ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Príbeh lesa (Les Saisons)

Hodnotenie filmu podľa čitateľov

Les8 resizePosledný voľný priestor v našom urbanizovanom svete. Tak charakterizoval francúzsky scenárista, režisér, producent a hojne obsadzovaný herec Jacques Perrin dejisko svojho najnovšieho dokumentárneho filmu Príbeh lesa, v ktorom zobrazuje – súladne s propagačným sloganom filmu – divokú prírodu z prvej ruky, či – ako tvrdí podtitul snímky – dvadsaťtisíc rokov histórie v srdci divokého sveta.

Autori filmu, okrem Perrina aj jeho stáli spolupracovníci, scenárista a režisér Jacques Cluzaud a odborný poradca Stéphane Durant, chceli teda vzdať hold „zeleným pľúcam sveta“, ukázať ich mnoho tisícročný vývoj a život tamojších Les2.jph resizeobyvateľov – divých zvierat, ako aj zobraziť súboj s ľudskou civilizáciou, v ktorom les ťahá za kratší koniec. Z výsledného, takmer stominútového filmu vyplýva, že sa akoby nevedeli rozhodnúť, aký žáner pre svoje vedecky podložené empirické skúsenosti zvoliť. Veľkolepá kamera, dokonale zosúladená s hudbou, nezvyčajná, v porovnaní s reálom až predimenzovaná zvuková stopa, veľkorysé výtvarné riešenie prírodných panorám – to všetko vraví v prospech filmovej básne, akou bolo aj Putovanie vtákov (2001), úspešný spoločný film spomínaných autorov, ktorý sa zaobišiel bez slovného sprievodu. V Príbehu lesa sa komentár nevyrovnanej úrovne, ktorý číta populárny český herec Tomáš Hanák, pohybuje od stručných faktov cez mierne patetické výroky až po záverečný morálny apel na súčasníkov, aby uzavreli nové spojenectvo s Les3 resizenemými obyvateľmi lesov, keďže tí majú tiež právo na svoj životný priestor. Sprievodné slovo má vraj pomôcť najmä detskému divákovi lepšie porozumieť idei diela, nie je však isté, či takýto divák pochopí stručný exkurz do dejín zemegule, osobitne Európy, a či ho skôr nezmätú české názvy predvádzaných zvierat, vtákov a plazov, nie vždy identické s ich slovenskou jazykovou podobou. Komentár vo filme Príbeh lesa je na jednej strane príliš kusý a na získanie nových poznatkov o našej planéte nedostatočný, na druhej strane vstupy moderátora do obrazov, ktoré divák vníma dostatočne jasne cez svoje emócie, pôsobia rušivo. Je to zrejme daň za edukatívnu funkciu diela, Les9 resizepodobne ako letmé ukážky niekdajších obyvateľov Zeme v dobových kostýmoch, ktoré v profesionálnom, vizuálne-akusticky premyslenom dokumente pôsobia trochu amatérsky.

Pôvodný francúzsky názov diela hovorí o ročných obdobiach, naša distribúcia dala prednosť poetickejšiemu Príbehu lesa. Zdá sa, že originálna verzia je vernejšia – les a jeho obyvatelia prechádzajú jarou, letom, jeseňou a zimou, ktoré im prinášajú mnohé radosti i problémy. Lúky zaplavené rozkvitnutými sasankami, vlniace sa letné trávy, z ktorých priam sála Les resizehorúčava, jesenné vodopády pestrofarebného lístia či zimné hmly s bielymi fujavicami, to sú vizuálne príťažlivé pohľady, svedčiace o tom, že film je určený na veľké plátno, nie domácu televíznu obrazovku, ktorá by oklieštila jeho výtvarnú zložku.

Divácky najvďačnejšou, a to bez ohľadu na vek, je nesporne ústredná časť filmu o „zlatom veku“ lesa, keď ešte nemusel čeliť ľudskej civilizácii, divoké zvieratá mali v ňom dostatok priestoru i potravy. Pri nakrúcaní najmä tejto časti sa osvedčila metóda „asimilácie“, pri ktorej žili členovia štábu so zvieratami v európskych lesoch tak povediac od ich narodenia, vystupujúc v úlohe „náhradnej matky“. Spolužitie im zabezpečilo dôveru zvierat, ktoré si ich potom pri nakrúcaní nevšímali, a tak dovolili filmárom získať unikátne detailné zábery. Srnka, ktorá – ladne Les10 resizezložená v lístí – rodí svoje škvrnité mláďa a nežne ho oblizuje, šantiace malé líštičky či klbčiace sa medvedíky, na ktoré sa z dutiny stromu zvedavo díva nezbedná veverička či múdra sova, to sú zábery, ktoré vyvolávajú úsmev na tvári, lebo zásluhou premysleného strihu Vincenta Schmitta majú jemný situačný humor. Striedajú sa s dramatickými pasážami, ako je zúfalý útek stáda divokých koní pred hladnou svorkou vlkov či podobný útok vlkov na diviaky, ich spolupráca pri prenasledovaní a likvidovaní koristi, ako aj neznáme vlčie rituály po víťaznom boji. Autorom slúži ku cti, že pri rešpektovaní autenticity záberov nikdy neskĺzli k naturalizmu.

Film vznikal štyri roky v niekoľkých európskych lokalitách, predovšetkým vo Francúzsku, potom v Holandsku, Rumunsku, Veľkej Británii (povestné hony na líšky), Poľsku, Nórsku a Švajčiarsku. Okrem metódy asimilácie používal filmový štáb Les12 resizenajmodernejšie technológie, aby čo najadekvátnejšie vyjadril svoj zámer: "Film má prebudiť kreatívne emócie, vzbudiť nielen súcit, ale predovšetkým empatiu s voľne žijúcimi zvieratami,“ povedal scenárista a režisér Jacques Perrin. Nesporne sa mu to podarilo, aj keď jeho pohľad do hĺbok lesa nebol taký bezchybný, ako putovanie s vtákmi (2001) či ponáranie pod hladinu oceánov (2009). Už letmá návšteva našich zdevastovaných lesov, miznúcich priam pred očami, ktoré akoby nemali zodpovedného gazdu a človek – najkrutejší predátor v nich šafári bez rozmyslu len kvôli zisku, svedčí o tom, že Jacques Perrin (1941) so svojimi spolupracovníkmi trafil znova do čierneho. Záverečný etický apel je vlastne pochopiteľný, hoci nádej, že ľudstvo sa raz dokáže poučiť zo svojich chýb, je veľmi krehká...

Les11 resizePríbeh lesa (Les Saisons), Francúzsko, 2015
Scenár: Jacques Perrin, Jacques Cluzaud, Stéphane Durant
Réžia: Jacques Perrin, Jacques Cluzaud
Kamera: Michel Benjamin, Laurent Fleutot, Eric Guichard
Strih: Vincent Schmitt
Hudba: Bruno Coulais
Dokumentárny film, 97 minút
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 5. mája 2016
Foto: ASFK
  

Share/Save/Bookmark