného stavu, malý podnet je dôsledkom veľkej zmeny v životoch hlavných hrdinov, v Dupieuxovej snímke ide skôr iba o posúvanie a prepletanie príbehu a informácií o deji z jednej postavy na ďalšiu (z trojčlennej rodiny na moderátora) a zase ďalšiu (z moderátora na kameramana, z kameramana na pacienta psychologičky) a opätovný návrat k už videným udalostiam v ich životoch (vyberanie vnútornosti zvieraťa, dohadovanie zmluvy ohľadom nakrúcania hororu a podobne). Na základe malej odchýlky v deji sa udalosti menia a reflektujú značne odlišne, no paradoxne, dochádza k pevnejšej a zrozumiteľnejšej väzbe medzi jednotlivými časťami, ktorú následne režisér zas a znova narúša. Dievča sa stáva súčasťou filmu, ktorý nakrúca režisér pre bohatého producenta, tranzvestita je učiteľom v škole, kde dievča študuje a je zároveň pacientom manželky kameramana, ktorý chce nakrútiť horor a podobne. Hotová Sodoma a Gomora.

Dievčatko so symbolickým menom Realita je jedinou postavou, ktorá sa nenechá zapliesť do pavučiny predstáv, snov, filmu, fikcie, virtuálnej reality. Jej celometrážna snaha pozrieť si, čo je na nájdenej videokazete sa končí v momente, keď si ju pozrie, nenájde na nej nič, čo by ju zaujímalo natoľko, aby jej to zabránilo vyhodiť ju do koša. Takto v podstate potvrdzuje jej status jedinej hrdinky, ktorá sa ,,nenechá požierať touto chorobou zvnútra, z hlavy" a jediná zostáva pri zmysloch. Slovami tak ťažko opísateľná štruktúra príbehu a hudba tohto francúzskeho dídžeja, sú len niektoré z viacerých podnetov k tomu, aby sa divák odhodlal pozrieť si Realitu aj na filmovom plátne.

Realita (Réalité) Francúzsko ,Belgicko, USA, 2014
Dĺžka: 87 minút
Scenár, réžia, kamera, strih, hudba: Quentin Dupieux
Hrajú: Alain Chabat, Jonathan Lambert, Élodie Bouchez, Kyla Kenedy, Jon Heder, Eric Wareheim, John Glover, Lola Delon, Matt Battaglia, Susan Diol, Erik Passoja, Jonathan Spencer, Bambadjan Bamba, Michel Hazanavicius, Roxane Mesquida, Brad Greenquist, Charley Koontz, Jared Ward, Gregory Schmauss a ďalší
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 9. februára 2017
Foto: ASFK