Festival iránskych filmov sa z Prahy po dvoch rokoch (naposledy v roku 2013) opäť sťahuje i na Slovensko a ponúkne výber siedmych filmov priaznivcom kinematografie, ktorá si každý rok pripisuje na svetových festivaloch víťazné body. Na túto skutočnosť pohotovo reaguje i distribúcia, po uvedení Oscarom ovenčeného filmu RozvodNadera a Simin (2011) Asgara Farhadiho a teraz máme v kinách Taxi Teherán (2015) Jafara Panahiho. Ten je súčasťou festivalového programu.

Pozornosť si zaslúži predovšetkým film Príbehy (2014) režisérky Rakhshan Bani Etemad. Je čerstým víťazom  pražského festivalu. Ako najlepší ho vybrala porota na čele s afghánskym režisérom Siddikom Barmakom, nositeľom Zlatého glóbusu za film Osama (2003). Príbehy pozostávajú z niekoľkých príbehových línií, voľne evokujúcich odkazy na predošlé filmy režisérky a zachytávajú široké spektrum života iránskej spoločnosti, od problémov starca s bezhoľadnou byrokraciou, rodinnými konfliktami medzi manželmi, až po protest robotníkov, prichádzajúcich o prácu. V jednej z rolí sa objaví i Peiman Moadi, Nader z Farhadiho filmu. Film sa premietal na teheránskom festivale FAJR a čakala ho „úsporná“ reakcia poroty. Režisérka patrí k odvážnyma dlhodobým kritikom teokratického režimu. Z MFF v Benátkach si odniesla cenu za najlepší scenár.

Ak sme si v súvislosti s iránskymi filmami akosi odvykli od formálnej precíznosti, neplatí to pre film 13 (2014) režiséra Hoomana Sayediho, vizuálne pôsobivého a dynamického príbehu z prostredia mladých ľudí, pohybujúcich sa na hrane zákona. Trinásťročný Behmani sa v dôsledku rozložených rodinných vzťahov dostáva do mládežníckeho gangu a jeho rozvedení rodičia sa snažia o jeho záchranu. Problémy mladých ľudí dnes defilujú v iránskych filmoch v nezastretých, dramatických podobách. Riešia problémy s drogami i kriminalitou, ale i celé spektrum konfliktov, vychádzajúcich z prísnych náboženských pravidiel, týkajúcich sa najmä  nežiadúceho otehotnenia, alebo znásilnenia. V porovnaní s poetickými filmami 80. a 90. rokov, odborníci často hovoria o „strate nevinnosti iránskeho filmu“.

Po premiére Minulosti (2013) , zatiaľ posledného filmu Asghara Farhadiho, príbehu rozvádzajúceho sa manželstva Iránca a Francúzky, sa do „emigračného“ diskurzu iránskeho filmu dostáva i Francúzsko. Vo filme Koľko je vo vašom svete hodín ? (2015) režiséra Safi Yazdaniana sa mladá žena Goli (Leila Hatami) vracia do Iránu z Francúzska, aby vysporiadala dedičstvo po rodičoch. Veľa si zo svojho predošlého života nepamätá a sprievodcom jej návratu je Farhad (Ali Mosafa, manžel Leily Hatami, ktorá bola členkou poroty na festivale pred dvoma rokmi), učiteľ francúzštiny s malým obchodom na rámovanie obrazov. Poetický obraz konfrontácie s minulosťou si z MFF v juhkórejskom Pusane odniesol cenu FIPRESCI.

K emigrácii sa vzťahuje aj ďalší film prehliadky Melbourne (2014) Nimy Javidiho. Mladá dvojica sa pripravuje na odchod z Iránu do Austrálie. Má to byť študijný pobyt, ale obaja vedia, že sa späť už nevrátia. Pestúnka odvedľa ich požiada, aby na chvíľu postrážili malé dieťa. Okolnosti sa ale skomplikujú a rozplietanie tajomstva okolo dieťaťa je tiež jedným z inšpiračných zdrojov, za ktorým stoja Farhadiho filmy. Udávanie smeru i štýlu filmov náleží v Iráne vedúcim postavám režisérov. Kým v predchádzajúcich desaťročiach to boli Abbás Kiarostami, Mochsen Machmalbaf, alebo Majid Majidi, dnes je to predovšetkým Asghar Farhadi. Snáď ani nejde o nedostatok tvorivej invencie, ale o istý tradicionalizmus  a prejav rešpektu. Faktom je, že lavína podobnosti, ktorá naozaj hraničí s hypnózou, sa na mnohých filmoch prejavuje až po hranicu únosnosti.

Do pozornosti festivalových dramaturgiám treba doporučiť i ďalšie filmy, ktoré sa do bratislavského výberu nedostali. Je to predovšetkým film, ocenený na minuloročnom MFF v Cannes cenou FIPRESCI. Názov filmu Rukopisy nehoria (2015) a režiséra Mohammada Rasoulofa inšpiroval román Michaila Bulgakova Majster a Margaréta. Viaže sa na skutočnú udalosť z roku 1997, kedy sa tajná služba pokúsila zbaviť skupiny opozičných spisovateľov. Na ceste autobusom do Arménska mal vodič, najatý agent, nasmerovať autobus do priepasti. Komplot sa však nepodaril a nažive ostali nepríjemní svedkovia. Po rokoch jeden z nich okolnosti túto nehodu opísal a u priateľov uschoval kópie. Tajná služba v príbehu brutálne likviduje ako kópie, tak svedkov. Banalitu zla v rozprávaní reprezentujú dvaja vykonávatelia rozkazov, lavírujúci medzi vlastnými rodinnými problémami a chladnou nezainteresovanosťou vo výkone „práce“. Mohammad Rasoulof, žijúci striedavo v Hamburgu a v Iráne, bol odsúdený za kritiku režimu spolu s Jafarom Panahim. Film nemá titulky, aby neohrozil režisérových spolupracovníkov.

Príťažlivými titulmi boli i dva afghánske filmy Kontajner lásky (2015) afghánskeho rodáka Jamshida Mahmoudiho, žijúceho v Iráne a Kúzelný kameň (2012) spisovateľa a filmára Atiqa Rahimiho. Prvý je príbehom lásky dcéry afghánskeho utečenca, pracujúceho ilegálne v dielni so starým šrotom a iránskeho chlapca. Maron a Saber sa schádzajú v deravom kontajneri, ktorý sa im stane osudným. Film je prijateľný aj keď pre tých, ktorí poznajú film Majida Majidiho Dážď (2002) je „tvorivé“ kopírovanie viac než jasné. Kúzelný kameň vznikol v spolupráci s francúzskym scenáristom Jean-Claude Carriérom a rozpráva príbeh ženy (Golshifteh Farahani), starajúcej sa o postreleného manžela v kóme uprostred ostreľovaného afghánskeho mesta. Zveruje mu svoj necenzurovaný príbeh s podrobnosťami, ktoré ho na okamih prebudia a stoja život. Ide o bravúrne nakrútenú komornú drámu, hodnú oboch majstrov.

Súčasťou  pražského festivalu bolo i pracovné stretnutie českých a iránskych tvorcov. Výsledkom minuloročných stretnutí je i prvá koprodukcia Obyčajný človek (2014) Majida Barzegara, ktorá je súčasťou bratislavského výberu. Nie je posledným spoločným titulom, o tom nasledujúcom sa iste zanedlho dozvieme. Kapitola vzájomných česko-slovensko-iránskych  prienikov má históriu, ktorá čaká na svojich scenáristov i režisérov.