Keď v slávnom Formanovom filme Amadeus zhliadol cisár Jozef II. premiéru Mozartovej opery Figarova svadba, zhodnotil ju stručne: „Priveľa nôt.“ „Priveľa slov,“ žiadalo by sa povedať recenzentke po projekcii filmu Tri spomienky známeho francúzskeho režiséra a scenáristu Arnauda Desplechina (1960), keby si neuvedomovala, že dôraz na dialógy je charakteristickou črtou jeho komorných psychologických drám, kde sa v živote krehkých a často komplikovaných hrdinov mieša tragika s komikou.

Napokon, polemika je už v názve Desplechinovho celovečerného debutu Učený spor alebo Môj pohlavný život (1996), ktorý vzbudil veľký záujem kritiky. Bez zvýšenej pozornosti medzinárodného publika neprešli ani jeho ďalšie filmy, Esther Kahn (2000) o židovskej herečke žijúcej v Londýne koncom devätnásteho storočia, Mužská hra (2003), adaptácia divadelnej hry Edwarda Bonda s odkazmi na americké filmy 70. rokov o temnej moci peňazí a vysokej politike vo finančníctve, film Králi a kráľovná (2004), postavený na konfrontačných dialógoch (!) bývalých manželov, Vianočný príbeh (2008), zobrazujúci sviatočné rodinné stretnutie v tieni matkinej smrteľnej choroby, či snímka Jimmy P. (2014) o názorovej zrážke moderného antropológa s pôvodným indiánskym obyvateľom Ameriky.

Tri spomienky nevybočujú z tematicko-formálnej trasy, ktorou sa Arnaud Desplechin vydal. Sú komornou psychologicko-romantickou retro drámou, v ktorej muž v zrelom veku, antropológ Paul Dédalus, bilancuje svoj doterajší život, konštatujúc, že v jeho intelektuálnom a citovom svete sa zachytili tri spomienky. Film sa podľa toho člení na tri relatívne samostatné, rozsahovo a žánrovo odlišné časti. Detstvo, ktoré malo na formovanie Paulovej osobnosti a jeho vzťahu k rodine i priateľom rozhodujúci význam, je najstručnejšie. Iba v náznakoch ukazuje psychickú chorobu matky, ktorá sa zavŕši samovraždou, agresivitu otca, Paulov útek z neutešeného rodinného prostredia k tete Rose a jeho blízkosť s čudáckym bratom Ivanom, menšiu so zakomplexovanou sestrou Dalphine. Druhá časť, nazvaná Rusko, je akoby z iného filmu. Ucelený mini príbeh s priam thrillerovou zápletkou zobrazuje dobrodružstvo stredoškoláka Paula a jeho židovského priateľa Marca Zylberberga, ktorí počas školského zájazdu do Minska prepašujú do tamojšej židovskej rodiny doklady a peniaze, potrebné na útek do Izraela. Paul navyše prenechá svojmu ruskému rovesníkovi vlastný francúzsky pas, ktorý mu má uľahčiť zamýšľaný odchod z krajiny, no pre darcu znamená deklarovaná strata dokladu vážnu komplikáciu. Správanie šťastnej židovskej rodiny sa blíži ku groteske, čo tiež podčiarkuje cudzorodosť tejto sekvencie v dramaturgickej výstavbe príbehu. Navyše so žiadnym z naznačených motívov z prvej a druhej časti filmu sa už ďalej nepracuje, nanajvýš sa letmo spomenú. Nie celkom logicky pôsobí zistenie pasovej kontroly, že Paul Dédalus má vo svete dvojníka s identickým menom, dátumom a miestom narodenia, až po dlhých rokoch na parížskom letisku pri jeho návrate z Uzbekistanu, hoci je jasné, že ho museli pri jeho početných cestách po stredoázijských republikách vtedajšieho Sovietskeho zväzu a dokonca po Iráne (ide o 70. a 80. roky minulého storočia) mnohonásobne kontrolovať.

Jadrom filmu a jeho najrozsiahlejšou časťou je Esther, spomienka na šesť rokov trvajúci intenzívny, z mnohých stránok neštandardný vzťah Paula k sestrinej spolužiačke, ktorá je napriek mladému veku miestnou osudovou ženou – dievčatá ju neznášajú, chlapci po nej túžia. Paul sa zaradí medzi tých šťastlivcov, ktorým je dopriate mať s rozmarnou stredoškoláčkou aj fyzický kontakt. Ich dlhoročný pomer, skladajúci sa z početných rozchodov a opätovných stretnutí, z hádok a zmierení, no najmä z množstva vzájomne tolerovaných nevier, by pristal skôr vekovo zrelšiemu páru než tínedžerom. K vierohodnosti neprispievajú ani vekovo neprimerané, príliš sofistikované a miestami vyumelkované dialógy, ktoré nedokážu diváka citovo zaangažovať na tomto príbehu osudovej lásky. Jej veľká časť sa odohráva v listoch (Paul odchádza z rodného Roubaix, ktoré je aj rodiskom režiséra, najprv na štúdiá  antropológie do Paríža a potom na vedecký výskum do Dušanbe), ktorých prezentácia má ustálenú formu - po prvých prečítaných vetách sa v obraze objaví pisateľ, ktorý cituje list ako svoj monológ priamo do kamery. Najprv to pôsobí osviežujúco, po viacnásobnom zopakovaní je to stereotyp. Používanie rozprávača, ktorého pozícia vo filme sa mení (púhy pozorovateľ občas vstupuje priamo do mysle a srdca aktérov), je zväčša zbytočný – opakuje to, čo sa deje v obraze, respektívne čo si divák bez problémov vyvodí z deja.

Retrospektívny príbeh je rámcovaný súčasnosťou – zrelý muž Paul Dédalus žije v Paríži sám, práca na ministerstve zahraničných vecí je pokojná a jednoduchá, takže väčšinu času a energie venuje rozpamätávaniu sa. Samostatný Epilóg svedčí o tom, že najväčšou láskou jeho života bola prelietavá a komplikovaná Esther, na ktorú – napriek početným milostným dobrodružstvám – nevie zabudnúť. Najlepšie to dokazuje jeho náhodné stretnutie s niekdajším priateľom a neskôr zradcom Jeanom-Pierrom a jeho manželkou. Paul pri rozhovore ignoruje slušnosť a takt, ostro zaútočí na svojho spoločníka, dokazujúc, že nič neprebolelo ani láska, ani zrada. Vášeň k Esther, o ktorej ani jeden z nich nič nevie, je stále intenzívna, hnev na priateľov, ktorí sa s ňou zblížili v Paulovej neprítomnosti, stále pretrváva. Paul akoby zabudol na to, že to bol on, kto stále odchádzal a nechával svoju milenku osamote, že to bol on, kto jej toleroval nevery a odplácal ich rovnakým spôsobom, že na ľúbostný akt treba dvoch ľudí, a teda ani Esther, ktorú obhajuje a stavia na piedestál, nie je bez viny... Agresívny monológ Paula je veľkým hereckým sólom režisérovho obľúbeného a často obsadzovaného herca Mathieu Amalrica, ktorého výrazné pichľavé očí sa v zápale hnevu pokrývajú až clonou šialenstva.

Ústrednú mladú dvojicu vytvoril dobre vybraný a zohraný pár – Quentin Dolmaire a Lou Roy-Lecollinet, medzi ktorými sa iskrilo od prvého okamihu. Pristalo im to spolu, boli pôvabní v radostných i depresívnych chvíľach, hoci – ako sme už konštatovali – komplikované dialógy, odrážajúce ich zložitý vzťah, neboli kompatibilné s ich vekom. Divák im uveril skôr neistoty, provokácie a žiale prvej lásky než filozoficky podfarbené úvahy o strachu z odlúčenia a smrti. K výraznej vizuálnej stránke filmu výdatne prispela kameramanka Irina Lubtchansky, ktorá veľmi zaujímavo snímala nielen tváre protagonistov, ale aj stretnutia a najmä žúry miestnej mládeže, zachovávajúc najmä farebne retro nádych príbehu. Použitie split screenu – rozdeleného plátna na zobrazenie simultánnych, no nepodstatných dejov, bola však zbytočná maniera. Cudné, a pritom zmyselné sú výtvarne pôsobivé kompozície milovania, spravidla bez hudby, iba s reálnym zvukom. Zásluhu na tom, že dvojhodinový film nenudí, má aj strih Laurence Briauda, mimoriadne dynamický najmä v masovejších scénach. Film sa končí veľkým detailom Estherinej tváre so sebavedomým až arogantným pohľadom. Symbol víťazného ženstva, ktoré obohatilo, skomplikovalo a svojím spôsobom zničilo Paulov život.

Tri spomienky (Trois souvenirs de ma jeunesse), Francúzsko, 2015
Dĺžka: 120 minút
Scenár: Arnaud Desplechin, Julie Peyr
Réžia: Arnaud Desplechin
Kamera: Irina Lubtchansky
Strih: Laurence Briaud
Hudba: Grégoire Hetzel
Hrajú: Quentin Dolmaire, Lou Roy-Lecollinet, Mathieu Amalric, Dinara Drukarova, Cécile Garcia-Fogel, Françoise Lebrun, Irina Vavilova, Olivier Rabourdin, Elyot Milshtein, Pierre Andrau, Lily Taieb, Raphaël Cohen, André Dussollier a ďalší
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 25. februára 2016
Foto: ASFK