V temne hučiacom lietadle sedí mladý muž v šiltovke s unavenými očami. Mimo obrazu počuť jeho vnútorný monológ, v ktorom zaznie aj veta: Je mnoho dôvodov odísť z domu, je mnoho dôvodov vrátiť sa. On sám má jeden jediný: Povedať rodine, že zomiera. Tak sa začína kanadsko-francúzsky film Je to len koniec sveta, šiesty filmový opus kanadského „zázračného dieťaťa“, herca, režiséra, scenáristu a strihača Xaviera Dolana (1989), ktorý získal na vlaňajšom filmovom festivale v Cannes Veľkú cenu poroty.

Louis, tridsaťštyri ročný úspešný dramatik, sa vracia domov po dvanástich rokoch, počas ktorých sa o svojich príbuzných nezaujímal, iba k narodeninám im pravidelne posielal pohľadnice s trojriadkovým textom. Napriek tomu (nerealisticky) očakáva, že ho prijmú, pochopia a podporia. To, že je gay, vedia už dávno, teraz sa im chce – nie bez strachu - zveriť s fatálnou diagnózou. Stretnutie je rozpačité, prvá prelomí ľady odcudzenia Louisova mladšia sestra Suzanne, vzdorná, fetujúca, potetovaná teenagerka, ktorá veľmi trpí bratovou neprítomnosťou a nezáujmom. Prehnane nalíčená, afektovaná matka sa teší z návratu strateného syna, hoci šípi, že sa za ním niečo skrýva. Nerozumie mu, ale má ho rada. Starší brat Antoine reaguje najagresívnejšie – s bratom sa zvíta posledný akoby nasilu, zrejme má voči nemu neprekonateľné výhrady. Švagriná Catharine, zakríknutá, neistá, vo vyjadrovaní ťažkopádna mladá žena, je jediná, ktorá Louisovi porozumie aj bez slov, hoci ho vidí po prvý raz. Dlhý záber, v ktorom sa ich pohľady stretajú a na ich dne je smútok, prezrádza veľa o istej vnútornej spriaznenosti dvoch nešťastných bytostí.

Dolan si aj pre svoj šiesty celovečerný hraný film napísal sám scenár, ale tentoraz je to adaptácia úspešnej divadelnej, čiastočne autobiografickej hry mladého francúzskeho dramatika Jeana-Luca Lagarcea, ktorý sa vo svojej tvorbe inšpiroval Kafkom i absurdným divadlom. Hra pochádza z roku 1990, o päť rokov neskôr jej autor zomrel, ale inscenovaná bola až štyri roky po jeho smrti. Film prezrádza svoj divadelný pôvod v jednote času a miesta (odohráva sa počas jedného dňa v jednom dome a jeho najbližšom okolí), v komornosti príbehu s minimálnym počtom účinkujúcich a v presile slov, najmä dlhých, neprerušovaných monológov. Dolan sa snažil rozbiť alebo aspoň narušiť prísnu dramatickú štruktúru divadelnej predlohy a dať jej filmovú podobu, čo sa mu v suverénnej réžii skutočne podarilo. Často používa taký významný filmový prostriedok, akým je dlhý detailný záber ľudskej tváre, respektíve jej najvýraznejšej časti, a statický divadelný pôdorys sa snaží rozhýbať aj vkladaním akčných, zväčša nemých flashbackov, ktoré sú Louisovými spomienkami na detstvo a mladosť, napríklad na stereotypné, ale očividne šťastné nedeľné rodinné výlety, či prvé erotické a drogové skúsenosti. Pastelový farebný filter dodáva týmto spomienkovým návratom podobu sna.

Kým vo vizuálnej stránke, ktorá sa vyznačuje Dolanovou stálou tendenciou estetizovať aj bežné veci, prevláda originálny filmový pohľad, v slovnej rovine režisér nielen netlmí, ale priam podčiarkuje prehnanú teatrálnosť. Nezvládnuté emócie, zvýšené hlasy prechádzajúce do kriku, slovná agresívnosť až hystéria a bojová atmosféra, nasadené v úvodnej scéne zvítania, nepoľavia do konca, prvotné fortissimo sa nemá kam zvyšovať, hoci príbeh prechádza peripetiami a vývinovým oblúkom. Problémom nie je však ani tak kontrast medzi filmovým obrazom a jeho slovným sprievodom, ako fakt, že prehnaná emocionálnosť všetkých postáv, s výnimkou Louisa a švagrinej Catharine, nie je podložená racionalitou, že agresívne výbuchy nemajú dostatočne logické zdôvodnenie. Divák potom úporne hľadá motívy takéhoto správania rodiny, pričom nie je jasné, či jeho domnienky sú správne. Môžeme síce hádať, či sestra Suzanne (Léa Seydoux) si drogami nahrádza neprítomnosť a nezáujem obdivovaného brata, na ktorého je od detstva fixovaná, či klaunsky nalíčená matka (Nathalie Baye), ktorej tvrdý make-up nezastiera, ale zvýrazňuje vek i vrásky, sa správa roztržito a neprirodzene samopašne vždy, alebo len v snahe zažehnať rodinný škandál, či brat Antoine (Vincent Cassel) má nepríjemne agresívnu, neznášanlivú povahu od narodenia, alebo len trpí nedostatkom uznania a rešpektu, ktorý mu ako prvorodeného patrí... To všetko môžeme vyvodzovať zo správania protagonistov , ale pri nedostatku informácií a viac-menej všeobecných dialógoch bez zrozumiteľnej pointy je ťažké dopátrať sa pravdy. Divadelnému javisku zrejme stačí kusý výsek reality, ktorý sa akoby vznáša mimo konkrétneho času, pre celovečerný film je to málo. Nie celkom bez pravdy je jeden z kritických názorov, že námet stačí iba na krátku snímku... Možno sa tu prejavil aj Dolanov mladý vek, ktorý mu pri nedostatku skúseností neumožňuje ísť do hĺbky problému odcudzenia rodiny, v ktorej nikto nikoho nepočúva, nezaujíma, ba dokonca ani nepozná, a tak namiesto skúmania jeho podstaty sa uspokojí so zobrazením javovej stránky dysfunkčnej „základnej bunky spoločnosti“. Vraj sa verne držal predlohy, ale scenár už napísal sám...

Je to len koniec sveta je prvý Dolanov film, v ktorom obsadil výlučne francúzskych hercov. Prvú kategóriu, do ktorej okrem vyššie menovaných patrí aj Gaspard Ulliel v úlohe umierajúceho Louisa a oscarová Marion Cotillard ako jeho chápavá švagriná Catharine. Všetci sú výrazné herecké osobnosti a napriek teatrálnej maniere hrajú vynikajúco, ale každý akoby svoj samostatný part bez súhry s ostatnými.  Najpresvedčivejšia je Cotillar, ktorá pri nedostatku vyjadrovacích schopností hrá najmä veľkými očami. Na mimiku stavil aj Ulliel, na uprený pohľad pozorovateľa, ktorý sa chvíľami obracia sám do seba, a na jemný úsmev, od ktorého sa ako pingpongové loptičky odrážajú všetky oprávnené i nespravodlivé slovné útoky.

Možno preexponovaná teatrálnosť hereckých výkonov zapríčinila, že film nabitý emóciami ich nedokáže preniesť na diváka, ktorý je pocitovo mimo príbehu. Určite ocení režisérovu suverenitu, jeho sofistikovaný strih so zatmievačkami v úlohe dramatickej pauzy, zaujímavo použitú, miestami až predimenzovanú hudbu, podčiarkujúcu dramatické scény, ale citovo sa nezaangažuje. Nesporne však ide o zaujímavý film, ktorý svojou témou – neschopnosťou komunikácie aj medzi najbližšími – upozorňuje na aktuálny problém predovšetkým dnešnej mladej generácie, ktorej potreby sú zdanlivo plne saturované dostupnosťou informačných technológií.

Je to len koniec sveta (Juste la fin du monde), Kanada, Francúzsko, 2016
Dĺžka: 97 minút
Námet: Jean-Luc Lagarce – divadelná hra
Scenár, réžia, strih: Xavier Dolan
Kamera: André Turpin
Hudba: Gabriel Yared
Hrajú: Gaspard Ulliel, Nathalie Baye, Léa Seydoux, Vincent Cassel, Marion Cotillard
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 12. januára 2017
Foto: ASFK