„Ako filmári celý život hľadáme dobré príbehy. Tie najlepšie sú často v našom najbližšom okolí. Neradi ich nakrúcame, pretože sa nás osobne dotýkajú a my sa bojíme straty nadhľadu. K tomuto filmu som sa odhodlal vtedy, keď strach zo straty brata prevážil nad strachom zo straty odstupu,“ povedal scenárista, režisér a kameraman Martin Kollár v rozhovore pre Denník N o svojom celovečernom debute 5 October, ktorý sa po svetovej premiére v Rotterdame a uvedení na ďalších festivaloch v Karlových Varoch a Piešťanoch dostáva v rámci Projektu 100 do distribúcie na Slovensku.

Kollárov dokument má podtitul Film o mojom bratovi, ale zachytáva len krátky úsek z jeho života, ktorý však rozhoduje o jeho ďalšej existencii. Päťdesiatdvaročný Ján má totiž zhubný nádor, ktorý mu výrazne deformuje tvár, a stojí pred fatálnym rozhodnutím, či sa dať alebo nedať operovať, keďže výsledok chirurgického zásahu je neistý. S operáciou je nádej na prežitie fifty-fifty, bez nej iba osempercentná. Čas do 5. októbra, čo je termín operácie, sa Ján rozhodne neprečkať pasívne, ale na niekoľkomesačnej cyklotúre, počas ktorej je sám so svojimi myšlienkami, strachom, nepohodlím, rozmarmi počasia i zápasom o konečné rozhodnutie. „Neviem, kam idem,“ píše si do diára, ktorý je na ceste jeho jediným spoločníkom a pre diváka jediným informátorom, pretože film je nemý, presnejšie bez hovoreného slova. Nie je to denník v klasickom zmysle slova, iba záznamník, do ktorého si protagonista stručne zapisuje povinnosti, a v ktorom ako memento mori svieti dátum 5. október, iba sem-tam sa objaví poznámka, prezrádzajúca niečo o jeho myšlienkových pochodoch. Do diára sú založené aj účty, lístky a fotografie, ktoré letmo naznačujú niečo z jeho súkromia, lebo askéza, ktorú si vedome uložil ako sprievodcu na svojej púti, sa týka aj informácií o ňom. Divákovo vnímanie sťažuje skutočnosť, že poznámky v diári sú v limitovanom čase ťažko čitateľné, a tak je väčšmi odkázaný na strohé anglické titulky, ktoré boli nevyhnutné na medzinárodné festivalové uvedenie snímky, no poslúžia aj domácemu publiku.

Ján sa na svojej ceste neidentifikovateľnými krajinami nepohybuje po turistických trasách, a tak aj jeho stretnutia s ľuďmi sú minimálne. Martin Kollár (1971) je výborný fotograf (vydal už štyri knihy) a originálny kameraman (66 sezón, Ako sa varia dejiny, Zamatoví teroristi, Koza), čo sa výrazne prejavuje v jeho filmovej prvotine (doteraz nakrútil ako autorský film iba krátkometrážny Autoportrét), a tak svoju pozornosť rovnakým dielom venuje bratovi i prostrediu, v ktorom sa cyklista pohybuje. Dokonca sa dá vytušiť istá paralela medzi bratom a prírodou. Do života blízkeho človeka zasiahla choroba, ktorá zdevastovala jeho zovňajšok, do prírody permanentne zasahuje človek, ktorý nie vždy mení obraz krajiny k lepšiemu. Ján si evidentne nepotrpí na výzor, svojou marxovskou bradou, schlpenými vlasmi, ležérnym športovým oblečením a bicyklom, na ktorom všetko svoje nosí so sebou, trochu pripomína bezdomovca. Iba raz ho vidíme pred televízorom v hotelovej izbe, inak spáva pod šírym nebom v spacáku a ako vankúš mu slúži batoh s potrebnými vecami. Často prechádza po pokojných vedľajších cestách popri rieke, pričom ľudí a výdobytky civilizácie vidí iba z diaľky, respektíve si ich nevšíma, iba výnimočne, keď niet inej možnosti, sa stane súčasťou ubíjajúceho ruchu a zhonu. Kollár svojou kamerou konfrontuje vzácne obrazy panenskej prírody, ako je napríklad fascinujúci záber vodných rias, keď plynúca rieka akoby česala zeleno-žlté rastliny, s obrazmi krajiny zasiahnutej a často priam chorobne postihnutej zásahom človeka, ako sú zbúraniská, smetiská či továrenské komíny. Desivý je záber, v ktorom Ján stojí zoči-voči obrovskému zdvíhaciemu mostu – železné monštrum sa pohybuje proti nemu akoby ho chcelo zadláviť.

Hoci putovanie protagonistu, ktoré sa podobá na útek pred strachom z choroby, smrti a fatálneho rozhodnutia, je naplnené samotou a životne dôležitým uvažovaním, niet v ňom pátosu, ktorý zvykne sprevádzať podobné situácie. Ba naopak, spod jednotlivých zážitkov cestovateľa presvitá nenápadný humor, ako je napríklad večerné stavanie stanu, na ktoré sa postupne zbiehajú ako zvedavé kofy kravy z blízkeho okolia, tvoriace nehybné, mlčanlivé publikum Jánovho nešikovného pokusu. Podobne je ladené jeho úsilie pripevniť na nosič bicykla ešus so zemiakmi či natiahnuť kábel, ktorý má slúžiť ako šnúra na vypranú bielizeň. Vďaka takýmto situáciám sa s hrdinom filmu zbližujeme, hoci v identifikácii s ním nám bráni nielen jeho zdravotná situácia, pre nás našťastie neaktuálna, ale najmä nedostatok informácií o ňom. Nie je to len prirodzená zvedavosť, pre ktorú sa chceme dozvedieť niečo o jeho povolaní, rodinnom zázemí, záľubách... Autor filmu sa však rozhodol, že sprístupní len krátky výsek z bratovho života, hoci ten ho zrejme pustil aj do svojho intímnejšieho myšlienkového  a pocitového sveta. Vstupu do fyzickej intimity Jána sme vo filme niekoľkokrát prítomní, hoci nie vždy je to esteticky príjemný obraz.

I keď Ján v strohom diári tvrdí, že nepozná cieľ svojej cesty, je ním 5. október, ktorý sa neúprosne blíži a pre unikajúceho muža, ktorý aspoň na pár mesiacov odmietol nevyhnutnosť byť pacientom, znamená návrat do reality. Má podobu nemocničného prostredia a odstraňovania bujnej brady, všetko ostatné zostane zahalené tajomstvom. Záverečný portrét distingvovaného pána v klobúku, ktorý len vzdialene pripomína niekdajšieho zanedbaného pútnika, však naznačuje šťastný koniec.

Kollárov dokumentárny debut je svojím spôsobom výnimočný film. Nielen vážnou existenciálnou témou, ale predovšetkým jej spracovaním s minimalistickou naráciou, s dokonalým využitím vycibrenej vizuálnej zložky, bez pátosu a frekventovania slov rakovina a smrť, ktoré striehnu v pozadí. Už dnes je jasné, a existujú na to dôkazy, že film zaujme odborníkov i festivalové poroty. Vynára sa však otázka, či sa svojou limitovanou komunikatívnosťou neminie s domácim publikom, ako sa to novátorským dielam stáva. Či dôležitejší ako pre publikum nie je pre autora a jeho protagonistu, respektíve pre teoretikov, ktorým dáva dostatočné množstvo podnetov na úvahy o s účasnom dokumente, ktorý sa vyznačuje – a tento film to potvrdzuje  -  nielen zaznamenávaním, ale aj inscenovaním skutočnosti a žánrovými presahmi.

Film 5 October s hodinovou minutážou, ktorá sa pomaly stáva v slovenskej dokumentárnej tvorbe módou, dopĺňa v distribúcii animovaná snímka Braček jelenček mladej slovenskej scenáristky, režisérky a animátorky Zuzany Žiakovej (1990). Bolo to vhodné riešenie, ako vytvoriť celovečerný program, lebo oba filmy spájajú témy súrodeneckej lásky, ako aj smrti a víťazstva človeka či prírody nad ňou.

5 October, Slovensko, Česko, 2016
Dĺžka: 61 minút
Scenár, réžia, kamera: Martin Kollár
Strih: Alexandra Gojdičová, Marek Šulík
Hudba: Michal Novinski
Účinkujú: Ján Kollár, Vladimír Kollár, Barbora Katriňáková, Ján Doboš
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 6. októbra 2016
Foto: ASFK