Udalosti prvej a druhej svetovej vojny už na strieborné plátno priniesli neskutočne veľké množstvo filmov. Išlo o snímky komerčne niekedy viac, inokedy menej úspešné, no z každej bolo cítiť tú pravú bojovú atmosféru, bolesť, smrť a odvahu, ktorá sprevádzala mladých vojakov na každom kroku vojnového ťaženia. Pátranie však predostiera dojímavý príbeh počas oveľa nedávnejšieho vojnového konfliktu. Teroristickými útokmi islamistických extrémistov na ruské mestá vyprovokovaná vojna v Čečensku priniesla nemalé množstvo obetí z radov civilistov a čečenskej domobrany. Boje boli ukončené po trištvrte roku, v máji roku 2000, avšak ruské vojská v oblasti ponechali armádu až do roku 2009. Film sa sústreďuje na udalosti v októbri 1999.

Už z prvých záberov je zreteľne vidieť autentickosť, s akou bolo natáčanie filmu poňaté. Prvý stret ruskej armády s čečenskými civilistami máme možnosť sledovať tak povediac ,,z prvej ruky” prostredníctvom kamery v rukách jedného z ruských vojakov. Scenéria vojnou spustošenej dediny naháňa hrôzu, rovnako ako výkriky nevinných ľudí trpiacich neutíchajúcimi bojmi a vyčíňaním, drancovaním a znásilňovaním zo strany Rusov. Vyvraždenie svojej rodiny sleduje z okna neďalekého domu deväťročný Hadži so svojím mladším bračekom, ktorého drží na rukách. Malý začne po streľbe zo samopalu plakať, čo spozoruje jeden z ruských vojakov. Hadži sa skryje a keď ho Rus v dome nenájde, v domnení, že celá jeho rodina je mŕtva, zbalí si najnutnejšie veci a uteká so svojím bratom z dediny. Je však veľmi malý a nedokáže sa oňho postarať, rozhodne sa preto, že ho nechá pred dverami domu inej čečenskej rodiny. Táto scéna je veľmi emotívna a citlivejší diváci budú mať problém ubrániť sa slzám. Hadži na dlhej ceste prekonáva množstvo nebezpečných situácii a hliadok nepriateľských vojsk, kým ho nenaložia na korbu nákladného auta unikajúci Čečenci. Odvezú ho do bezpečia štvrte neďalekého mesta, ktoré funguje ako provizórny utečenecký tábor. Tu však situácia pre Hadžiho nie je o nič priaznivejšia - je sám, hladný a v strachu a smútku za rodinou rezignuje a nekomunikuje s okolím.

Druhá dejová línia sleduje snahu mladej ochrankyne ľudských práv Carole o zviditeľnenie konfliktu v očiach OSN a o dosiahnutie zásahu zo strany Európskej Únie. Jedného dňa nájde Hadžiho potulovať sa okolo jej auta a podelí sa s ním o jedlo. Ujme sa ho, vezme ho k sebe domov, a napriek jazykovej bariére sa s ním zbližuje. Ich spoločné scény nám aspoň na chvíľu dajú vydýchnuť od vojnovej hrôzy a sústreďujú sa na oveľa príjemnejšie témy. Hadži je však stále mĺkvy, smutný a zmätený. Nevie komu môže veriť, bojí sa vojakov a keď ho chce Carole odviesť na ambasádu a pokúsiť sa vypátrať jeho rodinu, pri pohľade na ozbrojených mužov stojacich vonku sa Hadži zľakne a utečie. Po čase sa opäť zjaví pred bytom Carole a tá ho opäť príjme. Nikto netuší, že jeho staršia sestra Raisa stret s vojakmi prežila a podarilo sa jej nájsť aj ich malého brata, ktorého Hadži nechal pred dverami dobrých ľudí. Raisu pátranie po bratovi zavedie až na ambasádu, kde neochotne zotrváva napriek túžbe pokračovať v ceste, a prijíma miesto opatrovateľky ostatných detí. Od Hadžiho ju delí len kúsok, no predsa sú si tak vzdialení. Podarí sa im opäť stretnúť?

A na záver po tretie. Devätnásťročný mladík Kolja je jedného dňa za drobný priestupok odvlečený ruskou políciou na vyšetrovanie, kde mu dajú na výber - väzenie alebo armáda. Kolja si zvolí druhú možnosť a nastupuje do výcvikového tábora, kde sa má spolu s partiou ďalších nováčikov starať a privezené mŕtve telá Rusov z frontu. Je vystrašený a neustále bitý služobne staršími vojakmi, lámaný vojnovým systémom a ponižovaný agresívnym generálom veliacim miestnemu výcvikovému táboru. Koljov život sa z pokojného zmenil na hotové peklo a my máme možnosť sledovať jeho prerod zo slušného chlapca na ľahostajný a vraždiaci nástroj ruskej mašinérie. S prvými dvomi príbehmi zdanlivo nesúvisiacia dejová línia v závere nečakane naberie zmysel a naozaj šokujúco doplní skladačku tejto vojnovej drámy.

Čo sa týka kamery, tá je roztrasená a neprofesionálna. Tento štýl však môže niekomu pripadať autentickejšie, preto sa v tom radšej nevŕtajme. Každopádne je na prvý pohľad jasné, že film nepochádza z masovej americkej produkcie a kladie dôraz na iné polohy než estetickú dokonalosť. Príbehovo je film naozaj hlbokým a dojemným zážitkom, či už sa jedná o strastiplnú cestu malého Hadžiho naprieč vojnou zmietanou krajinou, alebo drsné podmienky výcviku mladých ruských vojakov. Divák má vďaka viacerým dejovým linkám možnosť nazrieť za oponu obidvoch znepriatelených strán a spoznať motivácie jednotlivých postáv. Z pohľadu obidvoch číha zlo na opačnom brehu a o to ťažšie je vybrať si svojho favorita. Pristihnete sa však pri tom, ako budete palce držať obidvom stranám, pretože ani Kolja nie je v pozícii, v ktorej by si sám a dobrovoľne vybral vraždenie nevinných Čečencov, a preto nemôžme ani jeho považovať za negatívnu postavu. Snímka je jednoznačne politicky nestranná a nesnaží sa nám ani jednu stranu vykresliť ako tú zlú, za čo si tvorcovia zaslúžia pochvalu, keďže sa im podarilo náklonnosť k jednej či druhej strane udržať na uzde.

Hudobne je na tom film akosi biedne, aspoň ja osobne som si nevšimol výraznejší motív - azda až na malú výnimku, kde si malý Hadži u Carole púšťal na CD prehrávači rôzne skladby, ktoré neskôr zneli aj v nasledujúcich scénach. Vizuál však nie je stránkou tohto filmu, ktorá si získa vašu pozornosť. Je to práve hĺbka jednotlivých príbehov a prepojenie dejových liniek vďaka perfektne zvládnutému scenáru, ktoré si zaslúžia jeden veľký potlesk.