ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Hlavu hore (La tête haute)

Hodnotenie filmu podľa čitateľov

hlava2 resize"Chcem, aby si každý mladý divák na mojom filme uvedomil svoju vlastnú, neodvolateľnú, konečnú zodpovednosť. Aby nedochádzalo k ilúziám, že trest je len prevýchova, ktorá sa dá vydržať, pretože je to tvrdá, zaslúžená represia." (Dimitrij Plichta).

Svoju recenziu začínam netradične citátom zo šesťdesiatych rokov, citátom slovenského režiséra Dimitrija Plichtu v tlači pri príležitosti uvedenia filmu Šerif za mrežami (1966) do slovenských a českých kín. Pa prvé preto, že tento Hlava6 resizerelatívne slávny a uznávaný slovenský film o trestnej činnosti mládeže mi viac krát počas sledovania Hlavu hore zišiel na um, po druhé preto, že tento citát vystihuje niečo, čo mala a mysli aj režisérka Emmanuelle Bercot.

Tá nám predstavuje vo veľmi krátkej scéne sedemročného Malonyho (Rod Paradot), žijúceho v nefunkčnej rodine, na pravidelnom "posedení" so sudkyňou Florence (vždy šarmantná Catherine Deneuve ako žena, ktorej synom/dcérou, alebo vnukom/vnučkou by ste chceli byť), zaoberajúcou sa prípadmi odňatia detí ich vlastným rodinám a umiestňovaním ich do štátnych nápravných zariadení. Scenár sa však nezdržuje životom nevinného dieťaťa a prestavuje nám Malonyho vo veku tesne pred oslavou šestnástich narodenín. Od prvej scény filmu sa však situácia nevyvinula Hlava7 resizepozitívnym smerom, pretože "zázraky sa dejú iba vo filmoch" a Malonyho budúcnosť je stále neistá. Nechodí od trinástich rokov do školy, jeho kurátor si s jeho povahou nevie rady a nakoniec ani sudkyňa. Kam s ním... Do polepšovne? Do väzenia? Naspäť do školy? Ujíma sa ho relatívne mladý kurátor Yan s tvárou slávneho francúzskeho herca Benoȋta Magimela a Malony sa ocitá v pomerne idealisticky pôsobiacom nápravnom zariadení pre mládež. Je iba na ňom, či sa napraví, ale je tomu skutočne tak? Mimochodom za šikovný režijný detail považujem Paradotovu a Magimelovu vzájomnú podobnosť, ktorá iba umocňuje pocit ich improvizovaného vzťahu otec - syn.

Od deja naspäť k tomu, čím som začal. Je už pomerne otrepané Hlava12 resizeklišé predstavovať mladých delikventov ako obete nedostatočnej rodičovskej lásky, ulice, školy alebo zlej finančnej situácie. Primárne a právom (pretože je to pravda) to tak asi bude v každom podobnom filme a výnimkou nie je ani Hlavu hore, avšak práve ambivalentnejší prístup k postavám a celému problému posúva tie najkvalitnejšie diela nad úroveň tých priemerných, čiže prvoplánovo moralizujúcich. Mám dojem, že Hlavu hore je film nadpriemerný a jeho pozorné sledovanie sa empatickému divákovi dostatočne odmení. Malony je vo veku, keď sa už nedá zakrývať iba za nezáujem rodičov, i keď je to nesmierne ťažké, ale život je proste kurva. Je vo veku, keď je už človek na určitom vývojovom stupni osobnosti a musí si uvedomovať, čo je to akcia a reakcia, preberanie zodpovednosti za vlastné činy vo forme trestu...

Hlava resizeLenže to by mu musel byť nápomocný aj systém, pod ktorého kolesami sa celý život Malony ocitá. Sudkyňa, kurátor, vychovávatelia a učitelia v ústavoch mu nerozumejú (nehovoriac o rodičoch) zdá sa tým viac, čím viac sa o to snažia. Malony počúva presný opak toho, čo by chcel počuť. Ale on ani nevie, čo by počuť chcel a výsledkom sú výbuchy hnevu. Malony má okrem okolia aj problém s vlastným ovládaním. Ak povie dospelý niečo, čo je chlapovi proti srsti, ale divák objektívne cíti, že sa dospelý mýli, Malony vybuchne v podstate právom, ak však počuje pravdu, tak vybuchne práve preto, že si ju už uvedomuje. Je to navyše mladý zdravý chalan a už nejaký ten rok sa pozerá po dievčatách. Mohla by znamenať práve láska Hlava10 resizecestu z pekla? Ak už som začal Dimitrijom Plichtom, jeden z jeho ďalších filmov sa volal Kto si bez viny... (1968) a práve toto je tá pravá otázka, ktorú Bercot nastoľuje. Rovnako ako on, aj ona na jednej strane svoju postavu zjednodušene neobhajuje, ale vždy sa ju snaží na strane druhej aj chápať.

Sociálna dráma však, myslím si, stojí na autentickosti ako hereckého prejavu úplne všetkých zúčastnených, tak čo najmenšej scenáristickej vykonštruovanosti naratívu. Všetko by malo plynúť akosi mimovoľne, dejové zvraty by mali byť riadne motivované a reakcie postáv akoby odkopírované zo života a Hlava5 resizedivák by im mal veriť. Bercot si to dobre uvedomovala a každá reakcia Malonyho na vetu, slovo, alebo pohľad niekoho, rozhodujúceho o jeho osude, pripomína chemickú reakciu dvoch prvkov v uzavretej nádobe. Inými slovami jeho reakcia je vždy exaktná, uveriteľná a z rôznych hľadísk pochopiteľná. Ak ho budete chcieť udrieť zo sedačky kina za jeho drzosť a povedať mu, že by sa mal začal chovať ako dospelý, budete mať z jedného uhľa pohľadu pravdu.

Najnovší počin Emanuelle Bercot bude možno porovnávaný s dielami bratov Dardennovcov, zameraných na problematiku Hlava11 resizemládeže. Jej prístup je však akýsi "ženskejší", menej "festivalovo artový", čiže viac konvenčnejší po formálnej stránke. Kamera sa neklepe, ako sme v podobných filmoch zvyknutí, nie sme svedkami (ako sa už stalo pravidlom) explicitného násilia, ale domnievam sa, že práve prejavy vzdoru, často krát končiace obyčajným vstaním zo stoličky pred sudkyňou a prechodom k dverám s rukami vo vačkoch, má rovnakú, ak nie väčšiu výpovednú hodnotu. Osobne za najsilnejší moment filmu považujem ten, keď Malony plače vo väzenskej cele a chce mamu. Pôsobí to maximálne úprimne a povie to nakoniec o filme, ústrednej myšlienke a jeho hlavnom predstaviteľovi úplne všetko.

Hlava9 resizeHlavu hore (La tête haute), Francúzsko, 2015
Dĺžka: 120 minút
Réžia: Emmabuelle Bercot
Scenár: Emmanuelle Bercot, Marcia Romano
Kamera: Guillaume Schiffman
Strih: Julien Leloup
Hudba: Éric Neveux
Hrajú: Catherine Deneuve, Rod Paradot, Benoît Magimel, Sara Forestier, Diane Rouxel, Elisabeth Mazev, Anne Suarez, Martin Loizillon, Catherine Salée, Ludovic Berthillot, Luc-Antoine Diquéro, Aurore Broutin, Lise Lametrie, Hocine Choutri, Jean-Luc Vincent a ďalší
Distribúcia: Film Europe
Slovenská premiéra 21. apríla 2016
Foto: Film Europe

Share/Save/Bookmark