ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Suburra

Hodnotenie filmu podľa čitateľov

Suburra11 resizeBúrka, oheň, neónové svetlá, hlasná hudba, explicitný sex a v každom ďalšom zábere iná, nová postava. Divák to nemá spočiatku pri chápaní deja jednoduché, no už od prvých minút sú vyložené karty. Nie v zmysle, že vieme čo sa to práve na plátne deje, kto je s kým kamarát a prečo, ale práve v tom, že vieme, čo film od diváka bude vyžadovať.

A je to najmä trpezlivosť a maximálna pozornosť. Čiže dve primárne zložky, slúžiace veľa krát ako kód na rozlúštenie skladačky (stačí si spomenúť na filmy ako Šiesty zmysel, či Mechanik). Pri gangsterských filmoch (najmä Suburra2 resizetých, ktorých minutáž siaha za hraniu dvoch hodín), sa môže stať, že expozícia je zložitejšia a celkovo dlhšia. V Suburre trvá približne štvrtinu z celkovej minutáže, čo môže neskúsenejšieho diváka trocha zmiasť, tak ako aj fakt, že film nemá určenú hlavnú postavu. Dokonca takmer žiadna z nich nie je taká, s ktorou by sme sa dokázali stotožniť alebo s ňou sympatizovali. Čiže namiesto hrdinov sledujeme antihrdinov a ich vzájomný boj zasadený do krásneho prostredia Ríma. Aj keď pozornosť bude upriamená na špinu, ktorá sa za tou krásou skrýva.

Stefano Sollima nie je v rámci mafiánskej tematiky nováčik. Svedčí o tom veľmi vydarený seriál Gomorra (2014), kde sa Suburra3 resizepostaral spolu s Claudiom Cupellinim a Francescou Comencimi o réžiu a práve tu si osvojil určité prvky,  ktoré možno vidieť aj v Suburre, adaptácií rovnomenného románu Carla Boniniho a Giancarla De Cataldoa (taktiež sú autormi scenáru spolu so Sandrom Petragliom a Stefanom Rullim), pojednávajúcej o zločine a korupcií. Začal by som hudbou. V seriáli prevláda minimalistický, jemne post rockovo ladený soundtrack, využitý najmä pri scenériách na ulice Neapolu, alebo ako dozvuk po vypätých scénach jednotlivých protagonistov. Narábanie s hudbou je tu veľmi citlivé, dôsledné a skvele dotvára melancholickú atmosféru. Vo filme však režisér tento Suburra4 resizekrát viac experimentuje. Kombinácia výbornej hudby Pasqualeho Patalana s romantickosťou piesní kapely M83 (ktoré sú použité práve v tých najdrastickejších scénach) pôsobí trocha rozpačito (tiež keď si spomenieme v koľkých ďalších filmoch sme už počuli ich najslávnejší hit Midnight City). Na jednej strane tvorí toto spojenie zaujímavý kontrapunkt, na tej druhej môže kaziť dojem a vytvárať celkom nepohodlný pocit, že podobná hudba jednoducho nezodpovedá obrazu a nemá tam čo robiť. Sollimová inšpirácia Refnovou delikatesou Drive (2011) je neprehliadnuteľná, no v konečnom dôsledku pôsobí Suburra5 resizeako nevydarená kópia, keďže tam tá elektronická romantickosť krásne zapadla do neo-noirovej štylizácie a všadeprítomného minimalizmu. Suburra však akoby miestami nevedela, čo chce byť. Či priamočiarym, sugestívnym artovo ladeným snímkom (prvá pol hodina, čiže už spomenutá expozícia, priam stelesňuje túto charakteristiku), alebo akousi rozprávkou pre dospelých, ktorí sú už tak pohodlní, že ten „priamočiary art“ nedokážu stráviť. Sollima si však napriek tomu rafinovane berie z obidvoch kategórií len to najlepšie (nemožno prehliadnuť najmä brilantne komponované zábery, prácu s farebnosťou a atmosférou alebo precíznu paralelnú montáž) a darí sa mu spojiť to do naozaj pútavého celku, držiaceho si Suburra8 resizenapätie až do úplného záveru. Darí sa mu tiež aj dôsledne narábať s postavami a napriek ich množstvu, na základe správne vybraných scén, vykresliť ich charaktery.

Ak by sme sa presunuli do čias Krstného otca (1972), vybavia sa nám uhladený mafiáni zo starej školy v oblekoch s ružou v náprsnom vrecku, pôsobiaci rozumne, zdvorilo, zhovievavo, jednajúci so svojimi oponentmi slušne, až pokým nezájdu za hranicu kódexu po akej už zrazu nepoznajú zľutovanie. Samozrejme, vždy sa našla mladá horúca krv s pekelnou dávkou odvahy, nerešpektujúca autority a idúca drzo, nezastaviteľne cez mŕtvoly, nech to stojí čo to stojí, bez strachu rozpútať vojnu s tými najmocnejšími. Ak je niekto, kto túto definíciu do bodky napĺňa, je to bezpochyby Tony Suburra9 resizeMontana, ústredná postava kultového filmu Scarface (1983) Briana De Palmu, ktorú pokojne možno označiť aj za akýsi prototyp moderného gangstra. Modernými gangstrami sú aj postavy filmu Suburra, ako napríklad dve nebezpečné individuá prezývané „Dýka“ a „Osmička“. Tí mali Montanu pravdepodobne ako najväčší vzor. Možno aj preto sa práve títo dvaja stali spúšťačmi všetkých problémov a konfliktov vo filme. Stoja síce proti sebe, ale v konečnom dôsledku sú úplne rovnakí. Ak by spolu súťažili o to, kto má väčšie ego, naozaj neviem, kto z nich by vyhral. Keď sa pozrieme ďalej na šéfa rodiny Anacletiiovcov, Manfrediho, zistíme, že ten má tiež ďaleko od čŕt mafiána akým bol taký Don Corleone. Nerobí Suburra resizemu problém vziať do ruky hocikedy zbraň, či sekáč na mäso, udrieť do tváre niekoho, kto mu oponuje, provokovať svojho agresívneho pitbulla, rozbiť nábytok vo vlastnom dome, hrubo vynadať svojim malým deťom, či žene. Otcom roka nebude ani skorumpovaný politik Malgradi, ktorý bez akýchkoľvek výčitiek svedomia klame svojej žene a namiesto práce v kancelárií si v hoteli užíva v drogovom opojení s dvoma prostitútkami. Takmer všetky spomenuté postavy sú predstaviteľmi tej vyššej triedy, no sú zároveň absolútnou spodinou bez chrbtovej kosti a slovo morálka im je cudzie.

Suburra12 resizeOkrem zobrazenia prepojenia mafie s politikou sa vo filme načrtne aj prepojenie mafie s Vatikánom, avšak táto rovina dostáva úplne najmenej priestoru, čo je naozaj škoda. Sollimov ruský kolega Andrej Zvjagnicev sa vo filme Leviatan (2014) tejto tematike otvoril viac a aj práve preto sa mu podarilo dosiahnuť silnejšiu katarziu. Napriek tomu, že Suburra je solídnou, remeselne zvládnutou gangsterkou, stále sa nemôže vyrovnať starším predchodcom z talianskej produkcie, ako sú napríklad Gomorra (2008) (tá filmová v réžií Mattea Garroneho), alebo Čierne duše (2014), ktoré sú  maximálne autentickými a mrazivými výpoveďami rezonujúcimi ešte dlho po premietaní.  

 

Suburra6 resizeSuburra ,Taliansko, Francúzsko, 2015
Dĺžka: 134 minút
Réžia: Stefano Sollima
Scenár: Sandro Petraglia, Stefano Rulli, Giancarlo De Cataldo, Carlo Bonini
Kamera: Paolo Carnera
Strih: Patrizio Marone
Hudba: Pasquale Catalano
Hrajú: Greta Scarano, Pierfrancesco Favino, Jean-Hugues Anglade, Elio Germano, Lidia Vitale, Giulia Gorietti, Alessandro Borghi, Claudio Amendola, Yulia Kolomiets, Svetlana Kevral, Adamo Dionisi, Paolo Maria Scalondro, Francesco Sechi  a ďalší.
Distribúcia: CinemArt SK
Premiéra v SR: 3. marca 2016
Foto: CinemArt SK

Share/Save/Bookmark