Mladý tridsaťročný muž, so slúchadlami na ušiach, stojí uprostred tanečného parketu a osamotene tancuje. V slúchadlách mu očividne hrá iná hudba ako na diskotéke. Kamera ho sleduje vo veľkom detaile, nalepená na jeho tvári. Sníma jeho ústa, oči a hýbe sa s ním do rytmu. V pozadí badať rozostrené svetelné body, ktoré spolu s hudbou dotvárajú impresionistický charakter celej sekvencie. Po čele mu steká kvapka potu.

Zrazu k mužovi prichádza žena. Zloží si slúchadlá a zarozprávajú sa, ale kvôli hlasnej hudbe nepočujeme, čo hovoria. Následne muž dopije drink a spolu so ženou odchádzajú preč. Strih. Opäť sledujeme veľký detail na tvár muža. Podľa zvukov sa pravdepodobne nachádza na toalete. Prevracia oči smerom do hora a má pootvorené ústa, takže si nie sme istí, či je v alkoholickom alebo sexuálnom „delíriu“. Pravdepodobnejšia je však druhá možnosť, keďže po chvíli vstáva a bez zatackania odchádza preč z klubu.

Hneď v úvodnej sekvencii je zakomponované všetko, čo potrebujeme vedieť o hlavnom hrdinovi Jamesovi Whiteovi vo filme scenáristu a režiséra Josha Monda. Alkoholu sa rozhodne nevyhýba, je sukničkár, vyhľadáva párty, ale zároveň sa uzatvára pred svetom a je osamelý. Postupom času sa nám ukážu aj dôvody. Zomrel mu otec, matka trpí konečným štádiom rakoviny, nemá žiadnu prácu ani stálu priateľku a vôbec netuší, čo robiť so životom. To, čo spočiatku pôsobí ako výpoveď o mladej generácii, je smutným nahliadnutím do vzťahu matky a syna a o vyrovnávaní sa so smrťou.

Rád by som však tento film uviedol ešte druhý krát. Americká produkčná spoločnosť Borderline Film, združujúca tvorcov ako Antonio Campos, Sean Durkin a Josh Mond, je dnes už uznávanou značkou na poli nezávislého filmu. Filmy týchto tvorcov pravidelne vyhrávajú v Sundance a objavujú sa aj na popredných európskych festivaloch. Filmy spája predovšetkým civilnosť, dôraz kladený na psychológiu svojich zmätených hrdinov, inšpirácia európskou artovou tvorbou, ucelený tvar, komornosť, nekomunikatívnosť a iné. Toto všetko platí aj pre film James White, akurát je v ňom obvyklý chladný odstup nahradený emocionálne intenzívnejšími prostriedkami.

To však súvisí s psychickým stavom samotných postáv a dejom celého filmu, čím sa oblúkom vraciam späť k úvodným odsekom. Snímka sa venuje predovšetkým umieraniu a mnohokrát neuhýba pred nepríjemnými situáciami. Sledujeme dezorientovanú matku pobehujúcu po lekárni, to ako zrazu nedokáže vysloviť ani hlásku, ako ju James nosí na toaletu a iné. Žiadna z týchto situácií však nie je vykreslená pateticky. V pozadí nehrá žiadne clivé piano, postavy nevypúšťajú životné múdra a aj kamera ich v týchto situáciách sníma poväčšine v celkoch. Vzťah matky a syna je tu následne vykreslený pomerne ambivalentne. Matka svojho syna potrebuje, ale v obdobiach, keď je jej dobre, sa ho snaží popohnať, aby odišiel z jej domu a začal niečo robiť so svojim životom. Pre Jamesa je starosť o matku „skvelou príležitosťou“, ako sa vyhýbať zodpovednosti. Ich vzťah je nesmierne silný azda práve preto, že James bol jedináčik a matka ho vychovávala sama. Má teda neustálu potrebuje chrániť ju dokonca aj pred ostatnými členmi rodiny.

James je okrem tragickej postavy aj stelesnením množstva dnešných mladých ľudí, ktorí žijú u svojich rodičov a odmietajú za svoj život prijať zodpovednosť. Alkoholické či drogové dobrodružstvo je preňho napríklad dôležitejšie ako pracovný pohovor do výbornej práce, vzťahy na jednu noc sú samozrejmosťou a bitky, či výbuchy agresie, na dennom poriadku. James je tak mimoriadne ambivalentnou postavou, ku ktorej si len postupne začneme budovať vzťah a chápať jeho motivácie. Zároveň sám postupne dospieva a jeho život na záver naberá úplne odlišné kontúry.

Toto všetko akcentuje už spomínané formálne stvárnenie filmu. V rozprávaní je najzaujímavejšie narábanie s časom. Ten je v príbehu mimoriadne dôležitý, nielen kvôli smrteľnej chorobe, ale aj kvôli stereotypnému životu aký James vedie. Veľké, mesačné časové skoky nám oznamujú medzititulky. Jamesa obvykle vidíme váľať sa v posteli, vždy s inou ženou, a po opici. Postupom času si však časové skoky dávame do súvislosti práve s priebehom choroby u jeho matky. Zaujímavé na filme je aj to, že aj keď je nakrúcaný v New Yorku neuvidíme žiadne jeho typické symboly. Film sa poväčšine odohráva v bytoch, či interiéroch klubov, hotelov a krčiem. Kameraman Mátyás Erdély navyše len málokedy poodíde s kamerou ďalej od svojich postáv, a tak pôsobí snímka skutočne klaustrofobicky, čím opätovne výborne vyjadruje vnútornú osamelosť hlavnej postavy.

James White je teda mimoriadne silný film o umieraní, ktorý pracuje s presne padnúcou a koherentnou formou. Tá dotvára psychiku postáv i bezútešný charakter celej snímky. James White sa tak môže smelo zaradiť po bok takých snímok ako je napríklad Hanekeho Láska alebo Pialatova Otvorená tlama, hoc postráda jemný pátos prvej a totálny citový marazmus druhej menovanej. Pri filme však budú diváci jednoznačne zažívať nepríjemné pocity, spojené so spoluprežívaním mimoriadne bolestivej smrti a obrovského smútku Jamesa Whitea.

James White, USA, 2015
Dĺžka: 85 minút
Scenár a réžia: Josh Mond
Kamera: Mátyás Erdély
Strih: Matthew Hannam
Hudba: Scott Mescudi
Hrajú: Christopher Abbott, Cynthia Nixon, Scott Mescudi, Ron Livingston, Makenzie Leigh, David Call, David Cale a ďalší
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR:  1. decembra 2016
Foto: ASFK