V Uherskom Hradišti sa oblizovali filmové sladkosti

Hviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívne
 

LFS2016logo resizeHoci Letná filmová škola – tohto roku sa od 22. do 30. júla konal v Uherskom Hradišti už jej 42. ročník – má v názve ono slovo „škola“, v žiadnom prípade nie je suchopárnym podujatím, práve naopak. Nielenže sa v jej bohatom programe nájdu aj filmy ľahších žánrov pre tých, čo nemusia nutne sledovať celý deň Viscontiho či poľskú filmovú školu (nehovoriac už o pestrom sprievodnom programe vrátane divadelných predstavení a koncertov), ale vždy sa nájde čosi vtipné „navyše“.

Tohto roku to bol nostalgický retro vizuál, vychádzajúci zo „starých dobrých“ VHS kaziet, ktoré sa začali vyrábať v druhej polovici 70. rokov minulého storočia a svoje zlaté časy zažili v nasledujúcich dvoch desaťročiach, kým ich nevystriedali DVD. Programová brožúra pripomínala klasickú videokazetu, modrý katalóg mal nápis PLAY na titulnej strane a varovanie FBI pred neautorizovaným použitím audiovizuálneho obsahu na zadnej strane (a celý bol ešte „oblečený“ v prebale, na ktorý akoby ktosi len tak po domácky použil kus plagátu Passerovho amerického filmu Bankári z roku 1977). Vtipná bola aj samotná zvučka, ktorá poskytovala základné informácie o LFŠ v podobe digitálneho menu s typickými hranatými písmenkami, podfarbovaná hlasom nervózneho Jiřího Lábusa, ktorý volá na manželku, aby sa už konečne prišla posadiť k videu. A nasleduje vlniaci sa obraz zmrzliny (čo je logo AČFK, hlavného organizátora LFŠ), takisto akoby vystrihnutý z 80. rokov, s nápisom Lick Film Sweets. Nuž, na tohtoročnej LFŠ naozaj bolo čo oblizovať, z čoho si vyberať...

Zaostrené na Filipíny

Pokiaľ ide o predstavenie jednej národnej kinematografie, po vlaňajšom Fínsku padla tohto roku voľba na exotickejšie Filipíny. Ostrovná krajina, bývalá španielska a v 20. storočí americká kolónia, má bohatú kinematografickú tradíciu, hoci v začiatkoch tam pôsobili najmä americké filmové spoločnosti, nakrúcajúce pre americký trh. Prvým čisto filipínskym filmom je preto až Dievča z vidieka z roku 1919. Tamojšia kinematografia zažila zlatú éru v 50. rokoch, keď vznikalo ročne až 350 filmov, druhou zlatou érou boli potom 70. a začiatok 80. rokov. S nástupom nového tisícročia – a nových technológií – došlo k renesancii  nezávislého filmu, mnohé filipínske filmy sa uvádzajú na významných festivaloch, paralelne prekvitá aj kinematografia komerčná. V súčasnosti sa na Filipínach ročne nakrúti 150 až 170 filmov.

manilavpazuroch resizeBádanie v dejinách filipínskej kinematografie a zostavovanie retrospektívnych prehliadok komplikuje fakt, že na Filipínach neexistuje filmový archív (a produkčné spoločnosti filmy uchovávali spravidla len v čase ich možného komerčného využitia). Napriek tomu zostavili dramaturgovia LFŠ pozoruhodnú kolekciu, ktorej dominoval profil jedného z najvýznamnejších tvorcov Lina Brocku (1939 – 1991). Režisér, niekedy nazývaný aj „ázijským Fassbinderom“, tematizoval vo svojich filmoch nielen homosexualitu, ku ktorej sa otvorene hlásil, ale aj sociálne pomery a život obyčajných ľudí. Častým motívom je uňho príchod vidiečanov do veľkomesta, ako napríklad vo filme Manila v pazúroch svetla z roku 1975. Mladý protagonista Julio tu prichádza za lepším životom do hlavného mesta Manily, kde pracuje najprv ako stavebný robotník machodancer resize(zamestnávateľ svojich zamestnancov v podstate okráda) a potom sa tak trochu proti svojej vôli uchytí ako homosexuálny prostitút. Podstatnú časť zápletky tvorí aj jeho snaha zachrániť svoju niekdajšiu životnú lásku Ligayu, ktorá sa stala obeťou obchodovania s bielym mäsom. Tieto dejové línie nemôžu smerovať inam než k tragickému koncu... Veľkú nevôľu miestnych cenzorských orgánov vyvolal Brockov film Macho Dancer (1988), ktorého podstatná časť sa odohráva v manilskom nočnom klube, kde sa kombinuje erotická šou opäť s chlapčenskou prostitúciou, navyše s tichou podporou (korumpovanej) polície. Film plný odvážnych javiskových vystúpení i homoerotických scén musel režisér dokončiť v zahraničí, načo bol uvedený na viacerých medzinárodných festivaloch.

Nielen Lino Brocka

tvoje lono resizePohľad na filipínsku kinematografiu v programe LFŠ ďalej rozširovali snímky s historickou tematikou a žánrové filmy, ktoré sa tešia u domáceho publika veľkej obľube – z nich sme videli film V tvojich očiach (2010) z dielne režiséra Maca Alejandreho o láske dvoch sestier k tomu istému mužovi, ktorý dokonale napĺňa žáner melodrámy. Artovú časť kinematografie reprezentoval napríklad film Brillanteho Mendozu Tvoje lono (2012), dramatický príbeh ženy, ktorá nemôže mať deti, a preto súhlasí, aby jej manžel počal dieťa s inou ženou. Dej sa odohráva v prostredí etnickej skupiny takzvaných morských Cigánov na juhu Filipín a vyznačuje sa až dokumentaristicky presným zachytením tohto prostredia a kontemplatívnou atmosférou. Na tvorbu spomínaného Lina Brocku akoby odstranitzpriatelov resizenadväzoval režisér Joselito Altarejos, ktorý takisto spracúva gay tematiku, napríklad vo filme Odstrániť z priateľov z roku 2014, inšpirovanom skutočnou a značne medializovanou udalosťou, keď trinásťročný chlapec zastrelil v nákupnom centre svojho priateľa a potom obrátil zbraň proti sebe. Protagonista tohto príbehu David, len o dva roky starší od svojho reálneho predobrazu, sa nevie zmieriť s tým, že sa s ním rozišiel jeho priateľ, navyše v citlivom predvianočnom období (rímsky katolicizmus je na Filipínach prevažujúcim náboženstvom). V deji filmu zohrávajú úlohu komunikačné prostriedky a sociálne siete; aj svoju samovraždu zorganizuje protagonista tak, že sa v nákupnom centre zastrelí pred objektívom bezpečnostnej kamery.

Keď sa vo filme mrmle...

ušiak resize... je to mumblecore. Toto je, pravdaže, neprimerane zjednodušený pohľad na... hnutie? prúd? fenomén? Ale pekne po poriadku: keď sa v roku 2005 na (nielen filmovom) festivale South by Southwest v Austine (Texas) zišlo viacero filmov s určitými spoločnými znakmi, použil pre ne zvukár režiséra Andrewa Bujalského v jednom ich barovom rozhovore výraz „mumblecore“, súvisiaci s tým, že postavy v týchto filmoch niekedy rozprávali trochu nezreteľne, akoby lenivo (mumble = mrmlať). Bujalski na druhý deň použil tento výraz v rozhovore pre internetový server IndieWire – a označenie nového fenoménu bolo na svete. Nebolo to žiadne organizované hnutie (tvorcovia takto označovaných filmov pôsobili v New Yorku, Chicagu, Seattli a v ďalších mestách), preto je ťažké presne ho časovo vymedziť. Ide o ultranezávislé filmy s veľmi nízkym, až nulovým rozpočtom, spravidla romantické komédie alebo vzťahové drámy zo života bielych dvadsiatnikov, často nakrútené metódou „do it yourself“ (urob si sám). Tí istí tvorcovia na seba často berú úlohu scenáristov, režisérov, hereckých predstaviteľov, respektíve účinkujú vo filmoch svojich spolupútnikov, herci často formou improvizácie ovplyvňujú konečnú podobu filmov. Spätne sa za prvý film tohto baghead resizehnutia považuje snímka Funny Ha Ha Andrewa Bujalského z roku 2002, portrét neambicióznej absolventky vysokej školy, ktorá celkom nevie, čo si počať so životom. Výraznými predstaviteľmi tohto hnutia sú bratia Jay a Mark Duplassovci, ktorých film Ušiak (2005, r. Jay Duplass) je zábavnou road-movie o partnerskej dvojici a mužovom bratovi, ktorí si zaumienia najprv vyzdvihnúť v secondhandovom obchode a potom dopraviť otcovi oboch mužov k narodeninám obrovské kreslo. Cestou sa stretnú s množstvom (pre diváka zábavných) problémov, z ktorých najväčšie sú, pochopiteľne, tie vzťahové – cesta preverí najmä (ne)pevnosť vzťahu partnerskej dvojice. Duplassovci sú podpísaní aj pod snímkou Baghead (2008), ktorá sa zaraďuje do „nadväzujúceho“ žánru „mumblegore“, farebnekoleso resizekeď k prvkom mumblecoru pribúdajú hororové motívy. Relatívne pohodlie štvorice neveľmi úspešných hercov, ktorí sa vyberú na odľahlú chatu uprostred lesov, aby tam napísali scenár filmu, ktorým konečne prerazia, naruší hororová postava neznámeho muža s papierovým vreckom na hlave, ktorá sa neočakávane zjavuje a začína byť agresívna. Pravda, podivné je, že pôvodne si túto postavu vymysleli herci do svojho scenára... Podobne ako v predošlom filme Duplassovcov aj tu je hraničná situácia (komédia pozvoľna prerastá do hororu) najmä katalyzátorom na odhalenie vzťahov medzi protagonistami. K najzábavnejším filmom z tejto skupiny patrilo Farebné koleso (2011) režiséra Alexa Rossa Perryho, komédia o dvojici súrodencov, ktorí spolu veľmi nevychádzajú, ale predsa sa vydajú spoločne na cestu, aby brat pomohol sestre odsťahovať si veci od bývalého partnera, ktorým bol jej vysokoškolský pedagóg. Čiernobiela kamera Seana Pricea Williamsa sa tu snúbi s brilantnými dialógmi, v ktorým postavy často hovoria niečo frances ha resizeiné, než si myslia, respektíve než je pravda. Podobne zábavný (a takisto čiernobiely) bol film Frances Ha režiséra Noaha Baumbacha, výsek zo života tanečnice Frances, ktorá hoci má 26 rokov, stále pôsobí v tanečnom súbore len ako elévka s neistými príjmami a neistou budúcnosťou. Dej je vtipne členený na kapitoly označené miestami, kde titulná hrdinka práve (po)býva. Frances Ha z roku 2012 je posledným či jedným z posledných mumblecorových filmov, ktorý využíva charakteristickú poetiku tohto hnutia, ale už evidentne s vyšším rozpočtom. Mumblecore nemá len priaznivcov; časti kritiky prekáža jeho apolitický charakter a údajná banalita zobrazovaných problémov ľudí „prvého sveta“, ktoré skutočnými problémami ani nie sú. Tak či onak, mumblecore tu proste je a je dobré, že sa s ním „študenti“ LFŠ mohli zoznámiť.

Vyšehradský horizont, najmä Poľsko

Tradičnou sekciou LFŠ je Vyšehradský horizont, predstavujúci staršie snímky i aktuálne novinky z krajín Vyšehradskej štvorky. Pravda, najmä v prípade slovenských a českých, ale i maďarských filmov išlo o také, ktoré sú známe z našej distribúcie, prípadne sa do nej pripravujú. Venujme preto pozornosť najmä štyrom poľským filmovým novinkám, reprezentujúcim tvorcov rôznych generácií a poetík.

excentrici resizeKlasik poľského filmu Janusz Majewski (nar. 1931), ktorý počas svojej kariéry spolupracoval aj s československými (českými) filmármi (Dvojí svět hotelu Pacifik, Slaná růže, Kainovo znamení), nakrútil vlani ako 84-ročný (!) film Excentrici alebo Na slnečnej strane ulice. Hlavný hrdina príbehu situovaného do druhej polovice 50. rokov minulého storočia sa vracia z emigrácie vo Veľkej Británii naspäť do vlasti, do kúpeľného mestečka Ciechocinek. V období politického a kultúrneho uvoľnenia tu Fabian ako džezový pozaunista zakladá swingovú kapelu, ktorá sa stretne s obrovským úspechom. Do jeho života vstupuje aj starší, zdanlivo režimu oddaný policajt, z ktorého sa prekvapivo vykľuje takisto milovník swingu, a tak trochu tajomná krásna speváčka, s ktorou nadviaže ľúbostný vzťah... Film, ktorý sa začína a je vystavaný ako hudobný retro príbeh, smeruje k prekvapujúcej politickej pointe. Hlavného hrdinu stvárnil populárny a aj u nás dobre známy herec Maciej Stuhr, ktorého poznáme napríklad aj z aktuálnej detektívky Červený kapitán, taki

panickydulske 3 resizeRežisér Filip Bajon (nar. 1947) siahol po známej literárnej predlohe, románe Gabriely Zapolskej Morálka pani Dulskej z roku 1906, respektíve 1907, ktorá sa dočkala už viacerých filmových spracovaní vrátane snímky Morálka paní Dulské režiséra Jiřího Krejčíka z roku 1958. Bajon pristúpil k predlohe originálne: k pôvodnej zápletke z prvej dekády 20. storočia dopísal ďalšie dve epizódy, odohrávajúce sa v 50. a v 90. rokoch – leitmotív ukrývania rodinných tajomstiev zostáva zachovaný. Jednotlivé epizódy nenasledujú za sebou, ale neustále sa prepletajú (čo si, pravdupovediac, vyžaduje pekelné divácke sústredenie) – nie je to však samoúčelné, vyplýva to organicky z „nadstavenej“ zápletky. Predstaviteľka najmladšej generácie je totiž filmová režisérka, ktorá plánuje nakrútiť práve film o minulosti vlastnej rodiny. Medzi mnohými skvelými hereckými výkonmi tu exceluje Krystyna Janda ako predstaviteľka najstaršej generácie. Novej koncepcii príbehu zodpovedá aj pozmenený názov filmu, ktorý sa volá Paničky Dulské.
    

demon resizeMeno režiséra Marcina Wronu (1972 – 2015) môžu poznať fanúšikovia filmu aj u nás: na MFF Bratislava bol pred časom uvedený jeho druhý film Krst. Po ňom nakrútil Wrona v poľsko-izraelskej koprodukcii snímku Démon (2015), ktorého podstatná časť sa odohráva počas svadobnej oslavy (čím nadväzuje na také diela, ako je Svadba Andrzeja Wajdu či rovnomenný film Wojciecha Smarzovského). V sujete filmu, ktorý pracuje s prvkami psychologického trileru i čiernej komédie, je využitý motív zo židovského folklóru: ženích sa začne správať zvláštne, pretože sa v ňom usadí dybuk, duch mŕtvej, možno zavraždenej Židovky, ktorá potom rozpráva jeho ústami. Reakcie na túto situáciu odhalia nie práve lichotivé vlastnosti mnohých svadobčanov... Žiaľ, Démon sa stal posledným titulom vo filmografii režiséra, ktorý vzápätí po jeho úspešnom uvedení na filmovom festivale v Gdyni spáchal v hotelovej izbe samovraždu.
    

vabeniesiren resizeSnímka Vábenie sirén (uvedená aj na tohtoročnom Art Film Feste) je debutom Agnieszky Smoczyńskej (1978) a variáciou na večne živý príbeh morskej panny, ktorá sa zamiluje do smrteľníka. Presnejšie, morské panny sú dve, sú to sestry, vyzerajú ako normálne dievčatá, ktorým sa nohy premenia na masívny rybí chvost, len keď prídu do kontaktu s vodou, sú navzájom značne odlišné a láska jednej z nich k mladému hudobníkovi ich privedie do pochybného nočného klubu, kde sa uchytia ako speváčky... Scenár tohto bizarného príbehu vzbudzoval veľké pochybnosti, ale skúsený producent Włodzimierz Niderhaus sa k tomu postavil takto: „Od realizácie toho filmu ma každý tak veľmi odrádzal, že som si povedal: Musí na ňom niečo byť.“ Risk sa vyplatil – film je divácky úspešný, získal niekoľko festivalových ocenení a uvažuje sa o jeho americkom remaku. Pre českého a slovenského diváka je bezpochyby zaujímavé sledovať v úlohe drsnejšej zo sestier Michalinu Olszańskú, ktorá stvárnila titulnú postavu v koprodukčnej snímke Ja, Olga Hepnarová.

Žiarivá hviezda zo Slovenska

vasaryova resizeV rámci vyšehradskej kolekcie nechýbali, samozrejme, ani filmy slovenské – z hraných Čistič Petra Bebjaka, Červený kapitán Michala Kollára a Učiteľka Jana Hřebejka, z dokumentárnych Farby piesku Ladislava Kaboša a 5. október Martina Kollára, animovanú tvorbu reprezentoval Lokalfilmis Jakuba Kronera. Až dvaja Slováci – talentovaní Michal Blaško a Martin Hnát z FTF VŠMU – dostali priestor v podsekcii študentských filmov, kde každý z nich predstavil päť svojich krátkych filmov. Určite najviac však zažiarila Emília Vášáryová, ktorá prijala pozvanie aj napriek svojmu momentálnemu zdravotnému hendikepu a prevzala si Výročnú cenu AČFK „za vnímavé stvárňovanie všetkých odtieňov ženskosti, ktoré viac než pol storočia ivanpasser resizepredstavuje v divadle, v televízii i na filmovom plátne“. Popri Eve Novej, ktorá je v českej klubovej distribúcii, si mohli účastníci LFŠ vychutnať jej herecké výkony aj v ďalších, starších filmoch ako slovenských (Námestie svätej Alžbety Vladimíra Bahnu, Balada o siedmich obesených Martina Hollého), tak českých (Až přijde kocour Vojtěcha Jasného, Václav Jiřího Vejdělka). A popri týchto „oficiálnych“ tituloch bol v rámci Pocty Petrovi Jarchovskému uvedený Hřebejkov film Horem pádem, v ktorom vytvorila Vášáryová výraznú postavu. Popri Emílii Vášáryovej si Výročnú cenu AČFK prebral aj režisér Ivan Passer a americká „renesančná“ umelkyňa Julia Taymor, známa svojimi shakespearovskými adaptáciami (ale i životopisným filmom Frida, uvedeným aj v našej distribúcii).

Kvantita i kvalita

visconti resizeNedá sa ani len v skratke spomenúť všetko z bohatého programu LFŠ. Na 8 premietacích miestach (z toho 2 pod holým nebom) bolo uvedených viac než 230 filmov z celého sveta, konalo sa množstvo besied, prednášok a workshopov. Spomeňme aspoň letmo retrospektívu Luchina Viscontiho, ktorú uvádzali dvaja odborníci z Talianska, profil tohtoročného deväťdesiatnika a majstra béčkových filmov, režiséra a producenta Rogera Cormana, prvé, nemé filmy žánru sci-fi, uvádzané so živou hudbou, či filmy využívajúce takzvaný hľadiskový záber (point of view shot), štylistický prvok, ktorý by stál za samostatnú analýzu. Miesta je na webe síce dosť, času autora už menej a aj trpezlivosť cteného čitateľa má svoje hranice. A okrem toho – radšej raz vidieť ako stokrát čítať. Dovidenia na 43. Letnej filmovej škole v roku 2017!

Vyhľadaj

2percenta

220x220stavoing

Táto webová lokalita používa súbory cookie pre lepšie používateľské prostredie. Ochrana osobných údajov tým nie je dotknutá.