ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Lily Lane (Liliom ösvény)

Hodnotenie filmu podľa čitateľov

Lily resizeBence Fliegauf (1974), zázračné dieťa maďarského filmu, patrí síce medzi obdivovateľov klasika Bélu Tarra, kam sa zaraďujú aj jeho generační druhovia Nimród Antal, Szabolas Hajdu, Kornel Mundruczó či György Pálfi, ale tento „samouk“ bez filmovej školy, ktorý sa vypracoval prostredníctvom televíznych skúseností, kráča už od svojho debutu Húština (2003) vlastnou originálnou cestou.

Pre jeho tvorbu, ktorá má vo filmoch Dealer a Mliečna cesta, čiastočne Lono, experimentálny charakter, je typické potlačenie dejovej zložky v prospech atmosféry diela, prepracovaná zvuková stopa vrátane hudby rovnocenná obrazu, striedanie dynamických, nervných záberov s dlhými statickými a častá spolupráca s nehercami. Po filme Je to iba vietor, ktorý bol sociálno-psychologickou drámou o rasovej intolerancii, inšpirovanej konkrétnymi maďarskými udalosťami, sa Fliegauf vo svojom najnovšom diele Lily Lane vrátil k svojim experimentálnym koreňom.  

Lily2 resizePríbeh, ak o niečom podobnom vôbec možno hovoriť, je jednoduchý. Mladá matka Rebeka (Angéla Stefanovics) rozpráva svojmu sedemročnému synovi Danimu (Bálint Sótonyi) rozprávku pred spaním. Najčastejšie cez skype, lebo jej manželstvo je pred rozvodom a syn žije s otcom. Rozprávka o rodine Lovca, Víly a dieťaťa nazývaného Zlatíčko je nezvyčajná, záhadná a čoraz krutejšia. Nejde totiž o celkom vymyslený príbeh, ale o spomienky Rebeky na traumatické detstvo, na odchod otca a matkinu frustráciu, ktorá vyústila do týrania dcérky. Pre Rebeku je rozprávanie istá forma psychoterapie, pre Daniho zdroj nočnej mory. Matka sa postupne zbavuje ťarchy spred rokov, no presúva ju na syna, vzhľadom na jeho vek až neprimerane kruto. Dani sa vyrovnáva s počutým po svojom – projektuje si postavy z „rozprávky“ do svojho detského sveta, menami jej hrdinov volá svoje hračky. Medzi matkou a synom je krásny, veľmi blízky vzťah a svoje stretnutia si užívajú naplno v dokonalej súhre. Rebeka berie Daniho ako svojho partnera, ktorý ju Lily3 resizepozorne počúva a snaží sa pochopiť, on je na ňu silne naviazaný a otca vníma ako mimozemšťana – zeleného mužíka z matkinho amatérskeho obrazu. Nevedno, čo všetko Dani z Rebekinho spomínania chápe, ako to transformuje do svojho sveta, no matke verí, vie, že jej môže klásť  aj bizarné otázky, snaží sa byť nielen pozorným poslucháčom, ale aj ochrancom (sprevádza ju napríklad do pivnice, kam by inak – vzhľadom na spomienky z detstva – sama nevkročila). Dokonca v okamihu, keď prepukne jej hysterický záchvat a v amoku demoluje zariadenie rodičovského domu, Dani sa k nej po krátkom váhaní pridáva, aby napokon všetko spoločne spálili v očistnom ohni.

Fliegaufov autorský film (je nielen scenáristom a režisérom, ale aj autorom hudby, výpravy, zvukárom a producentom) sa neodvíja lineárne, ale je priam halucinačnou zmesou spomienok, predstáv, nočných mor a dlhých Rebekiných monológov. Ich krutosť tlmia farebné flashbacky – spomienky na ťarchavosť a pôrod, radosť zo syna, jeho prvé krôčiky a prvé úsmevy, obľúbené hračky, najmä pestrofarebná stavebnica Lego. Ostro kontrastujú so zrnitými čiernobielymi statickými zábermi z Rebekinho detstva, na ktorých sa refrénovite opakuje obraz dievčatka s dlhými vlasmi a smutnými očami či prísnej panej – jej matky Violy (Mária Gindert) so žiarivými perlami na krku. Dynamické, nervné zábery, ktoré sme už spomenuli ako jednu z charakteristických čŕt Fliegaufovho filmárskeho postupu, prináša ručná kamera, snímajúca zásadne v prirodzenom svetle. Kontrapunktom k nim sú dlhé, statické detaily, Lily4 resizezamerané najmä na oči a ústa rozprávačky, či na tvár počúvajúceho Daniho, v ktorej sa odráža celá škála pocitov, no predovšetkým napätie z ďalšieho vývoja príbehu, ktoré sa adekvátne prenáša na diváka. Pri častom používaní voice-over sa jeho pozornosť musí rozdeliť medzi obraz a zvuk, ktoré sú vo filme rovnocenné. Zvukovú stopu tvorí v premyslenom výbere všetko okolo (nie nadarmo sa v súvislosti s týmto tvorcom hovorí o ambientnom filme), hudba, ktorej autorom je sám režisér, má zväčša podobu vzdialeného dunenia, avizujúceho niečo neznáme, ohrozujúce a zlé, blížiace sa k hrdinom. Fliegauf vie majstrovsky využiť aj ticho, i ono je súčasťou budovania napätia, v ktorom drží adresáta celých deväťdesiatjeden minút.

Súčasťou rozhovorov matky so synom sú aj prírodné až kozmické témy. Vo filme sa opakujú zábery na cestu listnatým lesom, v ktorom stojí Rebekin rodný dom, dvojica chodí „kŕmiť“ rožkom obľúbený strom v parku a Lily5 resizenapokon k jeho koreňom pochová ako výživu popol mŕtvej matky a babičky Violy. V tomto geste je odpustenie za príkoria z detstva Rebeky aj za ľahostajnosť k vnukovi Danimu, ale i viera v nezničiteľnosť života v prírode, ktorý mení formy, ale pretrváva.

V súvislosti s filmom Lily Lane, ktorý získal tohto roku Zlatý olivovník na Európskom filmovom festivale v Lecce, sa spomínajú mená takých filmárskych velikánov, ako Andrej Tarkovskij či Terence Mallick. Hoci isté styčné body v spôsobe narácie možno nájsť, Bence Fliegauf je predovšetkým svoj, originálny filmový mág, ktorý kráča vlastnou cestou bez ohľadu na módu a istým spôsobom aj na divákov. Nevnucuje sa im, ale snahu o pochopenie komplikovaného, tajuplného a klaustrofobického rozprávania odmení. Od istého okamihu zrazu všetky, dovtedy nezrozumiteľné komponenty začnú do seba zapadať, k silným pocitom sa pridruží rovnako silné poznanie. Najnovší Fliegaufov opus je jednoducho zážitok...

Lily Lane (Liliom ösvény), Maďarsko, Nemecko, Francúzsko, 2015
Dĺžka: 91 minút
Scenár, réžia, hudba, výprava, produkcia: Bence Fliegauf
Kamera: Zoltán Lovasi
Strih: Balázs Budai
Zvuk: Bence Fliegauf, Tamás Beke
Hrajú: Angéla Stefanovics, Bálint Sótonyi, Mária Gindert, Bence Somkúti, Miklós B. Sékel, Maja Balogh
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 18. augusta 2016
Foto: Film Europe

Share/Save/Bookmark