Len máločo charakterizuje premeny doby, vkusu, hodnôt, kultúry a celej našej civilizácie viac, ako fenomén Transtrabant, zahŕňajúci internetové stránky, facebookové účty, video, články v novinách a celovečerné dokumentárne filmy pre kiná o cestách českého novinára Dana Přibáňa po svete na starom ojazdenom východonemeckom dvojtaktnom automobile s plastovou karosériou Trabant 601 Universal (Combi).

Po snímkach Trabantem Hedvábnou stezkou (2009), Trabantem napříč Afrikou (2010) a Trabantem až na konec světa (2014) prišla štvrtá – Trabantem do posledního dechu. Vznikla v česko-slovenskej koprodukcii a do kín ju uvádza Asociácia slovenských filmových klubov. Distributér, ktorého tradične spájame s filmovým umením pre kultivovaných náročných divákov artkín.

Písal sa rok 1947 a mapa Zeme pripomínala viac stav z konca devätnásteho storočia ako ten dnešný. V Československu sa komunisti chystali na puč. Studená vojna naberala netušené obrátky. Komerční inžinieri Miroslav Zikmund a Jiří Hanzelka 22. apríla vyrazili na tatrovke T 87 z pražského Automotoklubu, aby obišli svet s cieľom zachytiť jeho podoby, podať o ňom svedectvo, spoznávať ho a študovať, ale aj reprezentovať československý priemysel a ponúkať jeho produkty, najmä automobily značky Tatra.

„Prípravy na cestu nám trvali deväť rokov,“ povedal mi v rozhovore na jeseň roku 1999 dnes už nebohý Jiří Hanzelka a dodal „Každý z nás pred štartom ovládal šesť jazykov a orientovali sme sa vo viacerých ďalších. O každej krajine sme mali podrobný prehľad geografický, etnografický, zoologický, botanický, ale najmä ekonomický, sociologický a meteorologický.“ Seba ani Miroslava Zikmunda nepovažoval za dobrodruhov. „Ak človek chce na takej ceste zažiť čo najviac dobrodružstiev, najlepšie je vôbec sa nepripravovať. Aby ho všetko prekvapovalo. Zaručene sa dostane do mnohých dobrodružných situácií a možno z nich vyviazne živý!“

Slávny český cestovateľ to myslel ako kritiku. A výstrahu. Český novinár Dan Přibáň to v novom tisícročí pochopil ako návod. Má síce bohaté cestovateľské skúsenosti, ale jeho motívy sú úplne opačné, ako slávnej dvojice Z+H. Nechce propagovať automobilový priemysel či šport, no ani spoznávať neznáme kraje,  otvárať okná do cudzích svetov, dokumentovať dobu. Nechce byť ušľachtilý. Nič podobné. Rozhodol sa zabávať publikum tým, že si vybral ojazdené, znevažované, vysmievané dopravné prostriedky a určil pre cestu s nimi čo najriskantnejšiu trasu.

V júli 2007, roku 50. výročia začiatku výroby automobilu Trabant, 50. výročia výpravy českých manželov Elstnerovcov juhozápadnou Afrikou na aute Aero Minor a polstoročnice prvej cesty Hanzelku so Zikmundom na Tatre 87, sa vybral na trabante kombi do Strednej Ázie po Hodvábnej ceste. Vtedy to vyzeralo ako v podstate neškodná výstrednosť. O dva roky však jeho výprava s dvoma trabantmi pokorila Afriku. V roku 2014 Přibáň pritvrdil a na cestu Latinskou Amerikou do lodného kontainera k dvojici osvedčených trabantov pribalil poľský Fiat 126 – maluch pre poľskú posádku a motocykel Jawa 250 pre slovenského jazdca. Vydali sa na desaťročia uzavretú cestu cez amazonský prales, považovanú za neprejazdnú. Absolvovali trať cez Andy v nadmorskej výške, ktorú by ich dvojtaktné dopravné prostriedky nemali zvládnuť i jazdu po pacifických plážach so zradnými tekutými pieskami a hrozivými prílivmi alebo po pustatinách soľných púští. Riziko zvyšovali tým, že často šli s pohonnými hmotami až úplne nadoraz, s vedomím, že môžu uviaznuť na miestach, kde im nikto nepríde na pomoc…

Nestačilo. Rok nato z Perthu na cestu po Austrálii a juhovýchodnej Ázii vyštartovali oba trabanty, maluch, motorky JAWA 250 a ČZ 175. Jeden z trabantov mal dokonca ručné ovládanie, takže v ňom mohli cestovať vozíčkari Jakub Koucký a Kristína Madajová. Aby Přibáň ukojil čoraz silnejšiu závislosť od adrenalínu (svoju i divácku), tie najmenej pravdepodobné expedičné dopravné prostriedky doplnila najnepravdepodobnejšia posádka. Prirodzene, že nevhodné opotrebované stroje cestu nezvládali. Motorkári padali, autá sa zabárali, šmýkali, prehrievali, všetko sa kazilo, lámalo, trhalo, cestovatelia trpeli poraneniami, parazitmi, otravami a ďalšími zdravotnými problémami. Prepukla aj ponorková choroba.

Z cesty dlhej 15 291 kilometrov a šesť mesiacov získali tvorcovia 600 hodín záznamov z rôznych kamier. Prvý zostrih trval osem hodín. Výsledných 96 minút zďaleka nemôže obsahovať všetko zaujímavé, atraktívne, ale ani typické, príznačné. Ten, kto postup výpravy nesledoval na internete a nečítal seriál článkov v denníkoch, môže byť zmätený voľným narábaním s priestorom, časom i logikou. Na rozdiel od série reportáží, ktoré z cesty vychádzali v českej i slovenskej tlači, film má len minimálnu poznávaciu funkciu. Nechce byť a ani nie je svedectvom o navštívených krajinách, ich obyvateľoch a všednom živote. Veľa sa nedozvieme ani o prekonávaní technických problémov, o kontaktoch s domorodcami či o samotných cestovateľoch a vzťahoch medzi nimi, hoci je nepochybné, že museli byť veľmi zaujímavé. Vybrané zábery sú efektné, radosť pozerať sa. O scény, ani čo by vystrihnuté zo Mzdy strachu či iných hollywoodskych thrillerov nie je núdza. Strih je dynamický, komentár srší sympatickým prostým ľudovým humorom, hudba dokonale podfarbuje obraz.

Prvoradá je zábavnosť a tým najatraktívnejším z celej výpravy bola... výprava samotná! Cestovatelia a ich vozidlá. Cesta nie ako prostriedok na spoznávanie sveta a prinášanie svedectva o ňom, ale na spoznávanie, realizáciu a prezentáciu seba samého, vlastných fyzických, intelektuálnych aj psychických síl. Nízkorozpočtová cesta drsnými terénmi a odľahlými pustatinami na starých vozidlách s plastovými karosériami a slabými motormi má rovnaký význam ako ľubovoľné iné adrenalínové športy – rafting, flyboard, bungee jumping, parkour. Na rozdiel od ušľachtilého obetavého osvieteneckého entuziazmu Zikmunda s Hanzelkom, ale i ďalších cestovateľov ako Miroslav Stingl, František Kele, dokonca aj Pavol Barabáš, ktorí s pokorou slúžili či slúžia poznávaniu, ceste a životu, Pribáň & spol. si cestu podmaňujú, nútia ju, aby slúžila im. O živote ani nehovoriac. Dobrovoľne sa stávajú komikmi, zabávačmi, fakírmi, artistami, novodobými gladiátormi, schopnými priniesť na oltár pobavenia ľubovoľnú obeť. Koho zabávajú? Sami seba. A to tak intenzívne, že sa rozkoš zo zábavy prenáša aj na publikum.

Namiesto poznávania a vzdelávania dnes úspešní cestovatelia publikum zabávajú emóciami. Informačná revolúcia, počítače, tablety, smartfóny a všadeprítomný internet ponúkajú bez námahy všetko poznanie sveta – a ešte viac názorov. Všeobecne dostupné fakty, vedomosti a myšlienky súčasnému publiku zovšedneli, zunovali sa, stali bezcennými. Čoraz vyššiu hodnotu majú koncentrované emócie, autentické zážitky. Dan Přibáň ich loví na návnadu v podobe riskantnej jazdy žltými trabantmi. A publikum je nadšené. Chleba má dosť, teraz dostáva hry. V podstate sa toho od čias starého Ríma zase až tak veľa nezmenilo...

Film Trabantom do posledného dychu nie je cestopis. Ak by sme ho potrebovali zaradiť do niektorého žánru, tak by sme ho azda mohli označiť ako absurdnú akčnú komediálnu drámu, v ktorej exotické krajiny majú len rolu motívu, zámienky, kulisy, dejiska. Saturuje voyerstvo divákov vychovaných televíznymi reality show, internetovými blogmi a youtuberskými seriálmi. Skáče z jednej atraktívnej témy na druhú, v divokom tempe príznačnom pre videoklipy a s farebnosťou hodnou reklamného spotu predvádza dych vyrážajúce obrazy prírodných krás, jednu citovo vypätú scénu strieda ďalšia mohutná pestrofarebná emócia.

Projekt Transtrabant sa z nezávislého fanúšikovského úkazu stal fenoménom komerčnej filmovej zábavy. Skutočnosť, že snímky Trabantom až na koniec sveta a Trabantom do posledného dychu do slovenských kín priniesol distributér špecializovaný na artové filmy, akoby naznačovala akceptovanie tohto druhu adrenalínovej zábavy aj na poli filmového umenia. Predstava fanfarónskeho principála žltého cirkusu na kolesách Dana Přibáňa čoby umelca (pravdepodobne konceptuálneho) je síce nanajvýš bizarná, ale možno vzdialená skutočnosti menej, ako si všetci (vrátane Přibáňa) myslíme.