Najnovší film Nicolasa Windinga Refna Neon Demon sprevádzajú už od prvého uvedenia na festivale v Cannes rozporuplné ohlasy. Na jednej strane obviňovanie z prázdneho manierizmu a samoúčelných provokácií a na strane druhej očarenie hypnotickým štýlom. Faktom je, že takáto divergentná reflexia sprevádza Refna už dlhodobo, minimálne od uvedenia filmov Bronson a Vzkriesenie Valhaly.

Roadmovie?  Romanca?  Komédia?  Paródia?  Myslím si, že viacero divákov si bude lámať hlavu nad tým, čo vlastne tento film je. Prázdniny v Provence si berú tak trocha z každého rožku trošku. Mám pocit, že režisér Vladimír Michálek sa tak trochu inšpiroval tvorbou Zdeňka Trošku, lebo film je až príliš podobný Babovřeskom z roku 2013.  

„Čo by ste chceli, veď je to len film pre deti!“ argumentujú podaktorí pri kritike lacných, plytkých, formou i obsahom podpriemerných rodinných animovaných filmov. Možno naozaj svojim deťom dávajú len to najhoršie: skazené potraviny, nebezpečné hračky plné ostrých hrán a malých súčiastok, zle tvarovanú tesnú nepriedušnú obuv a oblečenie, zle ušité zo zdraviu škodlivých látok. V skutočnosti však deti, práve preto, že sú bezbranné, potrebujú viac pozornosti, väčšiu ochranu a vyššiu kvalitu ako dospelí. Ak z nich, pravda, netúžime vychovať arogantných, zadubených, citovo vyprahnutých ignorantov.

S remakmi je to občas ťažké. Ich tvorcovia nezriedka iba preberú pôvodný námet a dúfajú, že modernejšími filmárskymi postupmi a hereckými hviezdami súčasnosti zakryjú nedostatok vlastnej invencie. Podobný prístup logicky veľmi nefunguje, no nie vždy je tomu tak. História nám viackrát ukázala, že i nové spracovania môžu byť kvalitatívne porovnateľné s originálom, ba dokonca i lepšie (Mys hrôzy od Scorseseho, De Palmova Zjazvená tvár,  Carpenterova Vec a podobne). Do tohto zoznamu by sme mohli zaradiť aj legendárnych Sedem statočných z roku 1960.

Frekvencia príbehov o ženách a ich ťažkom osude je vo filmoch, tematizujúcich spoločenskú situáciu islámskych spoločností, vysoká a svedčí o snahe pripomínať čo najčastejšie a najintenzívnejšie všetko, čím sa tradičná spoločnosť odlišuje od svojej  modernej a sekularizovanej alterantívy. Krízovému genderovému manažmentu je, zdá sa, všetko jasné.

Meno Woody Allen (1935) je pojmom, ba až legendou. Svetoznámy americký režisér, scenárista, spisovateľ, dramatik, ale i  filmový a divadelný herec, komik a hudobník sa vpísal do povedomia divákov i kritiky predovšetkým svojimi autorskými filmami, v ktorých strieda žánre, ale zostáva verný svojskému sarkazmu.

Oscarový režisér Ron Howard sa vo svetovej kinematografii prvýkrát objavil ako herec. Po ukončení strednej školy navštevoval rôzne filmové kurzy. V roku 1977 napísal scenár, nakrútil a zahral si vo svojom prvom celovečernom filme s názvom Grand Theft Auto.

Venus „Vee“ Delmonico je študentkou záverečného ročníka strednej školy a rada by sa dostala na vysokú školu mimo domova. Nevie si však presadiť svoje, respektíve riskovať, a to aj keď ide o jej dlhodobý objekt záujmu. Medzitým jej kamarátka Sydney žiari v akejsi internetovej reality show a snaží sa ju naviesť k tomu, aby si nenechala unikať život pomedzi prsty. Vee to, samozrejme, zoberie doslovne a spontánne sa prihlási do tej istej hry, čo ona. Systém ju čoskoro na to spáruje so sympatickým Ianom a Hra o život sa môže začať.

Postava Bridget Jonesovej vznikla  koncom dvadsiateho storočia ako fiktívna hrdinka novinových stĺpčekov britskej novinárky, scenáristky a spisovateľky Helen Fieldingovej (1958). Onedlho ožila aj v knižnej podobe a stala sa medzinárodným bestsellerom. Filmové spracovanie na seba nedalo dlho čakať. Prvý titul Denník Bridget Jonesovej (2001) bol celovečerným filmovým debutom autorkinej priateľky – britskej režisérky Sharon Maquire (1960).

Kategórie, ktorými sa diváci budú snažiť reflektovať nový film juhokórejskej režisérskej hviezdy Park Chan wooka Komorná môžu byť rôzne, od hypersenzuality až po estetizovanú dekadenciu, pohrávajúcu sa s koktailom sexu a násilia.  Jeho filmy vždy oslňujú originálnou a vitálnou vizualitou, nabitou tubulentnými  emóciami.